Karol z Valois

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Karol I. z Valois
Karol z Valois
gróf z Valois

Narodenie 12. marec 1270
Vincennes, Francúzsko
Úmrtie 16. december 1325 (55 rokov)
Nogent-le-Roi, Francúzsko

Karol I. z Valois (* 12. marec[1] 1270[2], Vincennes, Francúzsko16. december 1325, Nogent-le-Roi), bol francúzsky princ, mladší brat Filipa IV., zakladateľ dynastie Valois.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Erb rodu Valois

Narodil sa ako štvrtý syn francúzskeho kráľa Filipa III. a Izabely Aragónskej[3].
Ako človek priemernej inteligencie, ale nadpriemernej ctižiadostivosti a značnej chamtivosti, zbieral Karol z Valois – mladší syn bez zdedených domén – kniežatstvá. Syn, brat, švagor, zať kráľov a kráľovien (Francúzska, Navarry, Anglicka a Neapolska) a – po svojej smrti – otec nasledujúceho francúzskeho kráľa a svokor nemeckého cisára. Jeho celoživotným cieľom bolo získať kráľovskú korunu, čo sa mu však nikdy nepodarilo. V roku 1284 ho pápež – ako syna Izabely Aragónskej – uznal za kráľa Aragónska, vazala Svätej stolice a protikráľa Petra III., ktorý od Sicílských nešpor (1282) bol nepriateľom Ríma. Aby podporil svoj nárok na sicílske kráľovstvo, oženil sa s dcérou neapolského kráľa Margarétou z Anjou. Karol dúfal, že aragónska výprava (1284 – 1285), ktorú podnikol jeho otec, mu prinesie jeho titulárne kráľovstvo. V roku 1285 sa nechal korunovať kardinálskym klobúkom, čo mu prinieslo posmešnú prezývku „kráľ klobúka“[4]. Neskôr sa musel titulu vzdať.

Preukázal sa ako schopný vojvodca a úspešne viedol ťaženie vo Flámsku (1297).

Karol sníval o cisárskej korune a v roku 1301 sa oženil s Katarínou z Courtenay, titulárnou cisárovnou konštantínopolskou, vnučkou a dedičkou posledného latinského cisára, Balduina II. S tajným súhlasom pápeža sa zúčastnil ťaženia Karola II. Neapolského o dobytie Sicílie. Bol menovaný za pápežovho vikára v Taliansku a stratil sa v bludisku talianskej politiky. Kompromitoval sa masakrom vo Florencii a finančným vydieraním, dobyl Sicíliu, kde si upevnil svoju povesť rabovača a vrátil sa – ako človek so zlou povesťou – 1301/1302 nazad do Francúzska.

Keď v roku 1308 zomrel rímskonemecký kráľ Albrecht I., Karolove ambície získať kráľovskú korunu opäť ožili. Jeho kandidatúra však neuspela[5], zvolený bol Henrich VII. Luxemburský[pozn. 1]

Predčasná smrť Ľudovíta X. v roku 1316 mu dala nádej, že ako možný francúzsky regent bude v krajine zohrávať významnú úlohu. Nevedel však zabrániť svojmu synovcovi, budúcemu Filipovi V., v prevzatí vlády. Po smrti Filipa V. (1324) už na neho nikto nemyslel. Predsa však v tomto roku úspešne viedol vojsko nového kráľa Karola IV. v Akvitánsku (Guyenne).

Kráľ potom francúzsky, rozhorčený pre vypudenie svojej sestry i svojho synovca, žiadal môjho svokra Karola, svojho strýka, aby pomstil tak veľkú pohanu, ktorá sa stala ich rodu. Ten sebrav vojsko vtrhol do Akvitánska a takmer celého ho dobyl s výnimkou Bordeaux a niekoľkých pevných miest či hradov...
Karol IV.[6]

Zomrel v decembri 1325 a pochovali ho v Paríži v Kostole jakobínov. Dante Alighieri ho vo svojej Božskej komédii umiestnil do Očistca.[7]

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Karol sa trikrát oženil a so svojimi manželkami mal 14 detí.

Jeho prvou manželkou bola Margaréta z Anjou (* c. 1273 – † 31. december 1299), dcéra neapolského kráľa Karola II.[8] Svadba sa konala 16. augusta 1290 v Corbeil. Mali spolu 6 detí:

  1. Izabela (* 1292 – † 1309) ∞ vojvoda Ján III. Bretónsky
  2. Filip VI. (* 1293 – † 1350) – francúzsky kráľ (1328)
  3. Jana (* 1294 – † 7. marca 1342) ∞ gróf Viliam III. (Holland)|Viliam III. Holandský a Henegavský
  4. Margaréta (* 1295 – † 1342) ∞ Guy I. de Châtillon, gróf z Blois a Dunois
  5. Karol II. (* 1297 – † 26. augusta 1346, Kreščak), gróf z Alençon
  6. Katarína (1299 – † ako dieťa)

S druhou manželkou Katarínou z Courtenay (* 1274 – † 3. január 1308), titulárnou konštantínopolskou cisárovnou [9], dcérou Filipa z Courtenay (Latinské cisárstvo) sa oženil 8. februára 1301 v Saint-Cloud. Mali spolu 4 deti:

  1. Ján (* c. 1302 – † 1308)
  2. Katarína (* 1303 – † 1346), titulárna cisárovná konštantínopolská ∞ Filip I., knieža z Tarentu
  3. Jana (* 1304 – † 9. júla 1363) ∞ Róbert III. z Artois
  4. Izabela (* 1306 – † 11. novembra 1349) – opátka kláštora Fontevrault (1342)

Jeho treťou manželkou sa v júni 1308 v Poitiers stala Matilda de Châtillon (* 1293 – † 1358)[10] , dcéra Guya III. de Châtillon, grófa zo Saint-Pol. Ich deti:

  1. Mária (* 1309 – † 6. december 1328) ∞ vojvoda Karol z Kalábrie
  2. Izabela (* 1313 – † 26. júla 1383) ∞ vojvoda Peter I. Bourbonský
  3. Blanka (Margaréta) (* 1316 – † 1. augusta 1348) ∞ Karol IV., český a rímskonemecký kráľ
  4. Ľudovít (* 1318 – † 2. november 1328), gróf z Chartres

Tituly[upraviť | upraviť zdroj]

Genealógia[upraviť | upraviť zdroj]

Predkovia Karola I. z Valois v troch generáciach
Karol I. z Valois Otec:
Filip III.
Starý otec:
Ľudovít IX.
Prastarý otec:
Ľudovít VIII.
Prastará matka:
Blanka Kastílska
Stará matka:
Margaréta Provensalská
Prastarý otec:
Raimond Bérenger IV.
Prastará matka:
Beatrix Savojská
Matka:
Izabela Aragónska
Starý otec:
Jakub I.
Prastarý otec:
Peter II.
Prastará matka:
Mária z Montpellieru
Stará matka:
Jolana Uhorská
Prastarý otec:
Ondrej II.
Prastará matka:
Jolana z Courtenay

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Jeho posledná dcéra Blanka z Valois si vzala Henrichovho vnuka, budúceho českého kráľa Karola IV.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Selon la généalogie de Charles de Valois sur le site Medieval Lands
  2. Selon la chronique de Saint-Denis (EX Brevi Chronico ecclesiæ S. Dionysii) : « Cette même année 1270, au cours du Quadragésima, naissance de Charles, fils du roi Philippe et de sa première épouse ». Recueil des historiens de la France, tome XXIII
  3. The Encyclopædia Britannica, Vol.21, Ed. Hugh Chisholm, (1911), 381.
  4. Joseph Petit, Charles de Valois (1270-1325), Adegi Graphics LLC, 2005
  5. SPĚVÁČEK, Jiří. Jan Lucemburský a jeho doba 1296-1346. Praha : Svoboda, 1994. ISBN 80-205-0291-2.
  6. Vlastní životopis. Praha : Odeon, 1979. S. 29.
  7. DANTE, Alighieri. Božská komedie. Praha : Academia, 2009. ISBN 978-80-200-1762-8. S. 276.
  8. Debating the Hundred Years War, Vol.29, Ed. Craig Taylor, (University of Cambridge, 2006), 55.
  9. Housley, Norman, The later Crusades, 1274-1580: from Lyons to Alcazar, (Oxford University Press, 1992), 53.
  10. The Encyclopædia Britannica, Vol.5, (1911), 937.