Krstiteľnica

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bronzová krstiteľnica z roku 1409 v bratislavskej Katedrále svätého Martina je pozostatkom pôvodného gotického zariadenia chrámu. Kryt tvorí neogotická helmica z roku 1878

Krstiteľnica je liturgická nádoba slúžiaca na vysluhovanie sviatosti krstu, jeden z najdôležitejších chrámových predmetov kresťanského kultu.

Ich vznik a vývoj priamo súvisel s dôležitosťou tejto sviatosti. V ranom stredoveku sa krstiteľnice umiestňovali mimo hlavnej chrámovej budovy do špeciálnych krstných kaplniek, tzv. baptistérií. S vývojom kresťanskej liturgie sa krstiteľnice postupne stali súčasťou chrámového mobiliáru.

Najstaršie krstiteľnice mali podobu korýt, túmb, kotlov alebo kadí, ktoré umožnili ponorenie dospelého človeka do svätenej vody. Z rozšírením zvyku krstiť už novonarodené deti sa zhruba od 11. storočia začali tomu prispôsobovať aj rozmery krstiteľníc; zmenšovali sa, nadobudli tvar polkruhovej misy (často uzatvárateľnej vekom) stojacej na podnoží. Stáli buď priamo na podlahe alebo na vyvýšenom pódiu.

Dôležitosť obradu krstu ako jednej zo sviatostí zdôrazňovala aj vonkajšia výzdoba krstiteľníc. Zdobili sa figurálnymi motívmi alebo ornamentálnymi prvkami v podobe pásov, nápisov či so symbolickými znázorneniami krstu v podobe postáv alebo predmetov. Už v stredoveku sa určila špecifická tematická náplň a ikonografia týchto prác. Plášť zvyčajne zdobili postavy alebo symboly evanjelistov, apoštolov, postava Krista a symbolické znázornenie jeho krstu v rieke Jordán a ďalšie námety.

Ako materiál na výrobu krstiteľníc sa používal kameň, mramor, neskoršie kov (najčastejšie bronz alebo mosadz). Pri výrobe krstiteľníc používali praktické a osvedčené umeleckoremeselné postupy. Pri odlievaní figurálnych doplnkov - napríklad Ukrižovania - sa opakovane využívali určité predlohy, niekedy aj po dlhých desaťročiach, bez ohľadu na vývoj sochárskeho štýlu, nemenné. Odlievanie bronzových krstiteľníc si vzhľadom na svoju náročnosť vyžadovalo prácu špecializovanej dielne, ktorá uspokojovala požiadavky farností v okolí.

Medzi najstaršie kamenné krstiteľnice na území Slovenska patria románske krstiteľnice v Kostolíku svätého Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom a v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Boldogu pri Senci.

So zmenou materiálu postupne krstiteľnice nadobúdali kalichovitý tvar. Rozširovanie kovových krstiteľníc na Slovensku možno badať s nástupom gotiky. Jedny z umelecky i technicky najkvalitnejších krstiteľníc pochádzajú zo 14. - 15. storočia z oblasti Spiša. Ich takmer jediným dodávateľom bola po celom Hornom Uhorsku preslávená spišskonovoveská kovolejárska dielňa, ktorá vznikla okolo roku 1360. O obľúbenosti výrobkov tejto dielne svedčí fakt, že jej činnosť pretrvala až do prvých desaťročí 16. storočia. Ukážky prác dielne, známej pod menom Gaalovská, možno nájsť v širokom okolí (Gemera, Liptova, Oravy a Šariša). Dielňa sa okrem výroby krstiteľníc venovala aj odlievaniu zvonov.

Práce iných dielní sa vyznačovali niektorými odlišnými črtami - napríklad krstiteľnica košického Dómu svätej Alžbety má prelamovaný povrch nohy a pri jej výzdobe použili figúry heraldických zvierat. Krstiteľnica bratislavského Dómu svätého Martina z roku 1409 nemá na rozdiel od predchádzajúcich okrúhlu, ale osemuholníkovú nohu. Jej výzdoba sa člení do zvislých, nie do vodorovných registrov, ako bývalo zvykom.

Okolo polovice 15. storočia zhotovili bronzovú krstiteľnicu pre bardejovský Chrám svätého Egídia s hrubou a hladkou nohou (v 17. storočí ju doplnili medeným vrchnákom). Jej figurálnu výzdobu tvorí široký pás s radom stojacich figúr, ktorých sochárske stvárnenie prevyšuje úroveň bežnú v rámci tohto umeleckého remesla. Na banskobystrickej krstiteľnici od majstra Jodoka (1475) zasa reliéfy zdobia prelamovanú nohu i kôš kupy.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]