Iemicu Tokugawa

Z Wikipédie

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Iemicu Tokugawa
Tretý šógun Tokugawského šógunátu
Narodenie 12. august 1604
Úmrtie 8. jún 1651

Pozri aj Biografický portál

Iemicu Tokugawa (jap.: 徳川 家光,Tokugawa Iemicu), niekedy nazývaný Ijemicu, bol tretím šógun Tokugawskej dynastie, ktorý vládol od 1623 do 1651. Bol najstarším synom Hidetadu Tokugawu a vnukom Iejasua Tokugawu.

Obsah

[upraviť] Detstvo (1604-1617)

Iemicu Tokugawa sa narodil okolo roku 1604 (jeho predný dátum narodenia nie je známy). Bol najstarším synom Hidetadu Tokugawu a vnukom posledného veľkého zjednotiteľa Japonska, prvého tokugawského šóguna Iejasua Tokugawu. Bol prvým členom rodiny Tokugawa, ktorý sa narodil po tom ako sa Iejasu Tokugawa stal šógunom.

Nie je veľa informácií o detstve Iemicho. Mal dve sestry, Senhime a Masako a brata, ktorý sa mu stal súperom, Tadanagu. Tadanaga bol obľúbenec ich rodičom.

Toto sa zdá byť základ Iemicuovej xenofóbie, ktorú možno zasiali jeho starý otec a otec Hidetada.

[upraviť] Dedič Tokugawa(1617-1623)

Iemicu oslávil dospelosť v roku 1617 a zmenil svoje detské meno na Iemicu Tokugawa. Bol tiež oficiálne vyhlásený za dediča Takugawského šógunátu. Jediná osoba, ktorá mohla súťažiť o túto pozíciu, bol jeho mladší brat Tadanaga Tokugawa. Medzi bratmi sa začala rozvíjať prudká rivalita.

Od ranného veku Iemicu praktikoval tradíciu šudo. V roku 1620 sa pohádal so svojim milencom Gozaemon Sakabe, dvadsaťjedenročným priateľom z detstva a vazalom, a zabil ho počas spoločného kúpeľa. (Louis Crompton, Homosexuality str..439)

[upraviť] Regentstvo (1623-1632)

V roku 1623, keď mal Iemicu devätnásť rokov, Hidetada abdikoval z postu šóguna v jeho prospech. Hidetada pokračoval vo vládnutí ako Ogošo alebo Odstúpený šógun; ale Iemicu napriek tomu neprevzal úlohu formálnej hlavy úradu bakufu.[1]

V roku 1626 šógun Iemicu a Odstúpený šógun Hidetada navštívili Cisára Go-Mizunoo, Cisárovnu Masako (dcéru Hidetadu a sestru Iemicua) a Princeznú Meišo in Kjóte. Šógun Iemicu dal bohatý príspevok vo forme zlata a peňazí dvornej šľachte ako aj samotnému dvoru. Napriek tomu boli vzťahy s Go-Mizunoom poškodené po incidente s purpurovým oblečením (jap.:紫衣事件; ši-e džiken), keď Cisár bol obvinený, že udelil výsadu nosiť purpurový odev viac ako desiatim kňazom napriek nariadeniu, ktoré mu to zakazovalo počas dvoch rokov (pravdepodobne vyhláška, ktorá zabezpečovala, aby väzby medzi Cisárom a náboženským kruhmi neboli silné). Šógunát intervenoval a udelenia výsad označil za neplatné; keď dojka Iemicuho a Masako, neurodzená, navštívila cisársky dvor, čím prekročila tabu, strápnený Go-Mizunoo abdikoval a Meišo sa stala cisárovnou. Šógun bol teraz strýkom vládnuceho monarchu.

V Kan'ei 9 v 24. dni 2. mesiaca (1632), Ógošo Hidetada zomrel,[2] a Iemicu mohol prevziať skutočnú moc. Obával sa, že jeho brat Tadanaga by ho mohol zavraždiť a tak vládol opatrne až do bratovej smrti v roku 1633.

[upraviť] Šógun Iemicu (1632-1651)

Hidetada zanechal radcov, všetko skúsených daimjóv, aby vystupovali ako regenti Iemicua. V roku 1633, po smrti svojho brata, ich prepustil. Namiesto otcových radcov, Iemicu vymenoval svojich priateľov z detstva. S ich pomocou Iemicu vytvoril silný centralizovaný kabinet. Toto ho urobilo nepopulárnym u množstva daimjóv ale Iemicu jednoducho odstránil svojich oponentov. Taká bola moc ranných šógunov.

V roku 1637 vznikala vzbura proti Iemicuovým protikresťanskej politike v Šimabare, známa ako Šimabarské povstanie. Tisícky ľudí bolo zabitých pri potlačení povstania šógunátom a nespočítateľne množstvo bolo popravených potom.[3]

V roku 1639 Iemicu oficiálne uzavrel Japonsko pred zvyškom sveta. Povolil obchodovanie iba pre holandských a anglických obchodníkov a aj to len na vyhradenom ostrove Dešima v Nagasaki a splnomocnenie na obchod s Čínou vykonávané kráľovstvom Rjukju Kingdom dal pod riadenie rodiny Šimazu.

V roku 1643 Cisárovna Meišo abdikovala z trónu. Jej nástupcom sa stal mladší nevlastný brat (syn Go-Mizunoo a konkubíny) Cisár Go-Komjo, ktorý mal odpor k šógunátu kvôli jeho násilnostiam a barbarskosti. Opakovane mal urážlivé poznámky o Iemicuovi a jeho staršom synovi a dedičovi, ktorým bol Iecuna Tokugawa.

V roku 1651 šógun Iemicu zomrel vo veku 47 rokov a stal sa prvým tokugawským šógunom, ktorého vládnutie ukončila smrť a nie abdikácia. Jeho nástupcom sa stal je najstarší syn a dedič, Iecuna Tokugawa.

[upraviť] Anti-europeizácia Japonska a Výnos o uzavretí krajiny z roku 1635

Počas 16. storočia bolo Japonsko medzi tými krajinami Ázie, ktoré si najviac sťažovali na európskych obchodníkov a misionárov. Okolo roku 1540 videli príchod veľkého počtu lodí v Portugalska, Španielska, Holandska a Anglicka. Na začiatku ich Japonci vítali s potešením a boli veľmi fascinovaní nevídaným tovarom, ktorí títo ľudia prinášali na trhy. Od štýlu obliekania po ručné zbrane a kanóny, si Japonci vážili všetko, čo Európania doniesli do ich krajiny. Naviac, na ostrove Kjúšú, s cieľom uchovať si európsky obchod vo svojich panstvá, feudálny vládcovia, známi ako daimjóvia súhlasili s prestupom na kresťanstvo. Podobné opatrenie sa pokúsil urobiť vojenský vodca Nobunaga Oda v hlavnom meste Kjótó. V dôsledku toho, na začiatku 17. storočia jeden a pol milióna Japoncov sa hlásilo ku kresťanstvu.

Avšak počas tohto obdobia europeizácie sa začali po Japonsku rozširovať aj negativistické nálady voči cudzincom. Navyše, po obsadení Filipín Španielmi, vládca Hidejoši stratil vieru v európske dobré úmysly a začal pochybovať o vernosti čerstvokonvertovaných daimjóv. Prvý krok k vyhosteniu cudzích obchodníkov a misionárov bol, keď nariadil ukrižovať hlavných kresťanských šíriteľov viery a konvertovaných. Ale to nebolo nič oproti vláde Iemicua Tokugawu, ktorá nabrala oveľa drastickejšie rozmery.

Európska storočný prítomnosť v Japonsku sa skončila okolo roku 1630, keď Iemicu nariadil vyhostenie Európanov z krajiny. Naviac, dal povolenie na obchodovanie v Japonsku iba pre jednu Holandskú loď ročne. Toto nariadenie bolo značne posilnené po poprave dvoch Portugalcov, ktorí prišli žiadať o obnovenie pôvodnej obchodnej politiky s cudzinou. V roku 1630, Iemicu Tokugawa vydal niekoľko vyhlášok, ktorými prakticky uviedol Japonsko do izolácie a nedovolil nikomu a ničomu, okrem pár výnimiek, vstúpiť alebo opustiť krajinu. Najznámejší bol Výnos o uzavretí krajiny z 1635. Tento obsahoval hlavné reštrikcie zavedené Iemicuom. Podľa neho, bolo zakázané všetkým japonským lodiam a osobám cestovať do inej krajiny. Tresty uvalené šógunom za prekročenie boli závažné a prísne. Nariadil, že ktokoľvek prekročí toto nariadenie bude zabitý. Toto isté platili aj pre tých, ktorí pricestujú do Japonska. Vyhláška tiež ukazuje Iemicuho rastúcu hrôzu k kresťanstva a každého kto ho kázal. Ponúkol bohaté dary a odmeny za každému, kto podá informácie o kňazoch a ich nasledovníkoch, ktorí tajne praktizovali a kázali svoje náboženstvo v krajine. Naviac, od každej novoprichádzajúcej lodi bolo požadované, aby bola dôkladne preverená, či nevezie katolíckych kňazov a ich nasledovníkov.

Požiadavka Iemicua Tokugawu obmedziť prístup západu do Japonska museli byť dosť prísne, čomu nasvedčuje fakt, že v dokumente boli ľudia zo západu označovaní ako „Južní barbari“ a platili extrémne pravidlá pre dozor nad každým detailom čo sa týka prichádzajúcich cudzích lodí. Napríklad, obchodníci prichádzajúci zo zahraničia musieli predložiť zoznam tovarov, ktoré so sebou dovážali predtým ako dostali povolenie obchodovať s nimi. Tiež im nebolo dovolené predať ich tovar iba v jednom z obchodných miest Japonska. Tým bola zabezpečená lepšia distribúcia tovarov.

Výnos obsahoval aj bod, ktorý presne určoval dátum a čas, v ktorom mohli cudzie lode doplávať a opustiť krajinu. Napríklad “dátum najneskoršieho odchodu cudzích lodí nesmel neskorší ako dvadsiaty deň desiateho mesiaca.“ Toto hovorí presne o starostlivosti a pozornosti, ktorú dávali všetkým okolnostiam okolo obchodu so západom. Na dôvažok, Iemicu Tokugawa zakázal meniť cenové podmienky za surový hodváb a tým zabezpečil, že súťaž medzi obchodnými mestami bola minimalizovaná.

Opatrenia Iemicua Tokugawu na ochranu jeho krajiny sa zdajú byť na prvý pohľad dosť extrémne. Ak však máme na pamäti rýchlosť s akou Európania si podmaňovali východ, tak sa javia tieto opatrenia ako odôvodnené a vysvetľujúce. Naviac, Iemicuove reformy boli tak silné, že platili až do vlády Ienobua Tokugawu, viac ako jeden a pol storočia, keď bolo ukončené uzavretie Japonska.

[upraviť] Éry bakufu za Iemicua

[upraviť] Referencie

[upraviť] Poznámky

  1. ↑ Titsingh, J. (1834). Annales des empereurs du Japon, str. 410.
  2. ↑ Titsingh, str. 411.
  3. ↑ Screech, T. (2006). Secret Memoirs of the Shoguns: Isaac Titsingh and Japan, 1779-1822. str.85.

[upraviť] Ďalšie odkazy


Tokugawský šógunát
Predchodca šógun Nástupca
Hidetada Tokugawa Iemicu Tokugawa Iecuna Tokugawa
(1623 – 1651)
Zdroj: „http://sk.wikipedia.org/wiki/Iemicu_Tokugawa“