Bitka pri Zente

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bitka pri Zente
Súčasť Protitureckých vojen
Battle of Zenta.jpg
Náčrt bitky zo 17. storočia
Dátum 11. september 1697
Miesto neďaleko Zenty, pri rieke Tise, Srbsko
Výsledok zdrvujúca porážka tureckých vojsk
Protivníci
Habsburgovci Osmanská ríša
Velitelia
Eugen Savojský Mustafa II.
Sila
50 000 mužov 80 000 - 100 000 mužov
Straty
500 mužov viac ako 30 000 mužov

Bitka pri Zente (popoludní 11. septembera 1697) bola poslednou veľkou bitkou medzi kresťanskou Európou a Osmanskou ríšou v 17. storočí a predstavuje jednu z najdrvivejších porážok tureckej histórie. Príčinou stretnutia bola snaha tureckého sultána získať späť územia v Uhorsku a Sedmohradsku, ktoré stratil po bitke pri Viedni.

Sultán Mustafa II. vytiahol po pozdĺž Dunaja na sever. Eugen Savojský ho očakával pri Petrovaradíne, ale osmanské vojská pri sútoku Tisy a Dunaja zmenili smer a pozdĺž západného brehu Tisy vyrazili na sever. Zásadnú úlohu teraz zohral fakt, že obe strany tápali vo vojnovej hmle a mali skreslené predstavy o tom, kde je a čo robí protivník. Sultán plánoval, že niekde v oblasti Zenty prejde cez Tisu a vpadne do Sedmohradska. Tým by pred ním ležala prakticky nechránená oblasť a od hlavných nepriateľských síl, ktoré tušil niekde za chrbátom, by ho delila veľká rieka. Problém však bol, že Eugenovým vojakom sa podarilo zajať vysokého tureckého dôstojníka, ktorý plán prezradil.

Eugen, využil pravú chvíľu, nezaváhal a vyrazil rýchlym pochodom močiarmi pozdĺž Dunaja a Tisy. Prialo mu štastie aj hrubá chyba sultána, ktorý bol natoľko presvedčený, že Eugen je dosiaľ ďaleko za ním, že nepovažoval za nutné riadne rozostaviť hliadky a vyslať prieskumníkov. Tak sa stalo, že asi 2 km od Zenty zaskočil Mustafovu armádu pri prechode Tisy v tej najzraniteľnejšej situácii - turecká jazda už bola na druhom brehu a delá práve prechádzali. A pechota, ktorá stále ešte stála na západnom brehu Tisy a krylo ju poľné opevnenie, bola nečakaným úderom šokovaná tak, že sa nezmohla na vážnejší odpor. Tureckí pešiaci boli zmetení do Tisy, niektorí dokázali preplávať, ďalší sa utopili. Odhaduje sa, že v boji padlo 20 000 Turkov a ďalších 10 000 zahynulo v rieke. Tí čo preplávali, boli pochopiteľne bez zbraní a rozpŕchli sa.

Dopad tak drvivej porážky bol obrovský. Hlavná osmanská armáda bola rozprášená. V boji zahynul veľkovezír Elmas Muhammad a niekoľko ďalších vezírov. Medzi prebohatou korisťou bol sultánov stan, sultánov hárem, osmanská vojnová pokladňa a štátna pečať. Turecké vojská sa už do konca roku v patričnej miere nezhromaždili, takže Eugen mohol vyčleniť zo svojho vojska menšiu časť, s ktorou vpadol do Bosny a vypálil Sarajevo. O rok neskôr potom Turci pristúpili na rokovania o mieri, ktoré vyústili do tzv. Karlovackého mieru.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Vít Vlnas: Princ Evžen Savojský. Život a sláva barokního válečníka, Ladislav Horáček - Paseka a Národná galéria v Prahe 2001, ISBN 80-7185-380-1