Elektráreň

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Atómová elektráreň, Francúzsko

Elektráreň je technické zariadenie a prípadne i komplex stavieb produkujúce elektrickú energiu premenou iného druhu energie. Elektrárne sú producenti energie pre distribučnú sieť.

Delenie elektrární[upraviť | upraviť zdroj]

Geotermálna elektráreň na Islande

Podľa druhu primárnej energie a spôsobu premeny delíme elektrárne na:

Význam elektrární[upraviť | upraviť zdroj]

Elektrická energia je najjednoduchšie transportovateľný a transformovateľný druh energie. Stala sa preto hlavným energetickým vstupom domácností i priemyslu. Energetický potenciál je nerovnomerne rozdelený a často sa nenachádza na mieste najvyššej spotreby. Preto je ekonomicky výhodné budovať elektrárne s veľkými výkonmi vo vhodných lokalitách a prenášať energiu k spotrebiteľom.

Spotreba energie počas dňa kolíše, v noci je nižšia ako cez deň. Niektoré elektrárne (atómové, vodné bez akumulácie) majú nízke a pomerne stabilné prevádzkové náklady bez ohľadu na momentálny výkon. Je preto racionálne využívať ich naplno na pokrytie základnej spotreby (spotreba v sedle). Výstavba týchto zdrojov je však drahá, preto nie je ekonomické budovať ich na výkon schopný pokrývať špičkovú spotrebu.

Špičkovú energiu preto dodávajú elektrárne, ktorých prevádzka je drahšia (elektrárne na plyn), prípadne majú obmedzené množstvo vyrobenej energie v horizonte dní (vodné s akumulačnou nádržou), avšak dokážu rýchlo nabehnúť na požadovaný výkon (rádovo v desiatkach sekúnd).

Rozdiel medzi cenou vyrobenej energie v sedle a špičke využívajú prečerpávacie elektrárne, ktoré ukladajú prebytočnú energiu do potenciálnej energie vody a umožňujú lepšie využitie iných elektrární. Pri špičkovom odbere premieňajú energiu späť na elektrickú, takže nie je potrebné získavať energiu z drahých zdrojov (plynové elektrárne, nákup).

Ekologické problémy a alternatívne zdroje energie[upraviť | upraviť zdroj]

Veterná elektráreň v Dánsku

Negatívne vplyvy bežne budovaných energetických zdrojov na životné prostredie – znečisťovanie prostredia, kyslé dažde, globálne otepľovanie, uvoľňovanie rádioaktivity, výrazné zmeny rázu krajiny, hrozba katastrofy veľkého rozsahu a iné – vedú k hľadaniu alternatívnych, najmä obnoviteľných zdrojov energie. Ich využitie je však zatiaľ marginálne a doterajšie skúsenosti naznačujú, že zatiaľ nemáme ekologicky čistý zdroj schopný plne nahradiť problematické elektrárne na fosílne palivá a dnešné atómové elektrárne využívajúce štiepenie ťažkých jadier.

Uhoľná elektráreň v Mannheime

Tepelné elektrárne spaľujúce fosílne palivá, najmä uhlie, produkujú vo veľkých množstvách emisie prachu, skleníkových (CO2) a životné prostredie poškodzujúcich plynov (SO2, NO a NO2). Tieto emisie tiež spôsobujú kyslé dažde a pravdepodobne tiež globálne otepľovanie, majú tiež negatívny vplyv na zdravie obyvateľstva v okolí elektrárne. V elektrárňach sa preto budujú odsírovacie zariadenia. Nezanedbateľné, avšak málo známe sú emisie rádioaktívnych prvkov obsiahnutých v uhlí a tým aj v produktoch horenia – uhoľná elektráreň vyvrhne do ovzdušia viac rádioaktivity na jednotku vyrobenej energie, než atómová elektráreň (s výnimkou vážnej nehody).

Atómová energia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Atómová elektráreň

S atómovými elektrárňami sa spájajú riziká súvisiace s únikom rádioaktivity do prostredia a ekologická záťaž v podobe vyhoreného paliva a odstavených blokov. Napriek týmto skutočnostiam považuje väčšina odborníkov atómovú energiu za najčistejší zdroj.

Pri bežnej prevádzke atómovej elektrárne je pôsobenie radiácie na človeka výrazne nižšie, ako pri iných bežne akceptovaných činnostiach, ako je röntgenové vyšetrenie či transoceánsky let. Prípadná nehoda však znamenať vystavenie radiácii pre rôzny počet ľudí (jednotky až tisíce) i v rôznej úrovni, vrátane smrteľných následkov. Najznámejšia katastrofa s ťažkými následkami pre človeka i prírodu bol výbuch reaktora Černobyľskej jadrovej elektrárne 26. apríla 1986. Avšak ani po vyše dvoch desaťročiach nedošlo k zhode v počte obetí či rozsahu následkov katastrofy, ktoré sú stále predmetom skúmania. Havária však mala i vážne psychologické následky vedúce k odmietavému postoju k ďalšiemu rozvoju energetického využívania atómovej energie, ktoré začína odznievať až v súčasnej dobe.

Vyhorené palivo zostáva rádioaktívne mnoho rokov až tisícročí a je potrebné zabezpečiť jeho skladovanie tak, aby nedochádzalo k únikom radiácie do prostredia, inak môže znamenať vážnu záťaž pre životné prostredie. Na druhej strane, nové typy reaktorov umožňujú využiť časť energie, ktorá vo vyhorenom palive zostáva, a znížiť jeho rádioaktivitu.

Voda[upraviť | upraviť zdroj]

Obe nádrže prečerpávacej elektrárne Čierny Váh

Vodné elektrárne pri prevádzke produkujú škodliviny, znečistenie, emisie skleníkových a jedovatých plynov iba v zanedbateľnej miere a z tohto pohľadu nepredstavujú žiadnu ujmu životnému prostrediu.

Avšak, vodné elektrárne tiež spôsobujú ekologickú záťaž najmä zatopením – a tým v podstate zničením – rozsiahlych častí ekosystému. Výstavba priehradných hrádzí sťažuje migráciu niektorých živočíšnych druhov, stabilizácia výšky hladiny rieky pod elektrárňou môže viesť k zániku spoločenstiev prispôsobených na pravidelné záplavy. Prípadné pretrhnutie hrádze môže mať katastrofálne následky pre človeka i prírodu na rozsiahlom území, s dôsledkami porovnateľnými s haváriou atómovej elektrárne.

Vietor[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vplyv veterných elektrární na životné prostredie

Veterné elektrárne, podobne ako vodné, pri prevádzke produkujú len minimum škodlivín a znečistenia. Veterné farmy však výrazne menia vzhľad krajiny, predstavujú určité ohrozenie pre divo žijúce vtáky a spôsobujú hluk. Vážnosť týchto dopadov je predmetom diskusie[1].

Veterná energia nie je spoľahlivý zdroj – v distribučnej sieti musí existovať záložný zdroj energie pre prípad zníženého výkonu elektrárne vplyvom poveternostných podmienok (slabý vietor, bezvetrie). Tento zdroj najčastejšie spaľuje fosílne palivá, čím sa i veterné elektrárne stávajú sekundárnym producentom skleníkových a škodlivých plynov.

Veterné farmy sú vďaka štátnej pomoci často budované i na miestach, kde by sa bez nej ekonomicky neoplatili. Štátna pomoc môže viesť i ku krajnej situácii, keď elektráreň za dobu svojej životnosti nevyrobí viac energie, ako bolo potrebné na jej výstavbu (ktorá opäť z časti pochádza zo spaľovania fosílnych palív). Hodnota energetickej návratnosti investície (EROI) sa pohybuje medzi 5 a 35, priemerne okolo 18[1].

Veterné elektrárne nie sú schopné pokryť významnú časť spotreby energie, ani keby boli postavené na všetkých miestach, kde sa ich stavba energeticky oplatí[2].

Slnečná energia[upraviť | upraviť zdroj]

Slnečný kolektor

Využitie slnečnej energie predpokladá pokrytie rozsiahleho územia slnečnými článkami, zrkadlami či iným zariadením; toto územie nemožno využiť iným spôsobom (s výnimkou inštalácie na strechy domov). Látky používané pri výrobe slnečných článkov môžu byť jedovaté, ekologickú záťaž tiež môžu predstavovať vyradené konštrukčné prvky elektrárne.

Podobne, ako v prípade veterných elektrární, je potrebné slnečnú elektráreň zálohovať iným zdrojom energie.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b http://www.worldofwindenergy.com/vbnews.php?do=viewarticle&artid=35&title=wind-ecology-and-pollution
  2. http://www.mnforsustain.org/windpower_tyner_g_net_energy.htm

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]