Kampanila (Benátky)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Súradnice: 45°26′02″S 12°20′20″V / 45.434°S 12.339°V / 45.434; 12.339

Celkový pohľad na zvonicu

Kampanila (tal. Campanile di San Marco, slov. Zvonica svätého Marka) je veža so zvonicou v hlavnom meste talianskeho regiónu Benátsko Benátkach, jedna z dominánt Námestia svätého Marka.

98,6 metra vysoká zvonica sa vypína pred hlavným priečelím Baziliky svätého Marka. Jej stavebné dejiny a osud sú neodmysliteľne späté s Benátkami a Benátskou republikou. Napriek autenticky pôsobiacemu vzhľadu nie je pôvodnou stavbou a na jej osude Benátčania demonštrovali svoj vzťah k mestu.

História výstavby[upraviť | upraviť zdroj]

So stavbou pôvodnej zvonice sa začalo ešte na začiatku 10. storočia (základy boli položené v roku 912). Dokončená bola až o dvesto rokov neskôr za vlády dóžu Domenica Morosiniho. Od samého počiatku svojej existencie plnila rôzne funkcie: slúžila ako maják pre lodivodov plaviacich sa v lagúne, jej zvony určovali čas a oznamovali dôležité udalosti. V stredoveku slúžila aj ako pranier a väznica. Mala aj vojenské využitie - počas vojny Benátok proti Janovskej republike boli na plošine pod vežou rozmiestňované delá.

Výhľad z kampanily na Námestie svätého Marku a na budovu Starej prokuratúry (vľavo) a Hodinovú vežu

Pod vrcholom veže so špicatou strechou pokrytou pozláteným plechom bola zvonica, v ktorej bolo zavesených päť zvonov. Každý mal svoje meno i svoju funkciu. Najväčší so zvonov Marangona s hmotnosťou 3625 kg oznamoval začiatok a koniec pracovného dňa ale tiež voľbu príp. smrť dóžu. Ďalší zo zvonov Nona (2556 kg) zvonil poludnie, Maleficio ohlasoval popravy, Mezza terra (1366 kg) zvolával senátorov do Dóžovho paláca a Trottiera (1807 kg) zahajoval zasadanie Veľkej rady. Zvony tiež ohlasovali napr. príchod kupeckých lodí.

Vežu budovali mnohé generácie staviteľov. V roku 1489 bola vážne poškodená zásahom blesku a v roku 1511 ju poškodilo zemetrasenie. Táto udalosť mala za následok, že mesto sa okamžite pustilo do spevňovacích prác, ktoré mali zabezpečiť pevnejšiu statiku stavby. Podľa plánov architekta Giorgia Spaventa a pod stavebným vedením Pietra Bona dostala veža na začiatku 16. storočia (v roku 1514) svoju definitívnu podobu. Vtedy sa zmenilo aj zastrešenie; veža bola pôvodne pokrytá pozláteným plechom, ktorý však priťahoval blesky. Preto z rámci rekonštrukcie vežu zastrešili drevenou konštrukciou a pokryli farebnou kamennou krytinou. Na špicu umiestnili sochu archanjela Gabriela.

Zrútenie veže[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodná stavba zvonice, ktorá napriek všetkému zdarne odolávala bleskom, zemetraseniam či požiarom, v roku 1902 doslúžila. Dňa 13. júla uvedeného roku sa v jej dolnej časti objavila takmer meter dlhá trhlina, ktorá sa počas dňa zväčšovala. Správa o poškodení veže sa okamžite rozchýrila po meste a na námestie prilákala množstvo ľudí. Pretože deštrukciu nebolo možné zastaviť, mestská rada dala námestie uzavrieť. Nasledujúci deň, 14. júla, sa krátko pred desiatou hodinou veža zrútila.

Napriek tomu, že mesto vyvinulo veľkú snahu na zistenie príčin deštrukcie stavby a na vyšetrenie vymenovalo aj komisiu, k jednoznačným záverom sa nedospelo. Všetci sa uspokojili s konštatovaním, že veža, postavená na veľmi starých základoch (z roku 912) nevydržala neskoršie prístavby.

Mestská rada ešte v ten deň rozhodla, že zrútená veža bude nahradená novou stavbou v pôvodnej podobe a na pôvodnom mieste. Dokonca pri výstavbe novej veže bol použitý pôvodný materiál. Po dostavbe, ktorá trvala takmer desať rokov, bola veža o šesťsto ton ľahšia a do jej útrob pribudol výťah.

Pretože sa predpokladalo, že so stavbou pôvodnej veže sa začalo 25. apríla 912, bolo slávnostné zasvätenie novej kampanily stanovené na 25. apríl 1912, teda tisíc rokov neskôr. Na kampanilu bol umiestnený aj pôvodný zvon Marangona, jediný, ktorý sa pri deštrukcii nepoškodil. Zvyšné štyri, ktoré zrútenie veže nevydržali, boli zhotovené na náklady Pia X., ktorý bol až do svojho zvolenia pápežom benátskym patriarchom.

Od uvedeného roku benátska kampanila dotvára typickú panorámu hlavného mestského námestia. Zvonica je tiež vynikajúcou rozhľadňou, poskytujúcou výhľady nielen na mesto ale aj na ostrovy lagúny.

Loggetta[upraviť | upraviť zdroj]

Priečelie Loggetty

Architektonickou súčasťou benátskej kampanily je stavba priliehajúca k jej východnej päte. Loggetta (Loggetta del Sansovino) je dielom architekta a sochára Jacopa Sansovina a slúžila ako miesto, kde sa zdržiavala stráž počas zasadnutia Veľkej rady.

Stavba vznikla medzi rokmi 1537 - 1547 na mieste staršieho objektu, pravdepodobne zo 14. storočia, ktorý v tom čase obklopovali malé obchodíky a stánky.

Poschodová stavba je charakteristická priečelím s oblúkmi; priestor medzi nimi vypĺňajú neveľké niky. Pôvodne bola skromnejšou stavbou; v roku 1663 bola k nej pristavená balustrádová terasa a do oblúkov boli osadené dvere.

Jacopo Sansovino je aj autorom sochárskej výzdoby priečelia Loggetty. V štyroch výklenkoch priečelia stoja bronzové sochy, ktoré predstavujú tri antické božstvá - Minervu, rímsku bohyňu vojny a múdrosti, Apolóna, boha slnka, Merkúra, boha obchodu - a jednu alegorickú postavu personifikujúcu mier. Nad výklenkami pozdĺž celého priečelia prebieha reliéfny vplys s námetom života v meste a na územiach ovládaných Benátkami.

Pri páde kampanily v roku 1902 bola Loggetta úplne zničená a rovnako ako zvonica aj ona bola v priebehu nasledujúcich desiatich rokov prestavaná, s použitím materiálu zo zničenej stavby, do pôvodnej podoby. Počas prestavby boli mramorom obložené aj bočné múry.

Zaujímavosť[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1609 predviedol na veži svoj objav - ďalekohľad - Galileo Galilei. Na vežu vystúpil v doprovode niekoľkých patricijov. Vynález po predvedení predčil všetky očakávania a veľmi prítomných členov mestskej honorácie zaujal.

Pohľady na kampanilu

Z juhu
Z juhozápadu

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Benátky, Edizioni Storti, Venezia, 1991
  • M. Kaminski, Umění a architektura - Benátky, Slovart, Praha, 2007, ISBN 978-80-7209-875-0
  • V. Fiala, Benátky, literární toulky městem umělců, hudby a karnevalu, Paseka, Praha, Litomyšl, 2011, ISBN 978-80-7432-083-5