Iba deň: Rozdiel medzi revíziami
d drobné úpravy, doplnenie autorov |
úpravy |
||
| Riadok 1: | Riadok 1: | ||
| ⚫ | '''Iba deň''' je slovenský [[film]]. Bol inšpirovaný novou vlnou v rámci obrazu človeka v osemdesiatych rokoch. „Zvláštnym paradoxom filmu je, že jeho poetika súvisí s ironizovaním banality, so záľubou v anonymných ľuďoch z ulice, s averziou k výrazne dramatickým situáciám, čiže s ideálmi filmárov novej vlny.“<ref>Václav Macek – Jelena Paštéková, ''Dejiny slovenskej kinematografie'' (Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997), s. 412 - 413.</ref> |
||
{{Na úpravu}} |
|||
'''Iba deň''' je slovenský film. |
|||
== Zatriedenie diela == |
== Zatriedenie diela == |
||
Osemdesiate roky v slovenskom hranom filme sú charakteristické pomerne veľkým množstvom debutantov. Na Kolibe sa približne v tomto období začalo uvažovať nad poviedkovým filmom, ktorý by dal priestor hneď niekoľkým autorom naraz. Zatiaľ čo v Česku nemali s touto koncepciou dobré skúsenosti – filmy ako ''Přátelé |
Osemdesiate roky v slovenskom hranom filme sú charakteristické pomerne veľkým množstvom debutantov. Na [[Štúdio Koliba|Kolibe]] sa približne v tomto období začalo uvažovať nad poviedkovým filmom, ktorý by dal priestor hneď niekoľkým autorom naraz. Zatiaľ čo v [[Česko|Česku]] nemali s touto koncepciou dobré skúsenosti – filmy ako ''Přátelé bermudského trojúhelníku'' (1987) či ''Figurky ze šmantů'' (1987) nezaznamenali výrazný úspech. Typ poviedkového filmu nie je v rámci slovenskej ani českej kinematografie žiadna novinka – za zmienku stojí debut Petra Solana ''Čert nespí'' z roku 1956, ktorý spolurežíroval František Žáček. Film sa skladá z troch samostatných satirických poviedok, ktoré boli k sfilmovaniu vybrané z tvorby [[Peter Karvaš|Petra Karvaša]]. |
||
Tri poviedky spája do jedného filmu aj snímka |
Tri poviedky spája do jedného filmu aj snímka ''Iba deň'', scenáristicky pripravená Štefanom Uhríkom. Napriek tomu, že tu debutovali traja vo vyjadrovaní rozdielni režiséri – [[Michal Ruttkay]], [[Kvetoslav Hečko]] a [[Vladimír Štric]], filmu sa podarilo udržať jednoliatosť, a to najmä vďaka [[scenár]]u. Ten pôsobí, akoby jeden príbeh bol účelne rozdelený na tri časti, čo mu však neubralo na kvalite. Zatiaľ čo v spomínanom ''Čert nespí'' sa kriticky nazerá na socialistické 50. roky, ''Iba deň'' predstavuje trojicu hrdinov, ktorí sa akosi nevedia spamätať z uvoľnenia v 60. rokoch a následnej normalizácie v 70. rokoch. Istá kritika sa preniesla z „doby“ a „systému“ na postavy poznačené „dobou a systémom“. |
||
== Načrtnutie deja == |
== Načrtnutie deja == |
||
Ako prezrádza samotný názov, príbeh sa odohráva v jeden deň každej z troch hlavných postáv. Jednotlivé časti sú pomenované podľa hudobných nástrojov, na ktoré hrajú. Traja bývalí členovia |
Ako prezrádza samotný názov, príbeh sa odohráva v jeden deň každej z troch hlavných postáv. Jednotlivé časti sú pomenované podľa hudobných nástrojov, na ktoré hrajú. Traja bývalí členovia [[bigbít]]ovej kapely sa majú večer stretnúť spolu s jej spevákom a lídrom a zahrať si opäť spolu po dvadsiatich rokoch. Keď sa im napokon, aj napriek rôznym problémom, podarí večer stretnúť, zisťujú, že spevák, ktorému sa ako jedinému podarilo presadiť v hudobnej oblasti, zmizol. |
||
Napriek miernym rozdielom vo vyjadrovaní sa podarilo zachovať jednoliatosť a rovnakú poetiku filmu. Ilustratívne zameraný Vladimír Štric v poviedke Basa spôsobom istého refrénu vyjadruje starosť cez postavu Pipca nad unáhleným a konzumným spôsobom života. V poviedke Bicie sa objavuje zase isté metaforické vyjadrovanie. Režisér Michal Ruttkay sa zamýšľa nad morálkou hlavnej postavy – učiteľa Laca. V poslednej poviedke, dokumentaristicky ladenej Gitare, Kvetoslav Hečko predstavuje Stana, ktorý snáď najviac žije v minulosti a v smútku za minulosťou a nevie sa postaviť zodpovedne k rodine a blízkym. Každá z postáv rieši závažné morálne otázky. |
|||
| ⚫ | |||
Film bol prijatý v celku s pozitívnym ohlasom. Vyzdvihoval sa najmä scenár, ktorý dokázal prepojiť tri príbehy s rôznym typom postáv bez komplikácií so súrodosťou. Jozef Bobok píše: „Je to nepochybne aj zásluha mladého scenáristu Štefana Uhríka, ktorý sa v poviedkach nazvaných podľa hudobných nástrojov zrejme pohybuje v prostredí, ktoré mu je dôverne známe a dokázal aj na malej ploche filmovej poviedky nielen načrtnúť niekoľko životných a svojských postáv, ale aj nadhodiť niekoľko závažných problémov.“1 Napriek miernym rozdielom vo vyjadrovaní sa podarilo zachovať jednoliatosť a rovnakú poetiku filmu. Ilustratívne zameraný Vladimír Štric v poviedke Basa spôsobom istého refrénu vyjadruje starosť cez postavu Pipca nad unáhleným a konzumným spôsobom života. V poviedke Bicie vidíme zase isté metaforické vyjadrovanie. Režisér Michal Ruttkay sa zamýšľa nad morálkou hlavnej postavy – učiteľa Laca. V poslednej poviedke, dokumentaristicky ladenej Gitare, Kvetoslav Hečko predstavuje Stana, ktorý snáď najviac žije v minulosti a v smútku za minulosťou a nevie sa postaviť zodpovedne k rodine a blízkym. Každá z postáv rieši závažné morálne otázky. Jarmila Andrejčáková poznamenáva: „Spoločný príbeh ich (režisérov, pozn. autorka) tlačil do rovnakého výberu vyjadrovacích prostriedkov, do rovnakej poetiky, rovnakého postupu. Nemali vlastne možnosť po svojom, každý zvlášť, pristúpiť k téme, stvárniť ju cez vlastnú, špecificky svojskú a svoju optiku.“2 Ale zároveň dodáva: „Divák, samozrejme, problém troch režisérov filmu Iba deň nebude vnímať. Príbeh je napokon v oboch svojich rovinách zaujímavý a dostatočne dramaticky vystupňovaný na to, aby zaujal.“3 Katarína Hrabovská sa tiež vyjadruje k problematike troch režisérov: „Tento rovnaký postoj má za následok ujednotený štýl. A azda nedostatok priestoru vedie k múdrym, obsažným zámlkám.“4 |
|||
| ⚫ | |||
== Téma == |
== Téma == |
||
Film má dve roviny. V prvej sa stretávame s troma postavami, bývalými členmi kapely, ktorí sa snažia stretnúť a zahrať si, snáď posledný krát. Z filmu jasne cítiť generáciu, ktorej sny boli dobou, v ktorej žili, bezvýchodiskovo potlačené. V druhej rovine sa však kritika vzťahuje aj na samotné postavy a ich prehrešky. Či už je to snaha o manipulatívny predaj záhrady, alebo vydieranie žiaka, ani jedna z postáv sa nespráva morálne správne. A to už s dobou, v ktorej žijú nemá nič spoločné. Michal Ruttkay v rozhovore spomína: „Najväčším problémom generácie z nášho filmu nie je to, že im niekedy ktosi zakázal hrať anglické hity, alebo že im ostrihali vlasy. Jej vnútorný rozpor je v tom, že ich nikto nenaučil samostatne myslieť. Dnes táto generácie dostáva možnosť, aby sa prejavil, priamo to od nej žiadajú, ale ona je v rozpakoch – celý produktívny vek nikto nebol zvedavý na jej názor a zrazu ho má samostatne, iniciatívne a tvorivo vyjadriť! |
Film má dve roviny. V prvej sa stretávame s troma postavami, bývalými členmi kapely, ktorí sa snažia stretnúť a zahrať si, snáď posledný krát. Z filmu jasne cítiť generáciu, ktorej sny boli dobou, v ktorej žili, bezvýchodiskovo potlačené. V druhej rovine sa však kritika vzťahuje aj na samotné postavy a ich prehrešky. Či už je to snaha o manipulatívny predaj záhrady, alebo vydieranie žiaka, ani jedna z postáv sa nespráva morálne správne. A to už s dobou, v ktorej žijú nemá nič spoločné. Michal Ruttkay v rozhovore spomína: „Najväčším problémom generácie z nášho filmu nie je to, že im niekedy ktosi zakázal hrať anglické hity, alebo že im ostrihali vlasy. Jej vnútorný rozpor je v tom, že ich nikto nenaučil samostatne myslieť. Dnes táto generácie dostáva možnosť, aby sa prejavil, priamo to od nej žiadajú, ale ona je v rozpakoch – celý produktívny vek nikto nebol zvedavý na jej názor a zrazu ho má samostatne, iniciatívne a tvorivo vyjadriť!“<ref>Ľuboš Dojčan, „Úprimnosť je podmienkou“, in: ''Smena'', 15. 2. 1989, s. 6.</ref> |
||
| ⚫ | |||
| ⚫ | |||
Film bol prijatý v celku pozitívne. Vyzdvihoval sa najmä scenár, ktorý dokázal prepojiť tri príbehy s rôznym typom postáv bez komplikácií so súrodosťou. Jozef Bobok píše: „Je to nepochybne aj zásluha mladého scenáristu Štefana Uhríka, ktorý sa v poviedkach nazvaných podľa hudobných nástrojov zrejme pohybuje v prostredí, ktoré mu je dôverne známe a dokázal aj na malej ploche filmovej poviedky nielen načrtnúť niekoľko životných a svojských postáv, ale aj nadhodiť niekoľko závažných problémov.“<ref>Jozef Bobok, „Kľúč by bol“, in: ''Pravda'', 3. 1. 1989, s. 43</ref> |
|||
Jarmila Andrejčáková poznamenáva: „Spoločný príbeh ich (režisérov, pozn. autorka) tlačil do rovnakého výberu vyjadrovacích prostriedkov, do rovnakej poetiky, rovnakého postupu. Nemali vlastne možnosť po svojom, každý zvlášť, pristúpiť k téme, stvárniť ju cez vlastnú, špecificky svojskú a svoju optiku.“<ref name=Jarmila>Jarmila Andrejčáková, „Šanca – ale s podmienkou“, in: ''Rolnické noviny'', 1, 9. 2. 1989, s. 43.</ref> Ale zároveň dodáva: „Divák, samozrejme, problém troch režisérov filmu Iba deň nebude vnímať. Príbeh je napokon v oboch svojich rovinách zaujímavý a dostatočne dramaticky vystupňovaný na to, aby zaujal.“<ref name=Jarmila/> |
|||
| ⚫ | |||
Katarína Hrabovská sa tiež vyjadruje k problematike troch režisérov: „Tento rovnaký postoj má za následok ujednotený štýl. A azda nedostatok priestoru vedie k múdrym, obsažným zámlkám.“<ref>Katarína Hrabovská, „Iba deň“, in: ''Film a divadlo'', 33, č. 10, 1989, s. 22 – 23.</ref> |
|||
== Tvorcovia == |
== Tvorcovia == |
||
| Riadok 26: | Riadok 29: | ||
* Kamera - Jozef Lietavec, Peter Bena, Viktor Svoboda |
* Kamera - Jozef Lietavec, Peter Bena, Viktor Svoboda |
||
* Zvuk - Juraj Solan |
* Zvuk - Juraj Solan |
||
* Herecké obsadenie - Pavel Zedníček, Jaroslav Filip, Miroslav Donutil, Marta Černická, Emil Horváth st., Jaroslava Kretschmerová, Milan Šulc, Valérie Zawadská |
* Herecké obsadenie - [[Pavel Zedníček]], [[Jaroslav Filip]], [[Miroslav Donutil]], [[Marta Černická]], Emil Horváth st., Jaroslava Kretschmerová, Milan Šulc, [[Valérie Zawadská]] |
||
* Minutáž - 87 min. |
* Minutáž - 87 min. |
||
* Československo 1988 |
* Československo, 1988 |
||
== Referencie == |
|||
{{Referencie}} |
|||
[[Kategória:Česko-slovenské filmy]] |
|||
== Zdroje == |
|||
# Jozef Bobok, „Kľúč by bol“, in: ''Pravda'', 3. 1. 1989, s. 43 |
|||
# Jarmila Andrejčáková, „Šanca – ale s podmienkou“, in: ''Rolnické noviny'', 1, 9. 2. 1989, s. 43. |
|||
# Jarmila Andrejčáková, „Šanca – ale s podmienkou“, in: ''Rolnické noviny'', 1, 9. 2. 1989, s. 43. |
|||
# Katarína Hrabovská, „Iba deň“, in: ''Film a divadlo'', 33, č. 10, 1989, s. 22 – 23. |
|||
# Ľuboš Dojčan, „Úprimnosť je podmienkou“, in: ''Smena'', 15. 2. 1989, s. 6. |
|||
# Václav Macek – Jelena Paštéková, ''Dejiny slovenskej kinematografie'' (Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997), s. 412 - 413. |
|||
Verzia z 13:50, 13. október 2013
Iba deň je slovenský film. Bol inšpirovaný novou vlnou v rámci obrazu človeka v osemdesiatych rokoch. „Zvláštnym paradoxom filmu je, že jeho poetika súvisí s ironizovaním banality, so záľubou v anonymných ľuďoch z ulice, s averziou k výrazne dramatickým situáciám, čiže s ideálmi filmárov novej vlny.“[1]
Zatriedenie diela
Osemdesiate roky v slovenskom hranom filme sú charakteristické pomerne veľkým množstvom debutantov. Na Kolibe sa približne v tomto období začalo uvažovať nad poviedkovým filmom, ktorý by dal priestor hneď niekoľkým autorom naraz. Zatiaľ čo v Česku nemali s touto koncepciou dobré skúsenosti – filmy ako Přátelé bermudského trojúhelníku (1987) či Figurky ze šmantů (1987) nezaznamenali výrazný úspech. Typ poviedkového filmu nie je v rámci slovenskej ani českej kinematografie žiadna novinka – za zmienku stojí debut Petra Solana Čert nespí z roku 1956, ktorý spolurežíroval František Žáček. Film sa skladá z troch samostatných satirických poviedok, ktoré boli k sfilmovaniu vybrané z tvorby Petra Karvaša.
Tri poviedky spája do jedného filmu aj snímka Iba deň, scenáristicky pripravená Štefanom Uhríkom. Napriek tomu, že tu debutovali traja vo vyjadrovaní rozdielni režiséri – Michal Ruttkay, Kvetoslav Hečko a Vladimír Štric, filmu sa podarilo udržať jednoliatosť, a to najmä vďaka scenáru. Ten pôsobí, akoby jeden príbeh bol účelne rozdelený na tri časti, čo mu však neubralo na kvalite. Zatiaľ čo v spomínanom Čert nespí sa kriticky nazerá na socialistické 50. roky, Iba deň predstavuje trojicu hrdinov, ktorí sa akosi nevedia spamätať z uvoľnenia v 60. rokoch a následnej normalizácie v 70. rokoch. Istá kritika sa preniesla z „doby“ a „systému“ na postavy poznačené „dobou a systémom“.
Načrtnutie deja
Ako prezrádza samotný názov, príbeh sa odohráva v jeden deň každej z troch hlavných postáv. Jednotlivé časti sú pomenované podľa hudobných nástrojov, na ktoré hrajú. Traja bývalí členovia bigbítovej kapely sa majú večer stretnúť spolu s jej spevákom a lídrom a zahrať si opäť spolu po dvadsiatich rokoch. Keď sa im napokon, aj napriek rôznym problémom, podarí večer stretnúť, zisťujú, že spevák, ktorému sa ako jedinému podarilo presadiť v hudobnej oblasti, zmizol.
Napriek miernym rozdielom vo vyjadrovaní sa podarilo zachovať jednoliatosť a rovnakú poetiku filmu. Ilustratívne zameraný Vladimír Štric v poviedke Basa spôsobom istého refrénu vyjadruje starosť cez postavu Pipca nad unáhleným a konzumným spôsobom života. V poviedke Bicie sa objavuje zase isté metaforické vyjadrovanie. Režisér Michal Ruttkay sa zamýšľa nad morálkou hlavnej postavy – učiteľa Laca. V poslednej poviedke, dokumentaristicky ladenej Gitare, Kvetoslav Hečko predstavuje Stana, ktorý snáď najviac žije v minulosti a v smútku za minulosťou a nevie sa postaviť zodpovedne k rodine a blízkym. Každá z postáv rieši závažné morálne otázky.
Autorom hudby je Michal Pavlíček. Piesne a texty sú súčasťou sujetu a často krát sa vyjadrujú priamo k deju. Úlohou je zdôrazniť niečo smiešne či negatívne.
Téma
Film má dve roviny. V prvej sa stretávame s troma postavami, bývalými členmi kapely, ktorí sa snažia stretnúť a zahrať si, snáď posledný krát. Z filmu jasne cítiť generáciu, ktorej sny boli dobou, v ktorej žili, bezvýchodiskovo potlačené. V druhej rovine sa však kritika vzťahuje aj na samotné postavy a ich prehrešky. Či už je to snaha o manipulatívny predaj záhrady, alebo vydieranie žiaka, ani jedna z postáv sa nespráva morálne správne. A to už s dobou, v ktorej žijú nemá nič spoločné. Michal Ruttkay v rozhovore spomína: „Najväčším problémom generácie z nášho filmu nie je to, že im niekedy ktosi zakázal hrať anglické hity, alebo že im ostrihali vlasy. Jej vnútorný rozpor je v tom, že ich nikto nenaučil samostatne myslieť. Dnes táto generácie dostáva možnosť, aby sa prejavil, priamo to od nej žiadajú, ale ona je v rozpakoch – celý produktívny vek nikto nebol zvedavý na jej názor a zrazu ho má samostatne, iniciatívne a tvorivo vyjadriť!“[2]
Ohlasy z tlače
Film bol prijatý v celku pozitívne. Vyzdvihoval sa najmä scenár, ktorý dokázal prepojiť tri príbehy s rôznym typom postáv bez komplikácií so súrodosťou. Jozef Bobok píše: „Je to nepochybne aj zásluha mladého scenáristu Štefana Uhríka, ktorý sa v poviedkach nazvaných podľa hudobných nástrojov zrejme pohybuje v prostredí, ktoré mu je dôverne známe a dokázal aj na malej ploche filmovej poviedky nielen načrtnúť niekoľko životných a svojských postáv, ale aj nadhodiť niekoľko závažných problémov.“[3]
Jarmila Andrejčáková poznamenáva: „Spoločný príbeh ich (režisérov, pozn. autorka) tlačil do rovnakého výberu vyjadrovacích prostriedkov, do rovnakej poetiky, rovnakého postupu. Nemali vlastne možnosť po svojom, každý zvlášť, pristúpiť k téme, stvárniť ju cez vlastnú, špecificky svojskú a svoju optiku.“[4] Ale zároveň dodáva: „Divák, samozrejme, problém troch režisérov filmu Iba deň nebude vnímať. Príbeh je napokon v oboch svojich rovinách zaujímavý a dostatočne dramaticky vystupňovaný na to, aby zaujal.“[4]
Katarína Hrabovská sa tiež vyjadruje k problematike troch režisérov: „Tento rovnaký postoj má za následok ujednotený štýl. A azda nedostatok priestoru vedie k múdrym, obsažným zámlkám.“[5]
Tvorcovia
- Réžia - Vladimír Štric, Kvetoslav Hečko, Michal Ruttkay
- Scenár - Štefan Uhrík
- Hudba - Michal Pavlíček
- Kamera - Jozef Lietavec, Peter Bena, Viktor Svoboda
- Zvuk - Juraj Solan
- Herecké obsadenie - Pavel Zedníček, Jaroslav Filip, Miroslav Donutil, Marta Černická, Emil Horváth st., Jaroslava Kretschmerová, Milan Šulc, Valérie Zawadská
- Minutáž - 87 min.
- Československo, 1988
Referencie
- ↑ Václav Macek – Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie (Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997), s. 412 - 413.
- ↑ Ľuboš Dojčan, „Úprimnosť je podmienkou“, in: Smena, 15. 2. 1989, s. 6.
- ↑ Jozef Bobok, „Kľúč by bol“, in: Pravda, 3. 1. 1989, s. 43
- ↑ a b Jarmila Andrejčáková, „Šanca – ale s podmienkou“, in: Rolnické noviny, 1, 9. 2. 1989, s. 43.
- ↑ Katarína Hrabovská, „Iba deň“, in: Film a divadlo, 33, č. 10, 1989, s. 22 – 23.