Zabudnite na Mozarta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Zabudnite na Mozarta
Originálny názov Zabudnite na Mozarta
Námet Zdeněk Mahler
Dĺžka 90 minút
Štát Slovensko, Západné Nemecko
Pôvodný jazyk slovenský
Rok 1985
Dátum uvedenia január 1986
Filmový štáb
Réžia Miloslav Luther
Scenár Zdeněk Mahler
Hudba Peter Breiner
Kamera Jozef Šimončič
Strih Alfréd Benčič
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Zabudnite na Mozarta je psychologicko-historický koprodukčný film režiséra Miloslava Luthera z roku 1986. Námet a scenár napísal český spisovateľ Zdeněk Mahler, ktorý sa venuje osobnosti Wolfganga Amadea Mozarta (v roku 1984 sa podieľal ako odborný poradca aj na príprave filmu Amadeus od Miloša Formana).[1] Snímka zachytáva fiktívne vyšetrovanie, v ktorom sa prostredníctvom pátrania zisťuje vina umelcovho okolia na jeho smrti. Film je koprodukciou Štúdia hraných filmov a nemeckej spoločnosti OKO-Film München, ktorú zastupoval nemecký producent českého pôvodu, Karel Dirka.[1]

Charakteristika filmu[upraviť | upraviť zdroj]

Film je rámcovaný Mozartovou smrťou a rozprávanie je fragmentárne. Jednotlivé postavy sa vracajú do minulosti a spomínajú na zásadné okamihy života s Mozartom, čím sa vytvára aj obraz danej historickej epochy. V tomto filme je výrazná Lutherova inklinácia k historickým látkam, jeho cit pre dobové reálie a verné zobrazenie atmosféry 18. storočia. Scenár sa v mnohom drží faktov, ale režisér približuje divákovi najmä osobnosť a povahu veľkého skladateľa, jeho vášnivosť, samoľúbosť, márnotratnosť a časté konflikty s absolutistickou mocou. Mozart v tomto filme nestojí ako umelec, ale v prvom rade ako človek. Miloslav Luther sa tak dotkol aj témy vzťahu medzi umelcom a spoločnosťou a vo filme sa dajú nájsť sociálno-psychologické, ale aj spoločensko-kritické motívy. Vo filme sa nachádza Mozartova hudba v poňatí Petra Breinera, ktorý v nej urobil netradičné posuny a hudba sa tak stáva súčasťou sujetu. Jedným z charakteristík Lutherovho filmárskeho štýlu je aj jemná, tlmená výtvarná štylizácia záberov. Kameraman Jozef Šimončič komponuje zábery v pološere, polotieňoch a nezameriava sa na jasnú dynamickú hru farieb a tvarov.[2]

Dej filmu[upraviť | upraviť zdroj]

Píše sa rok 1791. Do skromného príbytku Wolfganga Amadea Mozarta, v ktorom leží vystretá mŕtvola geniálneho hudobníka, prichádza tajný radca – gróf Pergen. Priviedli ho sem stopy vyšetrovania brutálnej vraždy majiteľa viedenského múzea voskových figurín – Franza Demla. Pergen postupne zistí fakty, ktoré naznačujú, že obidve úmrtia spolu dajako súvisia.

Aby osvetlil ďalšie okolnosti a súvislosti predčasného Mozartovho skonu, zvoláva Pergen k nebohému priateľov a známych zo skladateľovho najbližšieho okolia. V ich reminiscenciách sa vraciame k najdôležitejším momentom Mozartovej závratnej kariéry i jej načakane trpkého konca. Sme svedkami skladateľovho príchodu do jozefínskej Viedne, koncertného duelu so Salierim, tajného zasväcovacieho obradu v lóži slobodomurárov i skladateľovej postupnej spoločenskej degradácie a zhoršujúceho sa zdravotného stavu. Pergen u každého z vypočúvaných nájde dostatok osobných motívov ľahostajnosti, závisti, neprajníctva, nevraživosti i otvorenej nenávisti voči Mozartovi, ktoré priamo vedú k jeho doslovnej likvidácii. Prítomní odhaleným faktom neprotirečia, bránia sa inak. Slovami Salieriho spoločne osočia Pergena, ako predstaviteľa neobmedzenej absolutistickej moci z tichého súhlasu s ich "vraždednými" postojmi voči Mozartovi. Napriek tomu, že od Pergenových indícií je len krôčik k tomu, aby hociktorý z prítomných bol pred súdom verejnosti a dejín označený za Mozartovho vraha, jedno je isté – morálnu vinu za jeho smrť nesie predovšetkým cisársky dvor a jeho prisluhovači, stojaci anonymne v pozadí zločinu, ktorí "naveky" umlčali génia, proklamujúceho v svojej tvorbe revolučné myšlienky rovnosti.

Takto obvinený Pergen však neváha využiť svoju represívnu moc a v "mene budúcnosti" paradoxne namiesto odhalenia Mozartovho vraha, zámerne zahmlieva a zatajuje usvedčujúce okolnosti tejto záhadnej smrti. Zabudnite na Mozarta! – to je príkaz, ktorý dáva z titulu svojej všemocnej funkcie všetkým zasväteným do tohto nepríjemného kriminálneho prípadu. A tak najvýrečnejším svedectvom o tragických okolnostiach Mozartovej smrti je jeho anonymný hrob kdesi pri múre viedenského cintorína.

Obsadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1986 – Cena Paľa Bielika za rok 1985 za kameru (Jozef Šimončič)
  • 1986 – Strieborný toliar, Medzinárodný filmový festival Chicago

Dobové ohlasy[upraviť | upraviť zdroj]

  • "…Film má pôdorys kriminálnej drámy, nemá však jej napätie, takže niekedy menej, niekedy viac, zaujmú práve len jednotlivé situácie, ale základný dramatický ťah, kedy sa bez dychu pýtame čo bude ďalej, tu osudovo chýba…"[3]
  • "…Na rozdiel od filmu Amadeus nie je tu Mozart naivným dieťaťom, ktorého genialita je "darom božím". Mozart, expresívne predstavený Maxom Tidofom, je trpiteľom od samého začiatku. Pod duševným nátlakom bojuje o svoju genialitu, jeho život sa vyvíja smerom k smrti a on sám nie je ani na okamih šťastný…"[4]
  • "…Režisér Miloslav Luther nahradil tradičnú životopisnú rekonštrukciu zúžením záberu na posledné roky života významnej osobnosti. V centre pozornosti stoja oveľa viac Mozartove vzťahy k ľuďom, intrigy, ktoré ho obkolesovali bez toho, aby on o nich vedel. Osobnosť Amadea i v tomto filme prejavuje svoju komplikovanosť. Akosi mimovoľne si kladieme otázku, kde je hranica medzi infantilitou a genialitou. Gróf Pergen, v snahe uchovať anonymitu tých, čo urýchlili Mozartovu smrť, vydáva striktný príkaz: Zabudnite na Mozarta! História však na božského Amadea nezabudla. Ľudia nezabudnú na jeho hudbu, spievajúcu myšlienkami o voľnosti a kráse ľudského života…"[5]
  • "...Scenárista Zdeněk Mahler, ktorý sa podieľal tiež na Formanovom filme Amadeus, vychádza zo zvláštnej a záhadnej Mozartovej smrti a rozvíja na jej základe akúsi kriminálnu zápletku v túžbe a snahe objasniť dôvody géniovho konca. Vznikol film, veľmi pôsobivý hlavnej obrazom, ktorý však minul účinok v tom hlavnom: akokoľvek nepríliš presvedčivo budí isté napätie, nepostihuje z Mozarta to najdôležitejšie – jeho hudbu. (…) Pri hodnotení tohto filmu hrá samozrejme veľkú úlohu i znalosť druhého vynikajúceho diela, ale v prípade, keď ide o rovnakého hrdinu, nemožno sa takému prirovnaniu vyhnúť…"[6]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Eva Andrejčáková. Nezabudnite na Mozarta. SME, 4. február 2006. Dostupné online.
  2. Macek V. – Paštéková J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997, s. 444.
  3. Vyšetrovaní skladatelovy smrti. Zemědelské noviny, 9. január 1986.
  4. Zabudnite na Mozarta. Cinema NSR, 1985, čís. 9.
  5. Mozart na pokračovaní. Večerní Praha, 22. január 1986.
  6. KLIMENT, Ján. Na Mozarta nezapomínejme. Rudé právo, 23. január 1986.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]