Električky KPS série 1 – 5 (Brno)
| Električky KPS série 1 – 5 | |
 Brnianska električka ev. č. 1 | |
| Výrobné údaje | |
|---|---|
| Výrobca | Brünn-Königsfelder Maschinenfabrik Lederer & Porges |
| Rok výroby | 1903 |
| Počet vyrobených kusov | 5 |
| Technické údaje | |
| Dĺžka (bez spriahadiel) | 8 180 mm |
| Šírka | 2 000 mm |
| Výška | 3 290 mm |
| Pohotovostná hmotnosť | 11 200 mm |
| Rozchod | 1 435 mm |
| Obsaditeľnosť | |
| Miest na sedenie | 18 |
| Miest na státie | 28 |
| Motory a elektrická výzbroj | |
| Motor | GE 58 |
| Výkon | 2×25,74 kW |
| Elektrická výzbroj | odporová OeUEG |
| Napájacie napätie | 550 V |
 multimediálny obsah na Commons | |
Električky KPS série 1 – 5 sú dvojnápravové obojsmerné električky, vyrobené podnikom Brünn-Königsfelder Maschinenfabrik Lederer & Porges v Kráľovom Poli v roku 1903 pre Společnost brněnských pouličních drah elektrických. Tieto vozne znamenali pre brniansku mestskú hromadnú dopravu rozšírenie vozňového parku elektrickej dráhy. Séria piatich vozňov evidenčných čísel 1 – 5 nadviazala na predchádzajúce motorové vozne evidenčných čísel 1 – 41 z rokov 1899 a 1900, ktoré pochádzali z vagónky v Grazi. Roku 1904 boli dodané dve podobné električky č. 6 a 7.
Historické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]
Prevádzka elektrickej dráhy v Brne sa začala 21. júna 1900. Vtedy boli k dispozícii nové vozne z vagónky v Grazi dodané v rokoch 1899 a 1900. Dĺžka všetkých tratí prevzatých z parnej električkovej dráhy predstavovala 10 274 metrov. Postupne začal byť navrhovaný projekt na rozšírenie električkovej dopravy v Brne, ktorý počítal s výstavbou nových tratí pre päť nových liniek. Tento projekt bol realizovaný v rokoch 1900 – 1906, kedy dĺžka tratí vzrástla na 11 933 metrov.[1]
Kvôli vývoju pohonu na prelome 19. a 20. storočia sa stali kone pre elektrickú dráhu nepotrebnými a parné lokomotívy sa v dôsledku znečistenia ovzdušia v osobnej doprave prestali používať. Vtedy vznikla potreba nahradiť ich novými vozňami s elektrickým pohonom. Brnianske vozne prevzaté z parnej električky (1884 – 1900) a z druhej konskej dráhy (1876 – 1880) mohli slúžiť iba ako vlečné vozne. Preto boli dodané na konci 19. storočia nové motorové vozne z Grazu, ktoré boli označené číselnou sériou 1 – 41. Vozňový park aj s novými vozňami však úplne nepostačoval na prevádzku rozširujúcich sa liniek, a tak bola u podniku Královopolská strojírna Lederer & Porges objednaná séria piatich električiek, na ktorú nadviazala dvojica obdobných vozňov.[1]
Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]
Skriňa bola obdobná ako u vozňov z Grazu, ktoré boli dodané do Brna v rokoch 1899 a 1900, bola však o niečo priestrannejšia, robustnejšia a ťažšia. Vozňová skriňa mala rošt, ktorý tvorili valcované oceľové profily, a drevenú kostru, ktorá bola zvonku oplechovaná; v spodnej časti bočníc sa nachádzali aj drevené peřejky. Strecha bola zhotovená z drevených paluboviek krytých plátnom. Sedadlá bola latková v priečnom usporiadaní 2+1. Pojazd tvoril dvojnápravový podvozok s dvoma motormi typu GE 58 s výkonom 25,74 kW (35 KS). Kontroléry B 6-8 mali 9 jazdných stupňov a 7 stupňov pre elektrodynamickú brzdu. Odpory boli umiestnené pod podlahou vozňa. Osvetlenie bolo elektrické, vrátane čelných signalizačných svietidiel. Vozne boli dodané pôvodne s tyčovým zberačom s kladkou, neskôr v 30. rokoch 20. storočia boli nahradené lýrovým zberači. Pôvodne niesli tmavo hnedý náter, ktorý bol niekedy medzi rokmi 1906 a 1910 zmenený na bielo-červený.[2] Oproti električkám z Grazu, ktoré mali úplne otvorené plošiny, mali Královopolske vozne č. 1 – 5 z výroby inštalovaná odnímateľná čelné okná, ktoré ale bola pred zaradením do prevádzky demontovaná. Počas nasledujúcich desaťročí prevádzky všetky električky tejto série získali uzavretie plošín a usporiadanie sedadiel v interiéri bolo zmenené na pozdĺžne.[3]
Dodávky električiek[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1903 bolo vyrobených celkom 5 vozňov tohto typu.
| Súčasný stát | Mesto | Článok | Roky dodávok | Počet vozňov | Evidenčné čísla pri dodávke |
Poznámky | Zdroj |
|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Česko
|
Brno | článok | 1903 | 5 | 1 – 5 | [4] |
Prevádzka[upraviť | upraviť zdroj]
Pre brniansku električkovú dopravu znamenali tieto električky zvýšenie komfortu prepravy a zníženie znečistenia ovzdušia. Dodané a sprevádzkované boli v roku 1903, kedy získali číselnú sériu 1 – 5. Po roku 1939 boli vozne č. 1, 3 a 4 vrátené do osobnej dopravy z dôvodu presmerovania všetkej výroby na ťažký priemysel, najmä na zbrojenie nemeckej nacistickej armády, kvôli čomu nebolo možné uskutočniť žiadne dodávky nových električiek. Vtedy jazdili prevažne na linke 5. Po skončení druhej svetovej vojny boli medzi služobné preradené vozne č. 1 a 5, takže v osobnej doprave zostali iba električky č. 3 a 4. V roku 1950 došlo k hromadnému prečíslovanie električkou: osobné vozne č. 3 a 4 získali nové čísla 1 a 2, služobné č. 1, 2 a 5 čísla 500 – 502. V bežnej prevádzke sa obaja posledné vozne tejto série udržali až do roku 1954, kedy boli posledné vyradené v dôsledku poslednej dodávky električiek typu 4MT.[3]
Služobné električky boli v roku 1963 prečíslované na rad 800. Nové čísla získali električky č. 501 a 502, zatiaľ čo vozeň č. 500 bol odstavený pre možné múzejnej využitie. Roku 1964 bol vyradený služobný vozeň č. 801 a ako posledný z tejto série dojazdil roku 1967 aj vozeň č. 802 (pôvodne č. 5), ktorého podvozok bol následne využitý pre renováciu električky č. 6 (zo série 6 – 7).[3]
V roku 1964 bol odstavený vozeň č. 500 venovaný Dopravným podnikom mesta Brna Technickému múzeu v Brne, električka však naďalej zostala odstavená vo vozovni Pisárky v poslednom stave.[5] Vzhľadom na prípravy na oslavy 100. výročia brnianskej mestskej hromadnej dopravy, ktoré mali prebehnúť v roku 1969, bola električka č. 500 vrátená späť Dopravnému podniku, ktorý ju počas prvej polovice roka 1969[6] renovoval do takmer pôvodného stavu z rokov 1903 – 1906 s číslom 1; výnimkou bol iba lyrový zberač osadený v 30. rokoch (pôvodný tyčový zberač s kladkou získala električka roku 1989) a pozdĺžne usporiadanie sedadiel.[7] Vozeň č. 1 bol, spoločne s ostatnými dovtedy renovovanými električkami, odovzdaný v roku 1971 Technickému múzeu, ktoré ho zaradilo do svojej vznikajúcej zbierky vozidiel MHD.[8]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b LOSOS, Ludvík. Atlas tramvají. 1.. vyd. [s.l.] : NADAS, 1981. S. 117 – 118.
- ↑ 1 - El. motorový vůz [online]. . Dostupné online.
- ↑ a b c NESIBA, Zdeněk. 100 let elektrické pouliční dráhy v Brně 1900–2000. Ústí nad Labem : Vojtěch Wolf – vydavatelství WOLF & Tramvajklub Brno, 2000. S. 47 – 51.
- ↑ Evidence DPMB: vozy mv2 [online]. Bmhd.cz. Dostupné online.
- ↑ KOCMAN, Tomáš. Historická vozidla MHD ve sbírce Technického muzea v Brně. Praha – Brno : Pavel Malkus, dopravní vydavatelství a Technické muzeum v Brně, 2009. ISBN 978-80-87047-17-0. S. 5.
- ↑ Kocman, s. 10.
- ↑ Kocman, s. 129.
- ↑ Kocman, s. 18 – 19.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- KOCMAN, Tomáš. Historická vozidla MHD ve sbírce Technického muzea v Brně. Praha – Brno : Pavel Malkus, dopravní vydavatelství a Technické muzeum v Brně, 2009. ISBN 978-80-87047-17-0. S. 129.
- NESIBA, Zdeněk. 100 let elektrické pouliční dráhy v Brně 1900–2000. Ústí nad Labem : Vojtěch Wolf – vydavatelství WOLF & Tramvajklub Brno, 2000. S. 47 – 51.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Električky KPS série 1 – 5 (Brno)
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tramvaje KPS série 1–5 (Brno) na českej Wikipédii.