Adina Mandlová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Adina Mandlová
Adina Mandlová
česká herečka

Narodenie 28. január 1910
Mladá Boleslav, Česko
Úmrtie 16. jún 1991 (81 rokov)
Příbram, Česko
Rodný dom Adiny Mandlovej v Mladej Boleslavi

Adina Mandlová, vlastným menom Jarmila Anna Františka Marie Mandlová, v Nemecku známa pod pseudonymom Lil Adina (* 28. január 1910, v Mladá Boleslav – † 16. jún 1991, Příbram) bola česká filmová herečka.

Jej život bol mimoriadne búrlivý. Krásna, talentovaná, inteligentná, obdivovaná. „Sex symbol“ 30. rokov, ktorého meno spoľahlivo plnilo sály. Súčasne však išlo o nešťastnú a psychicky nevyrovnanú ženu. Bola neodôvodnene podozrievaná z kolaborantských stykov s nemeckými okupantmi.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzala z rodiny inšpektora c. k. štátnych železníc Jána Mandla, ktorý po troch chlapcoch túžil po narodení dievčaťa.[1] Už od útleho detstva bola otcom až nekriticky hýčkaná a podporovaná v umeleckých záujmoch. Svoje zvláštne meno dostala, pretože podľa jeho mienky mala predurčenú skvelú budúcnosť. O jej výchovu sa staral výhradne otec a od štyroch rokov hrala na piano. Otec ju veľmi rozmaznával a všetci jej museli vykať, ale ona odpovedala tykaním. Keď mala osem rokov, otec zomrel a ona tak stratila svoje dobré postavenie a naopak hrať na piano jej zakázali.

Obdobie puberty[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti otca sa rodinné pomery veľmi zhoršili. Matka našla niekoľko strýčkov, ktorí rodinu podporovali. To však nestačilo a tak rodina poriadala lúpežné výpravy do záhrad a polí. Mandlovci tiež prenajímali izby svojej vily študentom. Keď mala Adina štrnásť rokov, matka si našla nového priateľa. V šestnástich Adinu poslali do parížskeho dievčenského penzionátu, kde sa naučila variť a zdokonalila svoju francúzštinunemčinu. Po dvoch rokoch bola vylúčená pre zlé chovanie a začala sa venovať herectvu.

Neskorší život[upraviť | upraviť zdroj]

Už v 16 rokoch si našla milenca a chodila s ním po nočných baroch. Vo francúzskom penzionáte si našla ďalšieho, s ktorým otehotnela, načo absolvovala potrat. Potom sa stala milenkou herca známeho z filmu Život je pes Huga Haasa. Po roku 1939 chodila s Fredom Schneinerom-Svítilom, po tom, čo ju opustil sa pokúsila o samovraždu. Po uzdravení sa vrhla do bezstarostného užívania si života, na čo vznikla riekanka Baarová má oči mandlové a Mandlová má oči barové.“ Prvýkrát sa Adina vydala za maliara Zdenka Tůmu, v tomto rozhodnutí je možné hľadať aj trošku zištný motív, lebo Tůma bol ľavicovo zmýšľajúci – Adina sa domnievala, že si tak napraví zlú reputáciu. -Ľudia ju totiž začali vnímať ako príliš nemecky orientovanú. Tůma však po roku manželstva spáchal samovraždu. Keď sa to Adina dozvedela, volala ako prvej svojej skutočnej priateľke Nataši Gollovej, ktorá jej tiež údajne ako jediná tykala. Druhýkrát bola vydatá za vojnového pilota Kočvárka–Knighta. Opäť rozvod. Jej posledný manžel bol módny návrhár a homosexuál Ben Pearson. Našla s ním pokoj a žili spolu 37 rokov.

Posledné roky života[upraviť | upraviť zdroj]

V posledných rokoch svojho života veľa cestovala. Počas vojny bol jej priateľ Svítil odvezený do koncentračného tábora. Adina natočila počas vojny jeden nemecký film a po vojne bola zatknutá a obvinená pre nemeckú príslušnosť – pre nedostatok dôkazov ju prepustili. Nakoľko nemohla nájsť angažmán odišla do Anglicka (s Kočvárkom). Po Benovej smrti sa vrátila do vlasti a žila na zámku v Dobříši. Zomrela na tuberkulózu.

Herecká kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Film Prvú hereckú príležitosť dostala hneď na začiatku tridsiatych rokov od celkom podpriemerného režiséra Josefa Medeotti-Boháča v jeho jedinom zvukovom filme Děvčátko, neříkej ne, kde preniesla iba jedinú vetu. Čoskoro sa objavili ďalšie ponuky, ale skutočný zlom v kariére mladej neskúsenej herečky znamenalo až stretnutie a dlhodobé partnerské súžitie s Hugom Haasom, s ktorým Mandlová spolupracovala celkom na siedmich snímkach. Hneď prvý spoločný film Život je pes predznamenal jej hereckú štylizáciu na niekoľko ďalších rokov. Zo začiatku predstavovala skôr prirodzený typ, priťahujúcí predovšetkým svojim atraktívnym zovňajškom. Vo filmoch ako Mazlíček, Nezlobte dědečka alebo Děvčata, nedejte se tak opakovane stvárňovala prototyp mladej, modernej, ironickej a športovo založenej dievčiny. O niečo neskôr sa prehrala do postáv mondénnych, zhýčkaných žien z vyššej spoločnosti (Velbloud uchem jehly, Švadlenka, Kristian). K odhaleniu jej dramatického talentu a k obmene dosť schématického výrazového repertoáru významne prispel podobne ako v prípade Lídy BaarovejNataši Gollovej najmä Otakar Vávra. Vo filmoch Kouzelný dům, Pacientka dr. Hegla či Šťastnou cestu sa dokázala celkom úspešne vysporiadať s náročnejšími psychologickými charaktermi žien, ocitajúcich sa v krajných životných situáciách. Po odchode do exilu sa jej bohužiaľ už nepodarilo na násilne prerušenú a sľubne sa vyvíjajúcu kariéru nijako nadviazať.

Divadlo Od roku 1939 vystupovala v Komornom divadle a v Uranii. V rokoch 1942 – 1945 bola stálym hosťom [2] vo Vinohradskom divadle a účinkovala i na jeho ďalších scénach (Divadlo Na Poříčí, Komorní divadlo). Po odchode do exilu sa objavila na javisku už len príležitostne vo Veľkej Británii.[3]

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

Vybrané divadelné úlohy[upraviť | upraviť zdroj]

  • J.F.Black: Moudrá Penny, rola: Káťa, 1939, Komorní divadlo, rež. A.Kandert
  • G.B.Shaw: Milionářka, Epifania, 1940, Komorní divadlo, rež. B.Vrbský
  • P.Saraw: Všechno nebo nic, Magda, 1941, Divadlo Uranie, rež. A.Klimeš
  • K.Götz: Rosnička, Ingeborg, 1941, zájazdové predstavenie, rež. G.Hart
  • H.Maur, M.Sierra: Julie si koupí dítě, Julie, 1942, Divadlo Uranie, rež. V.Plachý-Tůma
  • V.Petrovičová-Neffová: Střídavě oblačno, Helena, 1943, Divadlo Na Poříčí, rež. K.Konstantin
  • E.Rotluft: Snídaně o půlnoci, Eva, 1943, Komorní divadlo, rež. K.Konstantin
  • S.Benelli: Chvála bláznovství, Violanta, 1943, Divadlo Na Poříčí, rež. Fr.Salzer
  • R.Billinger: Liščí past, Irena, 1943, Komorní divadlo, rež. A.Kandert
  • F.Schiller: Marie Stuartovna, Marie, 1944, Prozatímní divadlo, rež. K.Jernek
  • D.Laurentiis: The Time of the Cuckoo, Signorina Floria, 1949, Connaught Theatre, Worthing, Vel.Británie

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dneska už se tomu směju, vydavateľstvo Motýl,str.6 ISBN 978-80-86864-99-0
  2. ŽÁK, Jiří a kol. Divadlo na Vinohradech 1907 – 2007 – Vinohradský příběh, vydalo Divadlo na Vinohradech, Praha, 2007, ISBN 978-80-239-9603-6, str. 187
  3. MANDLOVÁ, Adina. Dneska už se tomu směju, Čs. filmový ústav, 1990, str. 284

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Adina Mandlová na českej Wikipédii.