Zvony pre bosých

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Zvony pre bosých
Originálny názov Zvony pre bosých
Námet Ivan Bukovčan
Dĺžka 95 minút
Štát Slovensko
Pôvodný jazyk slovenský
Rok 1969
Filmový štáb
Réžia Stanislav Barabáš
Scenár Ivan Bukovčan
Hudba Zdeněk Liška
Kamera Vincent Rosinec
Strih Maximilián Remeň
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Zvony pre bosých je tretí celovečerný film režiséra Stanislava Barabáša z roku 1965, v čase uvoľnených politických nálad. Snímka vznikla na základe literárnej predlohy Ivana Bukovčana pod názvom Čakanie na smrť. Charakteristické pre tento film sú výrazne individuálne dramatické postavy a rozvíjanie ich vzťahov v existenciálnej situácii.

Dej[upraviť | upraviť kód]

Film je situovaný na koniec 2. svetovej vojny v oblasti Malej Fatry. Stašek a Andrej sú slovenskí partizáni, ktorí sa vracajú a hľadajú svoju skupinu. Narazia na pozostatky nemeckej jednotky, dôjde k prestrelke a v tomto momente si k sebe berú vojnového zajatca menom Hans, ktorého chcú odovzdať na štáb, aby sa ďalej rozhodlo čo s ním. Traja mužskí predstavitelia sa spolu musia naučiť žiť, aj napriek tomu, že patria k znepriateleným stranám. Sú nútení nájsť medziľudský rozmer v záujme svojho prežitia.

Cestou dochádza k roztržke a takmer Hansa zabijú. Zabráni im v tom ich ľudskosť a solidarita voči inej ľudskej bytosti. Uvedomujú si, že poľahky sa aj oni mohli ocitnúť v Hansovej koži. Ako putujú, zastihne ich ďalšia existenciálna prestrelka, kde Andreja postrelia. S raneným a blúzniacim Andrejom situácia graduje. Napokon dorazia do akejsi vyhorenej chatrče, kde stretávajú dedinskú ženu. Žena bedáka nad svojimi stratenými vecami. Z jej výpovede usúdime, že už nie je na vydaj najmladšia a práve jej výbava ju mala ochrániť pred osamelým životom. Do očí bije paradox, že žena smúti za čipkovanými dečkami, zatiaľ čo Andrej (doslova) bojuje o život. S dedinčankou Veronou sa zblíži Stašek, neskôr i Hans. Záver filmu končí tragicky pre slovenských partizánov i Hansa. Prekvapí ich nemecká jednotka, ktorá nariadi Hansovi zabiť svojich slovenských „nepriateľov“. Ten to však odmietne, a tak nemecký veliteľ zastrelí najprv jeho a potom aj oboch partizánov, ženu nechajú žiť a s cynickým pozdravom odchádzajú.

Autor vlastnými slovami o diele[upraviť | upraviť kód]

„Vojna je tu iba pozadím, vytvára tlak na štyroch ľudí, ktorí si medzi sebou riešia určité problémy. Nachádzajú sa v krajnej situácii, ktorá nie je veľmi odlišná od podobných v nevojnových podmienkach. V situácii totiž dochádza k určitej deformácii vzťahov, zapríčinenej úbytkom humanizmu. Vojna je krajnou formou takéhoto spoločenského napätia, každý skutok v nej je riskantnejší, lebo človek tu dáva do hry to najcennejšie – svoj život. …Dnes, keď sa rozpráva vo svete o stámiliónoch obetí budúcej atómovej vojny, nakrútil som príbeh, v ktorom dvaja partizáni nie sú schopní zabiť jedného Nemca, lebo cítia cenu života, lebo ani vojna v nich nedokázala zničiť úplne všetko. V tomto je humanizmus môjho filmu.“[chýba zdroj]

Úryvky z dobových recenzií[upraviť | upraviť kód]

Pavol Branko: „Je životne nutné sa v umení vracať do ťažkej minulosti, nezabúdať a nedať zabudnúť. Ale je dobré, keď tieto návraty prebiehajú na pôde psychiky, ktorá v sebe skoncovala s vojnovým stavom a podpísala mier.“ [1]

P. Kameník: „Iba v závere sa presvedčivejšie podarí položiť otázku o zmysle ľuského života v čase vojny a o význame konania v tomto čase. Aká škoda, že až na konci. Film Zvony pre bosých, zastal uprostred cesty. Hoci myšlienka bola príťažliv a náročná, sily nevydržali. Dnes sa začína hovoriť o formalizme československého filmu. Nazdávam sa, že tento formalizmus nie je zámerný. Je dôsledkom zaujímavého, ale pre film a spoločnosť neúnosného rozporu: kým v posledných rokoch nám konečne rastú mladé režisérske osobnosti, umelecká, mysliteľská, ba aj spoločenská náročnosť na scenári za ostáva. Dokazuje to aj nový slovenský film.“ [2]

„K nejpozoruhodnějším slovenským filmům v poslední době patří především Zvony pre bosých režiséra Stanislava Barabáše. Je to strhující studie vztahů několika lidí v okamžiku, kdy stojí na křivatce života a smrti. ... Nepochybne jde o dílo, které přesahuje průměr.“ [3]

Richard Blech: „Zvony pre bosých je tretí Barabášov film. Bez obáv možno povedať, že najlepší z tejto trojice. Barabášovi sa podarilo vniesť do filmu atmosféru napätia, zladiť veľmi dobrené herecké výkony Mullera, Rajniaka a poľskej herečky Ewy Krzyzewskej. Výrazný je aj Lukavského poručík, poznačený suverenitou hereckej osobnosti. A najpríjemnejším prekvapením je profesionálna úroveň kameramanského umenia Vincenta Rosinca.“ [4]

JB: „Nový slovenský film Zvony pre bosých, je náročné filmové dielo, ktoré je vytvorené na dobrej úrovni. Režisérska i herecká práca ho stavia medzi najlepšie slovenské filmy roku 1965. Práve preto mal by tento film násjť v kinách dostatok divákov. Okrem svojej užitočnej a všeobecne platnej myšlienky ukazuje tento film, že so slovenskou kinematografiou nie je to také zlé, ako sa niekedy predpokladá a že pri serióznej práci dokážeme aj u nás vytvárať dobré filmy.“ [5]

Obsadenie[upraviť | upraviť kód]

  • Verona: Ewa Krzyzewská
  • Stašek: Ivan Rajniak
  • Ondrej: Vlado Müller
  • Nadporučík: Radovan Lukavský
  • Hans: Axel Dietrich
  • poručík: Jozef Sorok

Ďalšie informácie o výrobe a technické parametre[upraviť | upraviť kód]

  • Anglický názov: The Bells Toll For The Barefooted
  • Výroba: Československý film Bratislava, Štúdio hraných filmov Bratislava - Koliba 2. tvorivá skupina Ján Mináč / Juraj Král
  • Technické informácie: 96 min., ČB, RP, 2746 m
  • Premiéra: 04.09.1965
  • Exteriéry, lokality: Grúň / Chleb / Jánošíkove diery / Jasná pod Chopkom / Tiesňavy

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. BRANKO, Pavol. Úvaha nad novým slovenským filmom s tématikou Slovenského národného povstania. Život, 23. august 1965.
  2. KAMENÍK, P.. Zvony nezazvonili. Hlas ľudu, 2. január 1966.
  3. Svobodné slovo, 23. december 1965.
  4. BLECH, Richard. Úvaha nad jedným slovenským filmom. Pravda, 9. máj 1966.
  5. JB. Zvony ľudskosti. Roľnícke noviny, 4. január 1966.

Externé zdroje[upraviť | upraviť kód]