Gaius Valerius Catullus

	Gaius Valerius Catullus
	rímsky básnik
	; Moderná busta Catulla v Sirmione, kde mala básnikova rodina vilu
Narodenie	84 pred Kr.; Verona
Úmrtie	54 pred Kr.; neznáme
Odkazy
Projekt; Guttenberg	Gaius Valerius Catullus; (plné texty diel autora)
Commons	Gaius Valerius Catullus
	Biografický portál

Gaius Valerius Catullus (84 – 54 pred Kr.) bol rímsky básnik, autor početných elégií, patriaci k mladorímskej škole. Jeho básne sú známe rebelantstvom, živelnosťou a erotickým nábojom a aj dnes prekvapujú svojou otvorenosťou, pre ktorú je Catullus ako básnik stále aktuálny.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Catullus pochádzal z významnej jazdeckej rodiny z Verony v Predalpskej Galii (Gallia Cisalpina, citerior). Jeho rodina vlastnila vilu v Sirmione na Gardskom jazere, kde hostila aj Caesara počas jeho správy Galie. To, že Catullus určite nepochádzal z chudobných pomerov, dokladá i jeho vila v Tibure (dnes Tivoli).

V roku 61 pred Kr. prišiel Catullus do Ríma – nie však preto, aby tu začal politickú kariéru, tak ako iní mladí muži s významných rodín, ale aby sa pripojil k intelektuálnej smotánke vtedajšieho antického sveta. K predstaviteľom tejto vrstvy, Catullovým priateľom a spoločníkom, patrili ďalší básnici Gaius Licinius Calvus, Marcus Furius Bibaculus a Gaius Helvius Cinna, rečník, veľký nepriateľ Cicerona Quintus Hortensius Hortalus, právnik Alfenus Varrus a životopisec Cornelius Nepos, ktorému venoval svoju zbierku básní. V Ríme sa Catullus zoznámil ešte s jednou významnou osobou, svojou femme fatale, ktorú nazýva básnickým menom Lesbia. Dnes sa všeobecne predpokladá, že išlo o Clodiu Metelli, sestru neslávne známeho Publia Clodia Pulchra. Táto žena, o desať rokov staršia ako Catullus, sa pohybovala v rovnakých aristokratických kruhoch ako mladý básnik. Zažili spolu krátky, ale búrlivý románik, po ktorom básnika vymenila Clodia za Caelia Rufa, iného z okruhu Catullových priateľov a blízkeho priateľa Cicerona. Aférka s Clodiou poskytla Catullovi materiál pre mnohé z jeho najintímnejších básní.

Vďaka svojmu bohatstvu a postaveniu nebol Catullus závislý od podpory bohatých patrónov. Patril k predstaviteľom tzv. mladorímskej školy – básnikom, ktorí hlásali rebelantstvo v živote i v poézii. Patrilo k tomu odmietanie verejnej kariéry, kritika politických a spoločenských pomerov i záber na témy, ktoré boli bežné ľuďom tejto skupiny. Namiesto vznešených mytologických tém sa tak Catullus zaoberá vlastným životom, takže informácie o jeho živote máme často z jeho vlastnej tvorby. Nezávislosť, politická neangažovanosť a dokonca výsmech z ambicióznych vrstovníkov sú obľúbenými témami jeho básní. Catullus sa bezstarostne vysmieva zo svojich spoločníkov, iných básnikov (báseň č. 14), štátnikov a osobností vrátane Caesara a Cicerona (Caesarovi sa neskôr musel ospravedlniť a bolo mu prepáčené).

Roku 57 pred Kr. odišiel Catullus do Bithýnie ako sprievod priateľa Gaia Memmia, ktorý tu mal zastávať úrad proprétora. Catullus za jeho propretúry slúžil ako guvernér Bithýnie, čo bola jeho jediná politická funkcia. Vieme, že počas pobytu na východe sa Catullus zastavil v Tróade, kde vykonal pohrebnú obeť nad hrobom svojho brata, pretože túto udalosť zachytil v jednej zo svojich básní. Po roku strávenom v Bithýnii sa Catullus vrátil do Ríma, kde zostal až do konca svojho predčasne ukončeného života.

Nie je presne jasné, kedy a za akých okolností Catullus zahynul. Podľa niektorých prameňov zomrel vo veku 30 rokov na vyčerpanie. Hieronymus uvádza, že Catullus sa narodil v roku 87 pred Kr. a zomrel, keď mal 30, ale niektoré z básní spomínajú udalosti roku 55 pred Kr. Pretože nič nepoukazuje na to, že by niektorá báseň vznikla po roku 54 pred Kr., odborníci sa dnes prikláňajú k názoru, že Catullus žil v rokoch 84 – 54 pred Kr.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Catullovo celé dielo sa zachovalo v súbore 116 básní (carmina), z ktorých sú dnes tri, básne č. 18, 19 a 20, považované za neautentické. Zbierku možno rozdeliť na tri časti:

Nugae (Kratochvílnosti, Hračky) – písané rôznymi metrami, hendekasyllabom, faléckym hexametrom, jambickým trimetrom, sapfickou strofou a choliambom, takže sa pre ne vžilo i označenie polymetra (básne rozličných metier). Ide o 60 kratších básní rôznych tém.
Carmina docta (Učené básne) – osem dlhších básní s prepracovanou formou a vážnejšimi, mytologickými námetmi. Metrami sú galliamb, ferekratej, glykónej, hexameter i pentameter. Jedna z básni tejto skupiny, č. 63, je menší epický útvar podľa vzoru alexandrijskej školy, tzv. epyllion.
Epigramy – 48 kratších epigramov písaných v elegickom distichu.

Nie je jasné, či do takejto podoby zborník usporiadal sám Catullus, alebo sa tak stalo až po jeho smrti. Pretože sú však básne radené nie podľa témy ani podľa doby vzniku, ale podľa metrickej výstavby, ide najskôr o prácu neskoršieho filológa. Je možné, že obsah súboru bol pozbieraný bezprostredne po Catullovej smrti. Časť z neho bola vydaná už za jeho života, ako na to poukazuje venovanie Corneliovi Nepotovi.

Témy[upraviť | upraviť zdroj]

Catullovou poéziou prestupuje epikurejský životný štýl básnikovho okruhu, bohatých aristokratov, ktorí sa dištancovali od politiky v nepokojnom období. V kontraste s negotium (povinnosť občana venovať sa politickej činnosti) napĺňa život tejto skupiny otium (doslova oddych, záhaľka, čas vyhradený kultúre, poézii a milovaným osobám). Namiesto vojenských hodností, právnickej kariéry a cursus honorum (úradná kariéra) ich zaujíma umenie a predovšetkým láska, ktorú kladú nad všetky hodnoty, dokonca aj nad cnosti občianskeho života (virtus). Namiesto epických hrdinov vyzdvihujúcich službu vlasti sa protagonistami catullovskej poézie stávajú mladí, chudobní básnici, rojkovia túžiaci po milovanej žene, ktorí sa necítia byť vhodní pre politickú dráhu. Chudoba je však v tomto prípade iba topos, pretože väčšina básnikov pochádza z najvyšších vrstiev v štáte.

V súlade s novými hodnotami rímskej elity dostáva poézia nový rozmer. Jej témami sa stávajú udalosti bežného života. Môže ísť o pozvánku na hostinu (Catullova báseň č. 13), pozdrav (č. 9), napomenutie (č. 12) alebo útok na soka v láske. Hlavnou témou tejto novej – tzv. novorímskej – poézie sa však stáva láska a služba vyvolenej žene, ktorej je básnik oddaný tak, ako dosiaľ rímsky občan republike. Pre Catulla je táto jediná pravá milenka Lesbia, ktorá síce môže byť manželkou iného muža, ale pritom môže v Catullových očiach vzťah k nej dosiahnuť rozmer manželského zväzku. V Catullovej tvorbe možno sledovať vývoj tohto vzťahu od vzplanutia a tajných schôdzok za chrbtom manžela až po ochladnutie, vzájomnú neveru, odcudzenie a rozchod. Napriek tomu zostáva láska v pojatí mladorímskej školy idealizovaná. Básnik sa od predmetu svojej vášne nedokáže odpútať, opäť a opäť narieka za stratenou milenkou, žiarlivo ju obviňuje z aférok s inými mužmi, aby sa jej vyznával zo svojej nehynúcej lásky. Nakoniec sa utieka k spomienkam, v ktorých môže pretrvať ideálny obraz vzťahu rojčiaceho poeta a panej jeho srdca.

Odklonom od tradičných rímskych hodnôt Catullus neodmieta základy rímskej spoločnosti ako také, ale pokúša sa im dať nový význam. V jeho podaní sa stáva zo služby láske a vybranej milenke záväzok (foedus), ktorý má rovnakú platnosť ako zmluva medzi Rímom a jeho spojencami. V tomto kontexte sa u neho vo vzťahu k jeho ideálnej žene, Lesbii, objavujú dva pojmy známe už zo štátnictva – fides (oddanosť) a pietas (schopnosť dodržať záväzok). Možno v tom vidieť dôsledok politického vývoja v neskorej republike, ktorá sa zmieta v občianskych vojnách a neistote, a kde každý, kto sa angažuje politicky, ohrozuje vlastný život. V tak zmätenej dobe dávajú nové hodnoty dovtedy vedúcej vrstve štátu, aristokracii, nový zmysel existencie v štáte, ktorý nepotrebuje jej vedenie a prichádza rýchlo o vlastnú demokratickú otvorenosť.

Časť Catullových básní je výslovne erotická, oplzlá alebo priamo obscénna. Ide opäť o kontrast k tradičnej, patetickej poézii. Niektoré básne (napríklad č. 50 a 99) majú homosexuálny nádych, iné popisujú erotické zážitky s Lesbiou alebo sa vulgárne vyjadrujú o jej ďalších milencoch.

Vzory[upraviť | upraviť zdroj]

Catullus bol vo veľkej miere ovplyvnený gréckou školou neoterikov (neóteroi) a ich rímskych pokračovateľov, mladorímskych „nových básnikov“ (poetae novi). Najvýznamnejší z jeho predchodcov bol Kallimachos, ktorý sa ako prvý odklonil od klasickej epickej poézie a dal básnictvu nové témy, novú metrickú štruktúru i formu. Rovnako ako Kallimachos, Catullus sa zameriaval nie na mytologické príbehy, ale na všedný, osobný a niekedy až veľmi intímny život. Súčasne ale neskĺzol k ľudovému jazyku. Jeho básne sú, naopak, vybrúsenými majstrovskými dielami s dokonale prepracovaným jazykom, metrom i formou.

Catullovou ďalšou inšpiráciou bola poetka Sapfó (7. stor. pred Kr.). Catullova báseň č. 51 sa tak dôsledne pridržiava Sapfinej básne č. 31, že niektorí predpokladajú, že ide aspoň z časti o preklad. Aj básne č. 61 a 62 sú buď inšpirované, alebo priamo preložené inak nezachované diela Sapfó. Catullus sa vrátil k básnickej forme zvanej epithalamion, t. j. svadobný hymnus, ktorým sa Sapfó preslávila a ktorý Catullus znova objavil. Básnik tiež používal tzv. sapfickú strofu a zaslúžil sa o jej znovuzavedenie v Ríme.

Štýl[upraviť | upraviť zdroj]

Nezávislosť a rebelantstvo Catullovej tvorby sa neprejavuje iba v témach jeho poézie, ale i v jej jazyku a forme. Catullus objavuje niektoré netradičné metrické usporiadania: hendekasyllabus, jambický trimeter, alkajskú a sapfickú strofu, a predovšetkým elegické distichon, stojace v protiklade k metru, ktoré využíva Catullus minimálne – vznešenému, homérskemu hexametru. Podobne aj jazyk básní je neviazaný konvenciami, objavujú sa v ňom novotvary, časté zdrobneniny, slang vyššej rímskej vrstvy a vulgarizmy.

Catullus sa vo svojej poézii snaží pôsobiť dojmom, akoby jeho básne vznikali z momentálneho pohnutia. Pritom ide iba o zdanie, navodené dokonalým majstrovstvom jazyka i formy. Možno ho označiť za tzv. poeta doctus, učeného básnika, ktorý je oboznámený s mytológiou, dejinami i gréckou literárnou tradíciou.

Odkaz[upraviť | upraviť zdroj]

Catullus si získal svojou nekompromisnou, otvorenou poéziu popularitu už za života. Významne ovplyvnil najmä elegikov Augustovho obdobia (Tibullus, Propertius, Ovidius), ale aj Horatia a Vergilia. Martialis považuje Catulla za hlavný zdroj svojej inšpirácie. Naopak, zástancovia tradičných rímskych hodnôt Catulla zavrhovali ako hrozbu pre mravnosť obce (medzi inými aj Cicero).

Počas stredoveku sa Catullovo dielo stratilo. V 9. storočí v básnikovej rodnej Verone objavil rukopis catullovského súboru biskup Ratherius, ale znovu sa stratil a musel byť objavený ešte raz v 13. storočí. Z tohto jediného rukopisu vychádza celá nám dnes známa Catullova tvorba.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
Encyklopedie antiky. Praha: Academia, 1973