Azid olovnatý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Azid olovnatý
Azid olovnatý
Všeobecné vlastnosti
Sumárny vzorec Pb(N3)2
Vzhľad biely prášok
Fyzikálne vlastnosti
Molárna hmotnosť 291,24 g/mol
Teplota topenia 350 °C (exploduje)
Hustota 4,71 g/cm3, pevný stav
Rozpustnosť 2,3 g/100 mL (18 °C)
9,0 g/100 mL (70 °C)[1]
veľmi rozpustný v kyseline octovej;
nerozpustný v amoniaku
Termochemické vlastnosti
Štandardná zlučovacia entalpia 436,7 kJ/mol
Bezpečnosť
NFPA 704
NFPA 704.svg
Ďalšie informácie
Číslo CAS 13424-46-9
Číslo UN 0129
Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI.
Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok.

Azid olovnatý je anorganická zlúčenina olova a dusíka, je to soľ kyseliny azidovodíkovej. Jeho vzorec je Pb(N3)2. V komerčne používanej forme je to biely až žltohnedý prášok. Používa sa ako traskavina do priemyselných, ale tiež vojenských rozbušiek. Jeho hlavným civilným využitím je v automobilovom priemysle ako výbušná náplň do airbagov.

Príprava a spracovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Azid olovnatý sa pripravuje metatézou medzi azidom sodným a dusičnanom olovnatým. V pevnom stave nie je príliš hygroskopický a voda neredukuje jeho úderovú senzitivitu. Keď je chránený pred vlhkosťou, je pri skladovaní úplne stabilný.[2] Alternatívna syntéza spočíva v rozpustení octanu olovnatého v roztoku azidu sodného.[3][4]

Výbušné charakteristiky[upraviť | upraviť zdroj]

Azid olovnatý je veľmi citlivý a väčšinou sa s ním pracuje pod vodou v izolovaných gumených nádobách. Môže explodovať po páde z výšky 150 mm alebo pri statickom výboji so silou 7 mJ. Jeho detonačná rýchlosť je okolo 5,18 km/s.

Na zničenie malého množstva azidu olovnatého sa používa octan amónny alebo dichróman sodný.

Azid olovnatý reaguje s meďou, zinkom, kadmiom, alebo so zliatinami obsahujúcimi tieto kovy. Napríklad azid meďnatý je ešte viac citlivý na výbuch a preto sa nemôže komerčne používať.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Pradyot Patnaik. Handbook of Inorganic Chemicals. McGraw-Hill, 2002, ISBN 0-07-049439-8
  2. FEDOROFF, Basil T., Henry A. Aaronson, Earl F. Reese, Oliver E. Sheffield, George D. Clift Encyclopedia of Explosives and Related Items (Vol. 1). [s.l.] : US Army Research and Development Command TACOM, ARDEC, 1960.
  3. http://www.lambdasyn.org/synfiles/bleiazid.htm
  4. Mechanism for controlling the reactivity of lead azide. The Journal of Physical Chemistry, 1968, roč. 72, s. 111. DOI10.1021/j100847a021.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]