Bitka na Čudskom jazere

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bitka na Čudskom jazere
Súčasť Severných križiackych výprav
Alexander nevskiy ice battle3.jpg
Bojisko znázornené v ilustrovanom životopise Alexandra Nevského, z polovice 16. storočia
Dátum 5. apríl 1242
Miesto Čudské jazero, hranica Ruska a Estónska
Výsledok Víťazstvo Novgorodských vojsk
Protivníci
Novgorodské kniežatstvo
Vladimirsko-suzdaľské kniežatstvo
Livónska vetva Rádu nemeckých rytierov
Dánski rytieri
Domobrana z Dorpatu
Velitelia
Alexander Nevský
Andrej Jaroslavič
Hermann z Dorpatu
Sila
4000 - 5000 mužov 500-1000 mužov
Straty
Ľahké Asi 400 mŕtvych a 50 zajatých

Bitka na Čudskom jazere známa i ako Ľadová bitka bolo ozbrojené stretnutie medzi Novgorodským kniežatstvom a Livónskou vetvou Rádu nemeckých rytierov, ktoré sa uskutočnilo 5. apríla 1242 na zamrznutom Čudskom jazere na hraniciach dnešného Ruska a Estónska.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Novgorodské kniežatstvo odolávalo v prvej polovici 13. storočia tlaku Mongolských Tatárov, ale aj silnému Švédsku. Švédsko malo vždy záujem najmä o východné časti Európy a tak využilo každú šancu na vpád do tejto oblasti. Tu im dal pápež Gregor IX., ktorý chcel pravoslávnych obrátiť na katolícku vieru.

Vylodenie švédskeho vojska pri brehoch ústia rieky Nevy v roku 1240 viedlo Novgorodských pánov a bojarov aby povolali do boja knieža Alexandra, ktorý sa postavil na čelo vojska. Alexander Švédov síce zahnal, no neporazil. Švédske vojská s potupou utiekli na šíre more.

V Novgorode slávili víťazstvo. Alexander Nevský si však uvedomoval, že Švédi len čo zmobilizujú posily sa znovu vrátia, a preto nabádal Novgorodských bojarov, aby urýchlene posilnili obranyschopnosť kniežatstva. Bojari však nechceli o tom ani počuť a začali proti Alexandrovi intrigovať. Alexander sa na nátlak týchto okolnosti pobral mimo Novgorod.

Alexandrove obavy sa naplnili. Na jeseň roku 1240 rád nemeckých rytierov vpadol na územie Novgorodského kniežatstva a obsadil Pskov, Izborsk a Koporie. V roku 1241 vtrhlo na územie kniežatstva križiacke vojsko z Livónska. Postup križiakov bol vcelku hladký. Novgorodčania opäť povolali 20 ročného princa Alexandra, ktorého len pred časom vyhostili do Perejeslavle. Ten onedlho vyrazil so svojim vojskom proti križiakom a dobyl Pskov a Koporie späť. V rozhodujúcej bitke však došlo až na jar nasledujúceho roku. Tohoročná kampaň sa začala víťazstvom križiakov nad oddielom Novgorodčanov asi 20 km južne od mesta Dorpat (dnes Tartu).

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Pod vedením princa-biskupa Hermanna z Dorpatu sa rád s pomocou Estónskych vojsk 5. apríla 1242 stretol s ruským vojskom pri úžine spájajúcej južnú a severnú časť Čudského jazera. Vojsko križiakov malo podľa dnešných predpokladov od 500 do 1000 mužov. Väčšinu z nich tvorili Estónci. Ruské vojsko malo asi 4-5000 mužov, asi 1000 z nich boli príslušníci Alexandrovej a Andrejovej družiny. Zvyšok vojska tvorila Novgorodská domobrana a Mongolský kontingent.

Alexander sa rozhodol ustúpiť aby mohol prijať boj na lepšom mieste. Sebaisté nepriateľské vojsko ho prenasledovalo cez zamrznuté jazero, kam ho chcel Alexander dostať. Tu sa začal boj trvajúci niekoľko hodín, do ktorého sa neskôr zapojili i obe krídla Alexandrovych lukostrelcov. V tej dobe už boli menejpočetné rytierske vojská vyčerpané bojom a náročným pohybom po šmykľavom lade. Po tom čo boli rytieri vystavení útoku ruského jazdectva a boli zatlačení vojskami Alexandra hlbšie na zľadovatelú plochu jazera, sa ich rady rozpadli. Mnoho utekajúcich sa utopilo po tom čo tenký ľad nevydržal nápor ich ťažkých rytierskych koní a mužov v brnení.

Následky[upraviť | upraviť zdroj]

Porážka rádu nemeckých rytierov v bitke na Čudskom jazere, zabránila ohrozeniu mesta Pskov, významného cieľa východných križiackych výprav. Novgorodčania tak boli veľmi úspešní v obrane Ruského teritória, rád nemeckých rytierov sa totiž už o ďalšie útoky týmto smerom nepokúsil. Veľký význam tejto bitke prisudzuje najmä ruská histografia. Alexander bol pravoslávnou cirkvou roku 1574 vyhlásený za svätého.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]