Obdobie Heian: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah

V textu

Verzia z 11:09, 30. december 2013

Samuraji z klanu Satsuma počas obdobia Bošinskej vojny.

Dejiny Japonska

Obdobie Heian (iné názvy: obdobie heian, heianské obdobie, éra Heian, heian, Heian; jap. 平安時代 – Heian-džidai) je historické obdobie Japonska, ktoré je vymedzené rokmi 794 až 1185 po Kr. Predchádzalo mu obdobie Nara (710 až 794 po Kr.) a nasledovalo po ňom obdobie Kamakura. Obdobie Heian je nazvané po hlavnom meste, ktorým sa v roku 794 po Kr. stalo Heian-kjó (dnešné Kjóto). V priebehu obdobia Heian začal postupne upadať kultúrny vplyv Číny na podobu japonskej kultúry, aj napriek tomu, že ešte v roku 838 bolo k čínskemu cisárskemu dvoru vyslané japonské diplomatické posolstvo.^[1] Príčinou poklesu čínskeho kultúrneho a politického vplyvu bol nárast japonského národného povedomia, kultúrneho patriotizmu a postupné 'pojapončenie' inštitúcií prevzatých z Číny odohrávajúce sa v tomto období. Po roku 894 už japonskí cisári nevyslali žiadne ďalšie diplomatické posolstvo a vzájomné vzťahy Číny a Japonska sa obmedzili na minimum. V oficiálnom zdôvodnení japonského cisárskeho dvora sa hovorí o úpadku "úpadku čínskej civilizácie"^[1]

Politické dejiny

V tomto období začala vo väčšej miere prechádzať voľná pôda, do súkromého vlastníctva alebo do vlastníctva chrámových inštitúcií. Za účelom získania rôznych daňových a správnych výhod sa v priebehu 8. storočí začali roztrieštené súkromné hospodárstva zlučovať do väčších celkov pod patronátom mocných regionálnych rodov. Vzniknuté hospodárstva sa nazývali šóen a na ich čele stál spravidla vplyvný dvorný aristokrat alebo vidiecky šľachtic.^[2] Došlo tak k decentralizácií moci a niektoré pôvodne štátne inštitúcie sa získali podobu rodovej vlády.

Jedným z týchto rodov bol rod Fudžiwara, ktorý získal v 9. storočí svojou politikou systematických sobášov s členmi cisárskeho rodu a obrovským pozemkových vlastníctvom, takmer úplnou kontrolu nad cisárstvom. Hlava rodu Jošifusa dosadil v roku 858 n. l. na trón svojho vnuka Seiwa. Pretože nový cisár bol iba sedemročný, nechal sa Jošifusa menovať jeho regentom (seššó). Jeho nástupca Motocune sa stal regentom podobným spôsobom. Vytvoril dokonca novú funkciu regent kampaku, v dobe keď sa stal regentom už dospelého cisára Kókó, ktorý nastúpil na trón v roku 884 po Kr. Spod vplyvu rodu Fudžiwarov sa cisársky dvor vymanil až v roku 1072, keď s rodom Fudživarov nespriaznený cisár Gosandžó abdikoval v prospech svojho syna Širakawu. Cisár Gosadžó chcel zo zákulisia riadiť vládu svojho syna, ale pol roka po svojej abdikácii zomrel. Základy nového systému tak plne rozvinul až jeho syn Širakawa. Ako tridsaťštyriročný v roku 1086 abdikoval v prospech svojho syna Horikawu a odišiel do kláštora, odkiaľ zo zákulisia ovplyvňoval vládu svojho syna. Táto forma vlády sa nazývala insei a pokračovala zhruba ďalšie storočie aj napriek tomu, že rod Fudžiwara i naďalej súperil s cisárskym rodom o vládnúcu moc.

Tento zápas o vplyv a podobu vlády insei nakoniec viedol k vážnemu oslabeniu moci cisárskeho dvora a k moci sa postupne dostali silné vojenské klany sídliace v provinciách, ktoré mali k dispozícii vlastné ozbrojené družiny. V čase, keď cisársky dvor negarantoval právo a poriadok v krajine, poskytoval systém súkromných feudálnych domén šóen obyvateľstvu provnicíí ochranu pred miestnymi banditami a v pobrežných oblastiach aj pred pirátmi z oblasti Vnútorného mora. Jedna z vetví takého klanu šóen, rodu Minamoto sídliaceho vo východnej časti Japonska, sa v roku 1031 zbavila jednej z vetví rodu Taira a medzi rokmi 1051 a 1088 ďalších dvoch rodov zo severného Honšú, s ktorými súperila. Rody Minamotov a Taira sa následne snažili celú prvú polovicu 12. storočia získať priazeň cisárskeho dvora alebo rodu Fudžiwarov.

Súbor:DanNoUra.jpg

Malba z 12. storočia znázorňujúca bitku pri Dannoury, ktorá sa odohrala 25. marca 1185.

V roku 1156 sa po smrti cisára Gotoby uchádzali o trón jeho dvaja synovia. Jedného podporoval rod Minamoto a druhého Taira. Rod Taira v priebehu bojov (Nepokoje éry Hógen, Nepokoje éry Heidži) získal vedúce postavenie, ked sa mu podarilo poraziť vojská rodu Minamotovcov. Hlava rodu Taira Taira no Kijomori vydal svoju dcéru za cisára a v roku 1180 dokonca dosadil na trón svojho vnuka Antoku. Jeho despotický spôsob vlády a porušovanie starých obyčajov však oslabili spojenectvo a vernostné puto s ostatnými klany a dosadenie cisára Antoku onedlho viedlo k povstaniu. Do jeho čela sa postavil Minamoto no Jorimoto, jeden z preživších členov rodu Minamoto, ktorý žil vo vyhnanstve na polostrove Izu. Spolu so svojim bratom Jošicunom dobyl Heian-kjó, vyhnal klan Tairov a definitívne ich porazil v roku 1185 v bitke pri Dannoury. Touto bitkou skončilo obdobie Heian.

Kultúra

Z dobových diel je cítiť atmosféru rozkladu a nadchádzajúcej katastrofy, ^[3], preto sa dvorská kultúra zamerala na vnímanie krás každodenna a prírody. Prchavá prírodná krása reprezentovaná rozkvitnutými sakurami počas jari, odrazom slnečných lúčov od jarného snehu, alebo osamelým spevom vtáka v lese sa stala častým námetom poézie a výtvarného umenia obdobia Heian V hlavnom meste dvorania vďaka príjmom z vidieckych statkov žili v neustálom prepychu. Dvorná šľachta sa oddelila od obyčajného ľudu vycibrenou etiketou a zložitými rituálmi správania a obliekania. Kľúčom k úspechu v dvornej politike pre obidve pohlavia bol krásny rukopis, elegantný odev a schopnosť skladať básne či hudbu. Praktické schopnosti, ako je napríklad bojová zručnosť, neprinášali veľkú prestíž. Umenie a literatúra - písaná spočiatku v čínštine, neskôr v japončine prekvitali. Dôležitú úlohu hrali krásno a dojem.^[3] Vzniká zenové umenie čajového obradu a aranžovanie kvetín (ikebana), na jar sa začína oslavovať sviatok Hanami - pozorovanie kvetov sakury. Japonská spoločnosť sa sústredila na rozvoj domácich prvkov a tradícií aj keď prevzaté prvky úplne neopustila.

Zavedenie foneticky písaného písma, hiragany a katakany, ktoré sa vyvinulo z prevzatého čínskeho písma. Toto zjednodušenie viedlo k rozvoju literatúry. Vznikla Zbierka starých a nových básní (Kokinšú), písali aj dvorné dámy, z nich najznámejšia je Murasaki Šikibu, autorka diela Príbeh princa Gendžiho (Gendži Monogatari). Ďalšími dielami sú Dôverné zošity pani Sei Šónagon (Sei Šónagon no makura no sóši). Ku koncu obdobia Heian sa objavil ďalší literárny žáner a to romanticky ladené príbehy z obdobia vplyvu Fudžiwarov na cisársky dvor. Obdobie medzi rokmi 889 až 1092 n.l. popisuje Rozprávanie o skvelých časoch (Eiga monogatari) a obdobie medzi rokmi 850 až 1025 dielo Veľké zrkadlo (Ókagami).

V období Heian pokračoval rozkvet budhizmu v krajine, pričom sa budhizmus miešal s japonskými náboženskými predstavami. Budhizmus v období Heian bol charakterizovaný dominantným vplyvom dvoch budhistických náboženských smerov - sekty Tendai a viac mysticky a ezotericky zameranej sekty Šingon. Hnutie Tendai získalo výraznú priazeň cisárskej rodiny a väčšiny dvoranov. Šingon časti dvoranov, ale predovšetkým stúpencov z radov šľachty v provinciách. Väčšina obyvateľstva krajiny, však zostala k obom hnutiam vlažná, pretože Tendai svojimi komplikovanými náboženskými rituálmi a dôrazom na písomnú a ústnu vzdelanosť a Šingon svojim mysticizmom a ezoterikou znemožňovali obyčajnému človeku úplne prijať a pochopiť ich zmysel. Hnutie Tendai založil mních Saicho, ktorý sa počas pobytu v Číne zoznámil s tamojším vývojom budhizmu, inšpiroval sa predovšetkým Tiantai budhizmom. Roku 805 sa vrátil do Japonska a začal šíriť svoje myšlienky. Saichovo učenie síce vychádzalo z učenia Tiantai budhizmu, ale Tendai bol poznamenaný aj vplyvmi, ktoré naňho mal zen budhizmus,esoterická škola Mikkjó (密教) a vinajanové zásady. Tendai je známe predovšetkým tým, že úlohu ústredného náboženského textu predstavuje Lotusová sútra.^[4]

Školu Šingon založil mních Kúkai po návrate z Číny, kde študoval tamojšie mystické a ezoterické náuky budhizmu. Ústrednou postavou školy Šingon je buddha Vairóčana, ktorý teší podobnej úcte ako Lotusová sútra v hnutí Tendai.^[5]

Cisári obdobia Heian^[6]

Referencie

↑ ^a ^b Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států, str. 30
↑ Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států, str. 31
↑ ^a ^b Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států, str. 35
↑ http://www.buddhanet.net/nippon/nippon_partI.html
↑ http://www.buddhanet.net/nippon/nippon_partI.html
↑ Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Obdobie Heian

Externé odkazy

Obdobie Heian na stránkach o Japonsku

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Období Heian na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

[Dějiny_Japonska30-1] Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států, str. 30

[Dějiny_Japonska31-2] Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států, str. 31

[Dějiny_Japonska35-3] Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států, str. 35

[4] ttp://www.buddhanet.net/nippon/nippon_partI.html

[5] ttp://www.buddhanet.net/nippon/nippon_partI.html

[Dějiny_Japonska-6] Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), Dějiny Japonska , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia Dějiny států

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

@@ Riadok 3: / Riadok 3: @@
 == Politické dejiny ==
-V tomto období začala vo väčšej miere prechádzať voľná pôda, do súkromého vlastníctva alebo do vlastníctva chrámových inštitúcií. Za účelom získania rôznych daňových a správnych výhod sa v priebehu 8. storočí začali roztrieštené súkromné hospodárstva zlučovať do väčších celkov pod patronátom mocných regionálnych rodov. Vzniknuté hospodárstva sa nazývali [[šóen]] a na ich čele stál spravidla vplyvný dvorný aristokrat alebo vidiecky šľachtic.<ref name="Dějiny Japonska31">Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), ''Dějiny Japonska'' , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia  Dějiny států, str. 31 </ref>  Došlo tak k decentralizácií moci a niektoré inštitúcie prerástli do rodovej vlády.
+V tomto období začala vo väčšej miere prechádzať voľná pôda, do súkromého vlastníctva alebo do vlastníctva chrámových inštitúcií. Za účelom získania rôznych daňových a správnych výhod sa v priebehu 8. storočí začali roztrieštené súkromné hospodárstva zlučovať do väčších celkov pod patronátom mocných regionálnych rodov. Vzniknuté hospodárstva sa nazývali [[šóen]] a na ich čele stál spravidla vplyvný dvorný aristokrat alebo vidiecky šľachtic.<ref name="Dějiny Japonska31">Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), ''Dějiny Japonska'' , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia  Dějiny států, str. 31 </ref>  Došlo tak k decentralizácií moci a niektoré pôvodne štátne inštitúcie sa získali podobu  rodovej vlády.
-Jeden z týchto rodov bol [[Fudžiwara|rod Fudžiwara]], ktorý získal v 9. storočí svojou politikou sobášov s členmi cisárskeho rodu a veľkým pozemkových vlastníctvom, takmer úplnou kontrolu nad cisárstvom. Hlava rodu [[Jošifusa Fudžiwara|Jošifusa]] dosadil v roku 858 n. l. na trón svojho vnuka [[cisár Seiwa|Seiwa]]. Pretože nový cisár bol iba sedemročný, nechal sa Jošifusa menovať jeho regentom (seššó). Jeho nástupca Motocune sa stal regentom podobným spôsobom. Vytvoril dokonca novú funkciu regent kampaku, v  dobe keď sa stal regentom už dospelého cisára [[cisár Kókó|Kókó]], ktorý nastúpil na trón v roku 884 po Kr. Spod vplyvu rodu Fudžiwarov sa cisársky dvor vymanil až v roku 1072, keď s rodom Fudživarov nespriaznený cisár [[cisár Gosandžó|Gosandžó]] abdikoval v prospech svojho syna [[cisár Širakawa|Širakawu]]. Cisár Gosadžó chcel zo zákulisia riadiť vládu svojho syna, ale pol roka po svojej abdikácii zomrel. Základy nového systému tak plne rozvinul až jeho syn Širakawa. Ako tridsaťštyriročný v roku 1086 abdikoval v prospech svojho syna [[cisár Horikawa|Horikawu]] a odišiel do kláštora, odkiaľ zo zákulisia ovplyvňoval vládu svojho syna. Táto forma vlády sa nazývala [[insei]] a pokračovala zhruba ďalšie storočie aj napriek tomu, že rod Fudžiwara i naďalej súperil s cisárskym rodom o vládnucu moc.
+Jedným z týchto rodov bol [[Fudžiwara|rod Fudžiwara]], ktorý získal v 9. storočí svojou politikou systematických sobášov s členmi cisárskeho rodu a obrovským pozemkových vlastníctvom, takmer úplnou kontrolu nad cisárstvom. Hlava rodu [[Jošifusa Fudžiwara|Jošifusa]] dosadil v roku 858 n. l. na trón svojho vnuka [[cisár Seiwa|Seiwa]]. Pretože nový cisár bol iba sedemročný, nechal sa Jošifusa menovať jeho regentom (seššó). Jeho nástupca Motocune sa stal regentom podobným spôsobom. Vytvoril dokonca novú funkciu regent kampaku, v  dobe keď sa stal regentom už dospelého cisára [[cisár Kókó|Kókó]], ktorý nastúpil na trón v roku 884 po Kr. Spod vplyvu rodu Fudžiwarov sa cisársky dvor vymanil až v roku 1072, keď s rodom Fudživarov nespriaznený cisár [[cisár Gosandžó|Gosandžó]] abdikoval v prospech svojho syna [[cisár Širakawa|Širakawu]]. Cisár Gosadžó chcel zo zákulisia riadiť vládu svojho syna, ale pol roka po svojej abdikácii zomrel. Základy nového systému tak plne rozvinul až jeho syn Širakawa. Ako tridsaťštyriročný v roku 1086 abdikoval v prospech svojho syna [[cisár Horikawa|Horikawu]] a odišiel do kláštora, odkiaľ zo zákulisia ovplyvňoval vládu svojho syna. Táto forma vlády sa nazývala [[insei]] a pokračovala zhruba ďalšie storočie aj napriek tomu, že rod Fudžiwara i naďalej súperil s cisárskym rodom o vládnúcu moc.
-Tento zápas o vládu a štýl vlády insei nakoniec viedol k oslabeniu moci cisárskeho dvora a k vláde sa dostali vojenské klany z provincií, ktoré si postupne vybudovali vlastné ozbrojené družiny. Systém súkromných statkov šóen síce poskytol obyvateľstvu ochranu pred úradníkmi štátnej správy, ale nie pred miestnymi banditami a pirátmi z oblasti [[Vnútorné more|Vnútorného mora]]. Jedna z vetví takého klanu, rodu Minamoto sídliaceho vo východnej časti Japonska, sa v roku 1031 zbavila jednej z vetví rodu Taira a medzi rokmi 1051 a 1088 ďalších dvoch rodov zo severného [[Honšú]], s ktorými súperila. Rody Minamotov a Taira sa následne snažili celú prvú polovicu 12. storočia získať priazeň cisárskeho dvora alebo rodu Fudžiwarov.
+Tento zápas o vplyv a podobu  vlády [[insei]] nakoniec viedol k vážnemu oslabeniu moci cisárskeho dvora a k moci sa postupne dostali silné vojenské klany sídliace v provinciách, ktoré mali k dispozícii vlastné ozbrojené družiny. V čase, keď cisársky dvor negarantoval právo a poriadok v krajine, poskytoval systém súkromných feudálnych domén šóen  obyvateľstvu provnicíí ochranu pred miestnymi banditami a v pobrežných oblastiach aj pred pirátmi  z oblasti [[Vnútorné more|Vnútorného mora]]. Jedna z vetví takého klanu šóen, rodu Minamoto sídliaceho vo východnej časti Japonska, sa v roku 1031 zbavila jednej z vetví rodu Taira a medzi rokmi 1051 a 1088 ďalších dvoch rodov zo severného [[Honšú]], s ktorými súperila. Rody Minamotov a Taira sa následne snažili celú prvú polovicu 12. storočia získať priazeň cisárskeho dvora alebo rodu Fudžiwarov.
 [[Súbor:DanNoUra.jpg|thumb|right|200px|Malba z 12. storočia znázorňujúca [[Bitka pri Dannoury|bitku pri Dannoury]], ktorá sa odohrala [[25. marec|25. marca]] [[1185]].]]
-V roku  1156 sa po smrti cisára [[cisár Gotoba|Gotoby]] stretli jeho dvaja synovia. Jedného podporoval rod Minamoto a druhého Taira. Rod Taira v priebehu bojov (Nepokoje éry Hógen, Nepokoje éry Heidži) získal vedúce postavenie a prevažná časť rodu Minamoto bola vyvraždená. Hlava rodu Taira [[Taira no Kijomori]] vydal svoju dcéru za cisára a v roku 1180 dosadil na trón svojho vnuka Antoku. Jeho snaha však oslabila spojenectvo s ostatnými klany a dosadenie cisára Antoku viedlo k povstaniu. Do jeho čela sa postavil [[Minamoto no Jorimoto]], jeden z preživších členov rodu Minamoto, ktorý žil vo vyhnanstve na polostrove Izu. Spolu so svojim bratrom Jošicunom dobyl Heian-kjó, vyhnal klan Tairov a definitívne ich porazil v roku [[1185]] v [[Bitka pri Dannoury|bitke pri Dannoury]]. Touto bitkou skončilo obdobie Heian.
+V roku  1156 sa po smrti cisára [[cisár Gotoba|Gotoby]] uchádzali o trón  jeho dvaja synovia. Jedného podporoval rod Minamoto a druhého Taira. Rod Taira v priebehu bojov ([[Nepokoje éry Hógen]], [[Nepokoje éry Heidži]]) získal vedúce postavenie, ked sa mu podarilo poraziť vojská rodu Minamotovcov. Hlava rodu Taira [[Taira no Kijomori]] vydal svoju dcéru za cisára a v roku 1180 dokonca dosadil na trón svojho vnuka Antoku. Jeho despotický spôsob vlády a porušovanie starých obyčajov však oslabili spojenectvo a vernostné puto s ostatnými klany a dosadenie cisára Antoku onedlho  viedlo k povstaniu. Do jeho čela sa postavil [[Minamoto no Jorimoto]], jeden z preživších členov rodu Minamoto, ktorý žil vo vyhnanstve na polostrove Izu. Spolu so svojim bratom Jošicunom dobyl Heian-kjó, vyhnal klan Tairov a definitívne ich porazil v roku [[1185]] v [[Bitka pri Dannoury|bitke pri Dannoury]]. Touto bitkou skončilo obdobie Heian.
 == Kultúra ==
-Z dobových diel je cítiť atmosféru rozkladu a nadchádzajúcej katastrofy, <ref name="Dějiny Japonska35">Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), ''Dějiny Japonska'' , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia  Dějiny států, str. 35 </ref>, preto sa dvorská kultúra zamerala na vnímanie krás každodenna a prírody. Prchvavá prírodná krása reprezentovaná rozkvitnutými sakurami počas jari, odrazom slnečných lúčov od jarného snehu, alebo osamelým spevom vtáka v lese sa stala častým námetom poézie a výtvarného umenia obdobia Heian   V hlavnom meste dvorania vďaka príjmom z vidieckych statkov žili v neustálom prepychu. Dvorná šľachta sa oddelila od obyčajného ľudu vycibrenou etiketou a zložitými rituálmi správania a obliekania. Kľúčom k úspechu v dvornej politike pre obidve pohlavia bol krásny rukopis, elegantný odev a schopnosť skladať básne či hudbu. Praktické schopnosti, ako je napríklad bojová zručnosť, neprinášali veľkú prestíž. Umenie a literatúra  - písaná spočiatku v čínštine, neskôr v japončine prekvitali. Dôležitú úlohu hrali krásno a dojem.<ref name="Dějiny Japonska35"/> Vzniká [[zen|zenové]] umenie [[čajový obrad|čajového obradu]] a aranžovanie kvetín ([[ikebana]]), na jar sa začína oslavovať sviatok Hanami - pozorovanie kvetov [[sakura|sakury]]. Japonská spoločnosť sa sústredila na rozvoj domácich prvkov a tradícií aj keď prevzaté prvky úplne neopustila.
+Z dobových diel je cítiť atmosféru rozkladu a nadchádzajúcej katastrofy, <ref name="Dějiny Japonska35">Edwin Reischauer, Albert M Craig (2000), ''Dějiny Japonska'' , Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 1. Vydanie, edícia  Dějiny států, str. 35 </ref>, preto sa dvorská kultúra zamerala na vnímanie krás každodenna a prírody. Prchavá prírodná krása reprezentovaná rozkvitnutými sakurami počas jari, odrazom slnečných lúčov od jarného snehu, alebo osamelým spevom vtáka v lese sa stala častým námetom poézie a výtvarného umenia obdobia Heian   V hlavnom meste dvorania vďaka príjmom z vidieckych statkov žili v neustálom prepychu. Dvorná šľachta sa oddelila od obyčajného ľudu vycibrenou etiketou a zložitými rituálmi správania a obliekania. Kľúčom k úspechu v dvornej politike pre obidve pohlavia bol krásny rukopis, elegantný odev a schopnosť skladať básne či hudbu. Praktické schopnosti, ako je napríklad bojová zručnosť, neprinášali veľkú prestíž. Umenie a literatúra  - písaná spočiatku v čínštine, neskôr v japončine prekvitali. Dôležitú úlohu hrali krásno a dojem.<ref name="Dějiny Japonska35"/> Vzniká [[zen|zenové]] umenie [[čajový obrad|čajového obradu]] a aranžovanie kvetín ([[ikebana]]), na jar sa začína oslavovať sviatok Hanami - pozorovanie kvetov [[sakura|sakury]]. Japonská spoločnosť sa sústredila na rozvoj domácich prvkov a tradícií aj keď prevzaté prvky úplne neopustila.
 Zavedenie foneticky písaného písma, [[hiragana|hiragany]] a [[katakana|katakany]], ktoré sa vyvinulo z prevzatého [[Čínske písmo|čínskeho písma]]. Toto zjednodušenie viedlo k rozvoju literatúry. Vznikla Zbierka starých a nových básní (Kokinšú), písali aj dvorné dámy, z nich najznámejšia je [[Murasaki Šikibu]], autorka diela [[Príbeh princa Gendžiho|''Príbeh princa Gendžiho'']] (Gendži Monogatari). Ďalšími dielami sú ''Dôverné zošity pani Sei Šónagon'' (Sei Šónagon no makura no sóši). Ku koncu obdobia Heian sa objavil ďalší literárny žáner a to romanticky ladené príbehy z obdobia vplyvu Fudžiwarov na cisársky dvor. Obdobie medzi rokmi 889 až 1092 n.l. popisuje ''Rozprávanie o skvelých časoch'' (Eiga monogatari) a obdobie medzi rokmi 850 až 1025 dielo ''Veľké zrkadlo'' (Ókagami).