Iemicu Tokugawa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Iemicu Tokugawa
Iemicu Tokugawa
Tretý šógun Tokugawského šógunátu

Narodenie 12. august 1604
Úmrtie 8. jún 1651 (46 rokov)

Iemicu Tokugawa (jap.: 徳川 家光,Tokugawa Iemicu), niekedy nazývaný Ijemicu, bol tretí šógun Tokugawskej dynastie, ktorý vládol od 1623 do 1651. Bol najstarším synom Hidetadu Tokugawu a vnukom Iejasua Tokugawu.

Detstvo (1604-1617)[upraviť | upraviť zdroj]

Iemicu Tokugawa sa narodil okolo roku 1604 (presný dátum jeho narodenia nie je známy). Bol najstarším synom Hidetadu Tokugawu a vnukom veľkého zjednotiteľa Japonska, prvého tokugawského šóguna Iejasua Tokugawu. Bol aj prvým členom rodu Tokugawa, ktorý sa narodil po tom, ako sa Iejasu Tokugawa stal šógunom.

O detstve Iemicua nejestvuje veľa písomných informácii. Mal dve sestry, Senhime a Masako a brata, ktorý sa stal v dospelosti jeho súperom, Tadanagu. Obľúbencom jeho rodičov bol práve Tadanaga.

Dedič Tokugawa(1617-1623)[upraviť | upraviť zdroj]

Iemicu dosiahol v roku 1617 plnoletosť a zmenil si svoje chlapčenské meno na Iemicu Tokugawa. V tom istom roku bol zároveň vyhlásený za oficiálneho nástupcu Takugawského šógunátu. Jediná osoba, ktorá mohla podľa princípu pokrvnej príbuznosti ohroziť toto postavenie bol jeho mladší brat Tadanaga Tokugawa. Medzi bratmi, preto začalo narastať napätie.

Od chlapčenské veku Iemicu praktikoval tradíciu vzájomnej erotickej mužskej lásky medzi samurajmi šudo. V roku 1620 sa pohádal so svojim milencom samurajom Gozaemon Sakabe, dvadsaťjedenročným priateľom z detstva a verným vazalom a v záchvate hnevu ho zabil počas spoločného kúpeľa. (Louis Crompton, Homosexuality str..439)

Regentstvo (1623-1632)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1623, keď mal Iemicu devätnásť rokov, Hidetada abdikoval z postu šóguna v prospech Iemicua. Hidetada pokračoval vo vládnutí ako Ogošo, teda Odstúpený šógun; a Iemicu prevzal úlohu formálnej hlavy štátu bakufu.[1]

V roku 1626 šógun Iemicu a Hidetada navštívili v rámci oficiálnej diplomatickej návštevy cisára Go-Mizunoo, cisárovnu Masako (dcéru Hidetadu a sestru Iemicua) a Princeznú Meišo v Kjóte. Šógun Iemicu daroval cisárovi bohatý dar vo forme zlata a množstva peňazí, vzácnymi darmi odmenil aj príslušníkov dvornej šľachty. Napriek prejavom priazne boli vzťahy s cisárom Go-Mizunoom na bode mrazu po tkz. incidente s purpurovým oblečením (jap.:紫衣事件; ši-e džiken), keď bol cisár vládou v Ede obvinený, že udelil výsadu nosiť purpurový odev počas oficiálnych náboženských rituálov viac ako desiatim dovrným kňazom, napriek vládnemu nariadeniu, ktoré udeľovanie takéhoto privilégia cisárovi prísne zakazovalo počas obdobia dvoch rokov po nástupe na trón (vyhláška mala na zreteli, aby väzby medzi cisárom a náboženským kruhmi neboli veľmi pritesné a aby sa oddelila vládnuca a náboženská sféra). Šógun vo vzniknutej situácii intervenoval v neprospech cisára a udelenie výsady označil za neplatné a v rozpore s tradičnými obyčajmi; ďalší incident, ktorý vyvolal ďalšie napätie medzi šogúnom a cisárom sa stal, keď Iemicuova dojka Masako, ktorá bola neurodzeného pôvodu, navštívila, ako člen šogúnovho sprievodu cisársky dvor, čím sa porušilo nepísané pravidlo, podľa ktorého neurodzení ľudia nesmú vstúpiť do areálu cisárskeho paláca. Ponížený cisár Go-Mizunoo abdikoval a jeho dcéra Meišo sa stala cisárovnou. Šógun bol teraz strýkom vládnuceho monarchu.

V Kan'ei 9 v 24. dni 2. mesiaca (1632), Ógošo Hidetada zomrel,[2] a Iemicu mohol prevziať skutočnú moc. Obával sa, že jeho brat Tadanaga by ho mohol zavraždiť, preto vládol opatrne až do bratovej smrti v roku 1633.

Šógun Iemicu (1632-1651)[upraviť | upraviť zdroj]

Hidetada zanechal svojmu synovi skúsených radcov, aby pomáhali mladému šógunovi. Iemicu ich však roku 1633, po smrti svojho otca prepustil. Namiesto nich, Iemicu vymenoval do vysokých dvorských hodností svojich priateľov z detstva. S ich pomocou Iemicu vytvoril silne centralizovaný vládny kabinet, čo ho spravilo v očiach množstva daimjóv nepopulárnym, pretože ich vylúčil z podielu na chod krajiny, Iemicu však aj napriek ich odporu presadil svoj model vlády.

V roku 1637 vypukla vzbura medzi obyvateľmi južného Japonska proti Iemicuovej protikresťanským nariadeniam v Šimabare, známa ako Šimabarské povstanie. Tisícky ľudí bolo šogúnovými vojakmi zabitých v priebehu potlačenía povstania a kresťanstvo bolo zakázané praktikovať v Japonsku.[3]

V roku 1639, ako reakcia Iemicuho na nedávno skončené povstanie kresťanov uzavrel šógun všetky kontakty Japonska so zahraničím. Na území Japonska povolil obchodovať iba holandským a anglickým obchodníkom, ale aj to len na vyhradených územiach, akým bol ostrov Dešima v Nagasaki.

V roku 1643 Cisárovná Meišo abdikovala. Jej nástupcom sa stal jej mladší brat (syn Go-Mizunoo a konkubíny) Cisár Go-Komjo, ktorý prechovával k šógúnovi odpor, kvôli centalizovanej a násilnej politike a prejavovanej neohľaduplnosti voči cisárskemu dvoru. Cisár mal opakovane, počas verejných vystúpení urážlivé poznámky na adresu Iemicuho a jeho staršieho syna Iecuna Tokugawa.

V roku 1651 umrel šógun Iemicu vo veku 47 rokov a stal sa prvým tokugawským šógunom, ktorý ukončil vládnutie smrťou a nie abdikáciou a utiahnutím sa na odpočinok. Jeho nástupcom sa stal jeho najstarší syn a dedič, Iecuna Tokugawa.

Anti-europeizácia Japonska a Výnos o uzavretí krajiny z roku 1635[upraviť | upraviť zdroj]

Počas 16. storočia bolo Japonsko medzi tými krajinami Ázie, ktoré si najviac sťažovali na európskych obchodníkov a misionárov. Okolo roku 1540 videli príchod veľkého počtu lodí v Portugalska, Španielska, Holandska a Anglicka. Na začiatku ich Japonci vítali s potešením a boli veľmi fascinovaní nevídaným tovarom, ktorí títo ľudia prinášali na trhy. Od štýlu obliekania po ručné zbrane a kanóny, si Japonci vážili všetko, čo Európania doniesli do ich krajiny. Navyše, na ostrove Kjúšú, s cieľom uchovať si európsky obchod vo svojich panstvá, feudálny vládcovia, známi ako daimjóvia súhlasili s prestupom na kresťanstvo. Podobné opatrenie sa pokúsil urobiť vojenský vodca Nobunaga Oda v hlavnom meste Kjótó. V dôsledku toho, na začiatku 17. storočia jeden a pol milióna Japoncov sa hlásilo ku kresťanstvu.

Avšak počas tohto obdobia europeizácie sa začali v Japonsku rozširovať aj nepekné nálady voči cudzincom. Navyše, po obsadení Filipín Španielmi, vládca Hidejoši stratil vieru v dobré a mierové úmysly zahraničných štátov a začal pochybovať o vernosti konvertovaných daimjóv. Prvý krok k vyhosteniu cudzích obchodníkov a misionárov predstavovalo, keď nariadil ukrižovať hlavných kresťanských šíriteľov viery a konvertovaných. Ale to nebolo nič oproti vláde Iemicua Tokugawu, ktorá nabrala oveľa drastickejšie rozmery.

Európska storočný prítomnosť v Japonsku sa skončila okolo roku 1630, keď Iemicu nariadil vyhostenie Európanov z krajiny. Navyše, dal povolenie na obchodovanie v Japonsku iba pre jednu Holandskú loď ročne. Toto nariadenie bolo značne posilnené po poprave dvoch Portugalcov, ktorí prišli žiadať o obnovenie pôvodnej obchodnej politiky s cudzinou. V roku 1630, Iemicu Tokugawa vydal niekoľko vyhlášok, ktorými prakticky uviedol Japonsko do izolácie a nedovolil nikomu a ničomu, okrem pár výnimiek, vstúpiť alebo opustiť krajinu. Najznámejší bol Výnos o uzavretí krajiny z 1635. Tento obsahoval hlavné reštrikcie zavedené Iemicuom. Podľa neho, bolo zakázané všetkým japonským lodiam a osobám cestovať do inej krajiny. Tresty uvalené šógunom za prekročenie boli závažné a prísne. Nariadil, že ktokoľvek prekročí toto nariadenie bude zabitý. Toto isté platili aj pre tých, ktorí pricestujú do Japonska. Vyhláška tiež ukazuje Iemicuho rastúcu hrôzu k kresťanstva a každého kto ho kázal. Ponúkol bohaté dary a odmeny každému, kto podá informácie o kňazoch a ich nasledovníkoch, ktorí tajne praktizovali a kázali svoje náboženstvo v krajine. Navyše, od každej novoprichádzajúcej lodi bolo požadované, aby bola dôkladne preverená, či nevezie katolíckych kňazov a ich nasledovníkov.

Požiadavka Iemicua Tokugawu obmedziť prístup západu do Japonska museli byť dosť prísne, čomu nasvedčuje fakt, že v dokumente boli ľudia zo západu označovaní ako „Južní barbari“ a platili extrémne pravidlá pre dozor nad každým detailom čo sa týka prichádzajúcich cudzích lodí. Napríklad, obchodníci prichádzajúci zo zahraničia musieli predložiť zoznam tovarov, ktoré so sebou dovážali predtým ako dostali povolenie obchodovať s nimi. Tiež im nebolo dovolené predať ich tovar iba v jednom z obchodných miest Japonska. Tým bola zabezpečená lepšia distribúcia tovarov.

Výnos obsahoval aj bod, ktorý presne určoval dátum a čas, v ktorom mohli cudzie lode doplávať a opustiť krajinu. Napríklad “dátum najneskoršieho odchodu cudzích lodí nesmel neskorší ako dvadsiaty deň desiateho mesiaca.“ Toto hovorí presne o starostlivosti a pozornosti, ktorú dávali všetkým okolnostiam okolo obchodu so západom. Na dôvažok, Iemicu Tokugawa zakázal meniť cenové podmienky za surový hodváb a tým zabezpečil, že súťaž medzi obchodnými mestami bola minimalizovaná.

Opatrenia Iemicua Tokugawu na ochranu jeho krajiny sa zdajú byť na prvý pohľad dosť extrémne. Ak však máme na pamäti rýchlosť s akou Európania si podmaňovali východ, tak sa javia tieto opatrenia ako odôvodnené a vysvetľujúce. Navyše, Iemicuove reformy boli tak silné, že platili až do vlády Ienobua Tokugawu, viac ako jeden a pol storočia, keď bolo ukončené uzavretie Japonska.

Éry bakufu za Iemicua[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Titsingh, J. (1834). Annales des empereurs du Japon, str. 410.
  2. Titsingh, str. 411.
  3. Screech, T. (2006). Secret Memoirs of the Shoguns: Isaac Titsingh and Japan, 1779-1822. str.85.

Ďalšie odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


Iemicu Tokugawa
Vladárske tituly
Predchodca
Hidetada Tokugawa
šógun
16231651
Nástupca
Iecuna Tokugawa