Električka SBPD číslo 150 (Brno)
| Električka SBPD číslo 150 | |
| Výrobné údaje | |
|---|---|
| Výrobca | Společnost brněnských pouličních drah elektrických |
| Prototyp(y) | 1931 |
| Počet vyrobených kusov | 1 |
| Technické údaje | |
| Dĺžka (bez spriahadiel) | 11 600 mm |
| Šírka | 2 240 mm |
| Výška | 2 890 mm |
| Pohotovostná hmotnosť | 11 200 kg |
| Rozchod | 1 435 mm |
| Obsaditeľnosť | |
| Miest na sedenie | 39 |
| Miest na státie | 44 |
| Motory a elektrická výzbroj | |
| Motor | Sécheron TV 5 f |
| Výkon | 2×50 kW |
| Elektrická výzbroj | odporová BBC PN |
| Napájacie napätie | 550V DC |
Električka SBPD číslo 150 bol prototypový dvojnápravový obojsmerný električkový vozeň, vyrobený v roku 1931 vo vlastných dielňach Spoločnosti brnianskych elektrických pouličných dráh. K ďalšej produkcii tohto typu už nedošlo, takže vyrobená električka ostala v brnianskej prevádzke unikátom. Zničená bola v roku 1945 pri požiari vozovne Pisárky.
Historické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]
V 20. rokoch 20. storočia sa v Severnej Amerike a neskôr aj v západnej Európe rozšírili električky novej konštrukcie so stredným vstupom (typ Peter Witt a odvodené). Koncepcia sa dostala aj do Česko-slovenska, kde boli od roku 1930 vo veľkom množstve vyrábané pre Prahu podobne konštruované vlečné vozne „Krasin“, ktoré doplnila skúšobná štvorica motorových vozňov, všetky pochádzajúce z Ringhofferovej vagónky. Bratislavský dopravca si objednal zo studéneckej vagónky šesť luxusných vozňov tejto koncepcie (č. 201 – 206). Společnost brněnských pouličních drah elektrických (SBPD) sa vydala inou cestou a počas roka 1931 si vyrobila vo vlastných dielňach skúšobný prototypový vozeň so stredným vstupom.[1]
Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]
Obojsmerný prototypový vozeň č. 150 sa výrazne odlišoval od električiek z Královopolskej, ktoré boli vtedy dodávané do Brna. Pojazd vozňu bol dvojnápravový volnoosý s rázvorom 3 800 mm. Každú z náprav poháňal trakčný motor Sécheron s výkonom 50 kW, prenos hnacích síl sa uskutočňoval dvojstupňovými prevodovkami. K brzdenia slúžila u každej nápravy brzdová sústava tvorená dvoma kotúčmi a dvoma čeľusťami. Vozňová skriňa bola tvorená oceľovým rámom, na ktorom spočívala oceľová kostra. Tá bola zvonku obložená drevenými peřejkami, v hornej medziokennej časti bola oplechovaná. Strecha bola drevená, valená a pokrytá nepremokavým plátnom.[1]
Vozeň bol vybavený dvoma dverami v strednej časti (v každej bočnici jednými), ktoré boli dvojkrídlové, posuvné a pneumatické diaľkovo ovládané zo stanovišťa vodiča.[2] Stredná nástupná plošina sa nachádzala vo výške 650 mm nad temenom koľajnice (TK). V krajných častiach vozňu sa nachádzali dva salóny pre cestujúcich (s podlahou 840 mm nad TK), ktoré boli od plošiny oddelené priečnymi stenami bez dverí. Kožou potiahnuté sedadlá boli usporiadané pozdĺžne. V oboch čelách vozňa sa nachádzali stanovišťa vodiča. Električka bola vybavená kontrolérami BBC a pantografom AEG. V zime boli zapojené odporníky v salónoch pre cestujúcich, ktoré tak zároveň zabezpečovali teplotný komfort pasažierov (odtiaľ prezývka vozidla „Tepluška“), v lete boli využívané odporníky na streche.[1]
Dodávky električiek[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1931 bol vyrobený jediný vozeň tohto typu.
| Súčasný stať | Mesto | Stránka | Roky dodávok | Počet vozňov | Evidenčné čísla pri dodaní |
Zdroj |
|---|---|---|---|---|---|---|
 Česko
|
Brno | stránka | 1931 | 1 | 150 | [3] |
Prevádzka[upraviť | upraviť zdroj]
Električka č. 150 bola v dielňach SBPD dokončená v závere roka 1931 a ešte pred Vianocami vykonala technickú skúšku. Do prevádzky bol vozeň zaradený 17. januára 1932. Prevádzkovaný bol sólo, prevažne na linku 5, prevádzka s vlečnými vozňami nie je doložená. Využívaný bol aj pre komerčné objednané jazdy (napr. svadba, a pod.). Električka trpela, ako väčšina prototypov, radom detských chorôb a jej prevádzka nebola príliš spoľahlivá. Okrem menších závad išlo napr. o odpory, ktoré sa prehrievali a ktoré museli byť už v septembri 1932 rekonštruované. Časté problémy boli s diaľkovým pneumatickým systémom zatvárania dverí.[1] V lete 1934 a na jeseň 1938 prerobila električka celkové hlavné opravy.[2] Po roku 1939 častejšie hnevala ručná brzda. Vozeň sa aj prežil niekoľkých menších nehôd. Naposledy je električka č. 150 doložená v prevádzke k 17. septembra 1942, však dochované prevádzkové záznamy z obdobia existencie protektorátu Čechy a Morava sú značne neúplné, teda možno predpokladať, že vozeň jazdil aj po tomto dátume. S ohľadom na jej problematickú prevádzku a rad závad asi bol často odstavený vo vozovni, alebo sa nachádzal v dielňach. Isté je, že v apríli 1945 vyhorela vozovňa Pisárky, ktorú pravdepodobne zapálili ustupujúce nemeckí vojaci a v ktorej zhorelo viac ako 30 električiek, vrátane prototypového vozňa č. 150.[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e TLÁSKAL, Miloš; KAZATEĽ, Jiří. Motorový vůz číslo 150 Společnosti brněnských pouličních drah. Československý dopravák, 2013, čís. 3, s. 8 – 11.
- ↑ a b NESIBA, Zdeněk, a kol. 100 let elektrické pouliční dráhy v Brně 1900–2000. [s.l.] : Vojtěch Wolf – vydavatelství WOLF & Tramvajklub Brno, 2000. S. 60 – 61.
- ↑ Evidence DPMB: vozy mv6.6 [online]. Bmhd.cz, [cit. 2019-01-06]. Dostupné online.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tramvaj SBPD číslo 150 (Brno) na českej Wikipédii.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- NESIBA, Zdeněk, a kol. 100 let elektrické pouliční dráhy v Brně 1900–2000. [s.l.] : Vojtěch Wolf – vydavatelství WOLF & Tramvajklub Brno, 2000. S. 60 – 61.
- TLASKAL, Miloš; KAZATEL, Jiří. Motorový vůz číslo 150 Společnosti brněnských pouličních drah. Československý dopravák, 2013, čís. 3, s. 8 – 11.