Preskočiť na obsah

Ófelión (sochár)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Socha rímskeho vojaka; hlava nepatrila k soche (tvár bola zrejme poškodená a obnovená už v staroveku), predstavuje cisára Octavia, Louvre

Ófelión (starogr. Ὠφελίων) bol starogrécky sochár.[1][2]

Sochár Ófelión, syn Aristonida, pochádzal pravdepodobne z Rodosu.[3] Známy je len vďaka signatúre, vyrytej na zadnej strane podpery (znázorňujúcej kyrys[2]) portrétnej sochy, nájdenej v Monte Porzio, neďaleko Tusculumu, nachádzajúcej sa v parížskom Louvri (pod ev. č. 1251, do Louvru sa dostala zo zbierky Borghese[4]).[5][6]

Ὠφελίων
[Ἀ]ρισστωνίδα
Ófelión
syn [A]ristonida
[7][8]

Socha, zhotovená z parského mramoru, predstavuje nahého mladého rímskeho vojaka v stoji (hlava, zrejme cisára Octavia[3]).[9] Na ľavej ruke má prehodený chlamys (sochár sa tu inšpiroval sochami zo 4. stor. pred Kr.[2]) a pravou nohou sa opiera o kyrys (vojenský ochranný kryt trupu). Jej subtílna modelácia a expanzívna póza tela má stále nádych dynamických helenistických sôch podobného typu (neskorej rodoskej sochárskej školy, sôch achillovského typu[5][10]).[3] Na soche je nové (okrem niekoľkých vložených kúskov) pravé predlaktie a prsty ľavej ruky.[10]

Taliansky archeológ Filippo Visconti uvádza, že hlava sochy bola zrejme v staroveku poškodená a neskôr obnovená (verilo sa, že v jej črtách je istá podobnosť s rímskym vojvodcom Sextom Pompeiom).[6][4] Aj keď väčšina znalcov nepovažuje hlavu za pôvodné dielo, napriek tomu sochu datujú približne do polovice 1. stor. pred Kr.[3]

Predpokladalo sa, že jeho otca by mohli stotožniť s umelcom rovnakého mena z Rodosu, ale túto hypotézu nepotvrdzuje žiadny hodnoverný prvok.[2][8]

Referencie a bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Paul Zanker. Studien zu den Augustus-Porträts. Göttingen : Vanderhoeck und Ruprecht, 1973. ISBN 978-35-2582-358-3. S. 25.
  2. a b c d Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Ophelion [1]
  3. a b c d R. HOFF, F. QUEYREL, E. PERRIN-SAMINADAYAR (a cura di). Eikones. Venosa : Osanna Edizioni, 2016. ISBN 978-88-8167-513-5. S. 62.
  4. a b Papers of the British School at Rome. New York : Johnson Reprint, 1971. S. 380.
  5. a b Annalisa Marzano. Roman Villas in Central Italy. Leiden : BRILL, 2007. ISBN 978-90-0416-037-8. S. 625.
  6. a b Proceedings, American Philosophical Society. Philadelphia : American Philosophical Society, 1997. ISBN 978-14-2238-171-7. S. 185.
  7. Inscriptiones Graecae, Regions: Sicily, Italy, and the West (IG XIV) IG XIV 1277 [2]
  8. a b Johannes Overbeck. Die antiken Schriftquellen zur Geschichte der bildenden Künste bei den Griechen. Hildesheim : Georg Olms Verlag, 2006. ISBN 978-34-8740-184-3. S. 391.
  9. Enrico Brunn. Geschichte der griechischen Künstler. Stuttgart : Ebner & Seubert (Paul Neff), 1889. S. 326.
  10. a b Gustav Friedrich Waagen. Kunstwerke und Künstler in England und Paris. Berlin : in der Nicolaischen Buchhandlung, 1839. ISBN 978-34-8740-184-3. S. 131.