Alexandr Ivanovič Marinesko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexandr Ivanovič Marinesko
Alexandr Ivanovič Marinesko
sovietsky veliteľ ponorky

Narodenie 15. január 1913
Odesa, Ukrajina
Úmrtie 25. november 1963 (50 rokov)
Leningrad, ZSSR

Alexandr Ivanovič Marinesko, rus. Александр Иванович Маринеско, rum. Alexandru Marinescu (* 15. január 1913, Odesa, cárske Rusko, dnes Ukrajina – † 25. november 1963 Leningrad, ZSSR) bol sovietsky ponorkový kapitán, hodnostne podľa sovietskej stupnice kapitán 3. stupňa (zodpovedajúca hodnosť major). Počas druhej svetovej vojny s ponorkou S-13 potopil nemeckú dopravnú loď Wilhem Gustlof, pri následnej katastrofe zahynulo najmenej 5000 ľudí. (Niektoré odhady hovoria až o 11 000 obetiach). Bola to najväčšia katastrofa spôsobená pri potopení jednej lode počas vojny v histórii. Potopil tiež loď General von Steuben, ktorá viezla 3608 osôb, zachránilo sa 659, čím sa General von Steuben zaradil na piate miesto najväčších katastrof.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z Odesy, jeho matka bola Ukrajinka, otec bol rumunský námorník. Patril medzi najkontroverznejších a najnedisciplovanejšich sovietskych kapitánov ponoriek. V roku 1942 mu bol udelený Rad Lenina za potopenie fínskej transportnej lode Helena. Na prelome rokov 1944 – 45 bola S-13 v doku v Helsinkách. Marinesko sa po celú dobu opíjal a chodil do mesta za svojou milenkou, fínskou učiteľkou. Bol 4 dni nezvestný, 3. januára sa vrátil na základňu triezvy. Bol vyšetrovaný NKVD, hrozilo mu obvinenie z dezercie a špionáže. Vypovedal, že sa nepamätá, kde bol. Mal byť postavený pred vojnový súd a zastrelený za svojvoľné opúšťanie základne. Admirál Tribuc, veliteľ Baltickej flotily, mu povedal aby hrdinským činom ospravedlnil svoje správanie[chýba zdroj]. Nakoniec dostal reverz s tým aby nemeckou krvou zmyl svoje previnenia.

V noci z 30. januára na 31. januára 1945 s ponorkou hliadkoval pri Nemcami okupovanej Gdyni. Vo veľmi zlom počasí však zachytil blížiacu sa loď Wilhem Gustloff plaviacu sa so zapnutými navigačnými svetlami. Marinesko vystrelil na ňu 3 torpéda, ďalšie 2, ktoré minuli vystrelil po jej sprievodnej lodi. Gustloff sa po zásahoch v zlom počasí rýchlo potopil. Útok na loď, plnej utečencov však mal aj značný vojenský význam, zahynulo aj 918 (podľa niektorých až 3450 príslušníkov 2. cvičnej ponorkovej flotily 2. Unterseeboot-Lehrdivision) – čerstvých absolventov ponorkovej školy v Gdansku., ktorí boli prepravovaní do Nemecka k prebratiu nových ponoriek. Mali obsadiť 70 ponoriek Waltrovho typu pre chystanú ponorkovú ofenzívu. Ich eliminácia mala značný vojenský význam a predišla stratám z radov západných Spojencov. Nemci na S-13 zorganizovali dvojdňovú pátraciu akciu a nemecké lode zvrhli celkovo 250 hlbinných bômb.

O 10 dní neskôr Marinesko potopil pri ďalšej akcii inú veľkú transportnú loď SS General von Steuben. Loď sprevádzala torpédovka T 196, z mora vylovila 165 stroskotancov, viac sa na ňu nevošlo, na lodi malo byť 6395 ľudí, zväčša vojakov. Marinesko je podľa sovietskych tabuliek považovaný za najúspešnejšieho sovietskeho ponorkového kapitána, bolo mu priznaných 68 000 BRT potopenej tonáže. Podľa nemeckých zdrojov 42 000 BRT. Rozdiel vyplýva asi z faktu že Nemci registrovali potopenie tonáže pasažierskych lodí, ktoré bolo verejne prezentované, ale nie celkovú činnosť Marineska ako ponorkového kapitána. Táto plavba bola jeho piata, z toho druhá na S-13. Potopenie Wilhema Gustloffa je považované za najväčšiu katastrofu 1 lode v dejinách, potopenie von Steubena je na piatom mieste katastrof jednotlivých lodí.

Marineskovi bol za potopenie Gustloffa udelený Rad Červenej zástavy. Pretože pri útoku nebol v predpísanej oblasti a samotné potopenie nemocničnej lodi bol dosť diskutabilný čin, nebol mu udelený titul Hrdina ZSSR, na ktorý ho pôvodne navrhli.

Po vojne bol v septembri 1945 pre nedisciplinovanosť a alkoholizmus degradovaný a zbavený funkcie. V roku 1949 bol dokonca za krádež odsúdený na dva roky nútených prác v najťažších pracovných táboroch na rieke Kolyma. V roku 1960 bol celkom nečakane Chruščovom rehabilitovaný a bola mu vrátená hodnosť. Zomrel v roku 1963 v Leningrade. Na námestí v Kaliningrade má postavený pomník. Ďalšie pomníky má postavené v Odese, Kronštande, ruské aerolínie EI-DJR majú po ňom pomenovali jedno zo svojich lietadiel. Rad Lenina mu bol opakovane udelený spolu s titulom Hrdina ZSSR in memoriam r. 1990.