Ivan Fiodorovič Paskevič

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ivan Fiodorovič Paskevič
Ivan Fiodorovič Paskevič
ruský generál a vojvodca

Narodenie 18. august 1782
Poltava, Ukrajina
Úmrtie 1. február 1856 (73 rokov)
Varšava, Poľsko

Ivan Fiodorovič Paskevič knieža Jerevanské a Varšavské (*8. august 1782 Poltava, Ukrajina – †1. február 1856 Varšava, Poľsko), ruský generál-poľný maršal. Patril k blízkym spolupracovníkom cára Mikuláša I. a aktívne sa podieľal na presadzovaní jeho politiky. Bol členom hlavného súdu, ktorý vyniesol rozsudok nad členmi "dekabristického" sprisahania.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a raná kariéra v armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Ukrajinskom meste Poltava. Pochádzal z šľachtickej rodiny, jeho predkovia boli Ukrajinskí Kozáci. Vo februári 1794 bol prijatý na štúdia v Pážacom zbore a v októbri 1800 sa stal gardovým dôstojníkom. V roku 1805 sa zúčastnil vojny s Francúzskom a bitky pri Slavkove. V roku 1806 bol vyslaný na štáb Dunajskej armády, kde sa účastnil bojov proti Osmanskej ríši, vyznamenal sa pri dobytí Bukurešti a úspešne velil práporu horských strelcov. Na jeseň 1807 sa podieľal na neúspešných mierových rokovaniach s Osmanskou ríšou, od roku 1808 opäť bol veliteľom horského streleckého práporu a neskôr pešieho pluku. Na jeseň 1810 mu bola pridelená generálska hodnosť, v januári 1811 sa stal majiteľom novo vznikajúceho Oriolského pešieho pluku, od júna 1811 velil pešej brigáde a začiatkom roku 1812 sa stal veliteľom 26. pešej divízie, s ktorou vstúpil do bojov rusko-francúzskej vojny.

Napoleonské vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Vyznamenal sa v bojoch pri Saltanovke, Smolensku a Borodine, Malojaroslavskom i Vjazme, pri ruskom protiútoku velil pechote Platovovho zboru a neskôr sa stal zástupcom veliteľa v Miloradovičovom zbore. V decembri 1812 sa stal veliteľom 7. zboru, obsadil poľskú pevnosť Modlin a v čele svojho zboru prenikol v priebehu bitky pri Lipsku ako jeden z prvých do mesta. Koncom roku 1813 obliehal Magdeburg a Hamburg, v januári 1814 bol menovaný veliteľom 2. granátnickej divízie a zúčastnil sa útoku na Paríž. Za vojny roku 1815 organizoval v čele svojej divízie obliehanie Tulu a po uzatvorení mieru divíziu presunul do mierovej posádky v Smolensku.

Ďalšie boje v cárskych službách[upraviť | upraviť zdroj]

Od novembra 1817 velil 2. gardovej pešej divízii, v máji 1821 sa stal veliteľom 1. gardovej pešej divízie a v decembri 1824 bol menovaný veliteľom 1. armádneho zboru. V auguste 1825 sa stal veliteľom ruských vojsk v Gruzínsku, počas rusko-perzskej vojny porazil perzskú armádu pri Jelizavetpoli a v marci 1827 bol menovaný hlavným veliteľom Kaukazskej armády, následne dobyl Nachičevan, Jerevan a donútil Peržanov uzatvoriť mier. Po vypuknutí rusko-osmanskej vojny dobyl v júni 1828 pevnosť Kars a v nasledujúcom roku zničil väčšinu osmanských vojsk v kaukazskom predhorí, za čo v septembri 1829 obdržal hodnosť generála-poľného maršala a titul jerevanský knieža. V máji 1831 bol ustanovený za hlavného veliteľa v rusko-poľskej vojne. V auguste 1831 sa zmocnil Varšavy a prinútil Poliakov ku kapitulácii, za čo bol vymenovaný varšavským kniežaťom. Od decembra 1831 bol menovaný poľským miestokráľom a veliteľom Západnej armády, niekoľkokrát stal v čele diplomatických misii v Berlíne a vo Viedni. Vo funkcii veliteľa Západnej armády pôsobil taktiež v období európskych revolúcii, v máji 1849 bol prítomný na rokovaniach rakúskeho cisára Františka Jozefa I. a ruského cisára Mikuláša II. vo Varšave. Po týchto rokovaniach bol vymenovaný za veliteľa pomocnej ruskej armády, ktorá zaútočila na maďarských povstalcov a v auguste 1849 ich donútil ku kapitulácii pri Világoši. So svojím vojskom prechádzal cez Dukliansky priesmyk. V máji 1853 sa stal veliteľom Dunajskej armády. O mesiac prekročil na čele Dunajskej armády rieku Prut, a takto začal tzv. Krymskú vojnu v rokoch 1853 – 1856. Bol ranený pri obliehaní Silistry, tu sa prejavila jeho bezradnosť pri vedení vojenských operácií a preto vzdal sa velenia a odišiel na svoje panstvo vo Varšave, kde krátko pred neúspešným ukončením vojny zomrel.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

Za svoje vojenské zásluhy bol vyznamenaný Radom Svätého apoštola Ondreja prvozvaného s briliantmi, Radom Svätého kniežaťa Alexandra Nevského s briliantmi. Vojenským radom Svätého veľkomučeníka víťaza Juraja všetkých stupňov, Radom Svätého apoštolom rovného kniežaťa Vladimíra 1., 3. a 4. stupňa, Radom bielej orlice, Radom Svätej Anny 1. stupňa s briliantmi a 2. stupňa, osmanským Radom červeného polmesiaca 1. stupňa, perzským Radom slnka a leva 1. stupňa, veľkokrížom poľského Radu vojenskej cnosti, pruským Radom černej orlice s briliantmi, pruským Radom červenej orlice 1. stupňa, veľkokrížom rakúskeho Vojenského radu Márie Terézie, veľkokrížom Kráľovského uhorského radu Svätého Štefana a veľkokrížom saského Radu bieleho sokola.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Za víru, vládce a vlast, Ruští a sovětští maršálové. Brno, Jota 2005, str. 185-186
  • Sovetskaja vojenaja encykopedia, Ministerstvo oborony ZSSR, Moskva 1978, str. 248

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]