Michail Jurievič Lermontov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Michail Jurievič Lermontov
Michail Jurievič Lermontov
ruský romantický básnik a dramatik

Narodenie 15. október 1814
Moskva, Rusko
Úmrtie 27. júl 1841 (26 rokov)
Piatigorsk, Rusko

Michail Jurievič Lermontov (po rusky: Михаил Юрьевич Лермонтов) (* 15. október 1814, Moskva, Rusko – † 27. júl 1841, Piatigorsk, Rusko) bol ruský romantický básnik a dramatik.

Život a dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Lermontov sa narodil v Moskve. O rok sa rodina i so starou matkou presťahovala do Penzskej gubernie na neveľké sídlo Tarchany (dnes Lermontovo), kde Lermontov prežil svoje detstvo. Jeho matka umrela tri roky po jeho narodení na tuberkulózu, v roku 1817. Jeho otec, Jurij Petrovič Lermontov, bol chudobný vojenský dôstojník a po smrti svojej manželky zveril svojho syna do výchovy jeho bohatej babičke. V novom dome sa Michail stal ohniskom hádok medzi babičkou a otcom, ktorého babička vylúčila z výchovy svojho syna.

Mladý Lermontov ostáva žiť so svojou starou matkou, s ktorou viackrát navštívil klimatické kúpele na Kaukaze, pretože bol chorľavý a trpel tuberkulózou. Táto choroba mala neskôr vplyv na celý charakter Lermontova. V Povesti (Повесть) opisuje vplyv tuberkulózy na hlavného hrdinu. Píše, že choroba ho naučila rozmýšľať. Nemohol sa hrať tak ako ostatné deti, preto sa zabával vlastnou predstavivosťou. Pri tretej návšteve kúpeľov v roku 1825 sa prvý raz zaľúbil. Podľa denníkového záznamu z júla 1830 pokladal túto lásku za ozajstnú. Neskôr už nikdy vraj tak neľúbil, hoci obraz milovanej si nevedel vybaviť, ba nepamätal si ani jej meno. Veľkolepá príroda Kaukazu navždy upútala jeho city a tvorivo podnietila jeho fantáziu, o čom svedčia nielen jeho básne, ale aj obrazy.

Lermontovovi sa však dostalo výborného vzdelania. Keď mal štrnásť rokov nastúpil do moskovskej internátnej školy pre deti bohatých aristokratov. Venuje sa hudbe a umeniu. Najobľúbenejším básnikom a neskôr i vzorom sa mu stáva Alexander Sergejevič Puškin. Píše svoje prvé básne a taktiež dokončil svoju prvú poému Čerkesi. Navštevuje a zapisuje si dojmy z moskovských divadelných predstavení. K tejto dobe sa viaže prvé spracovanie jeho opusu Démon. Z tematickej stránky sa zameriava na tragické ponímanie lásky, démonizmus, úvahy o osude seba i ľudstva ako takého, rozčarovanie a boj proti porobe. Začiatkom roku 1830 druhý raz prepracováva Démona. V apríli správa gymnázia uvoľňuje Lermontova na vlastnú žiadosť zo šiestej triedy a pripája svedectvo o výbornom prospechu.

Lermontov obľuboval maľovanie horských krajiniek.

Potom študoval na Moskovskej univerzite. Tam sa venoval najmä etike, politológii a neskôr aj literatúre. Kvôli porušeniu disciplíny bol Lermontov v roku 1832 vylúčený z univerzity a odišiel do Petrohradu. V roku 1834 tu absolvoval vojenskú školu a bola mu udelená najnižšia dôstojnícka hodnosť. Zároveň bol povolaný do regimentu husárov cárskej stráže.

Zo svojej pozície u husárov pozoruje Lermontov spoločenský život smotánky. Bol zanietený pre písanie - už v roku 1832 mal napísaných vyše 200 lyrických básní a tri divadelné hry. Jeho vrcholným dramatickým dielom je veršovaná tragédia Maškaráda z roku 1836. Jej dej sa točí okolo strateného náramku, zámeny identity, žiarlivosti a pomsty. Cenzori boli s hrou natoľko nespokojní, že Lermontov ju musel trikrát prepracovať a hru nakoniec uviedli na javisko až niekoľko rokov po Lermontovovej smrti.

V roku 1837 Lermontov získal širšieho uznania ako spisovateľ. Po Puškinovej smrti publikoval elégiu Na smrť Puškinovu. Liberálne kruhy prijali báseň s nadšením, avšak cárovi Mikulášovi I. vadila natoľko, že Lermontov bol zatknutý a musel odísť do exilu na Kaukaz. Tu pôsobil ako dôstojník a bojoval tu proti horalom. Vďaka konexiám jeho babičky, mu bol umožnený návrat do Petrohradu. Jeho postoj k štátu a štátnym záležitostiam sa však nezmenil.

V rokoch 18381840 napísal rad príbehov zhromaždených pod názvom Hrdina našich čias. Dielo patrí do kánonu klasickej ruskej literatúry 19. storočia. Skladá sa z piatich oddelených príbehov, ktoré spojuje ich hlavný hrdina Grigorij Pečorin, ktorý je mladý, inteligentný, ale napriek tomu sa cíti zbytočný - literárny typ tzv. „zbytočného človeka“.

Lermontovove najväčšie dielo - filozofická poéma Démon rozpráva príbeh o anjelovi, ktorý sa zamiluje do smrteľníčky Tamary. Tu sa odráža básnikova sebareflexia ako démonického stvorenia. Melancholický Démon, ktorý bol vyvrhnutý z Raja, putuje po Zemi v nádeji, že opäť nájde pokoj. V noci navštívi Tamaru, ale jeho bozk ju zabije ako smrtiaci jed. Démon preklína svoje sny o lepšom živote. Lermontov na tomto diele pracoval už od svojich 14 rokov a vydali ho až posmrtne.

Kvôli duelu so synom francúzskeho vyslanca v Rusku musel odísť opäť do exilu, tentokrát k Čiernemu moru. Stále však bol v aktívnej vojenskej službe. Pre jeho odvahu ho obdivovali ostatní dôstojníci. Služba v armáde mu však bránila písať a tak začal predstierať chorobu, aby sa na lekárske potvrdenie dostal do kúpeľov v mestečku Piatigorsk neďaleko Moskvy. Tu v jeden večer nemiestne zažartoval na adresu starého rodinného priateľa - majora Martynova. Ješitný Martynov vyzval Lermontova na súboj. Michail Jurievič Lermontov podľahol zraneniam, ktoré utrpel v súboji s Martinovom, 27. júla 1841 vo veku 26 rokov.

Lermontovove ostatky pochovali na tretí deň na cintoríne v Piatigorsku a o tri roky ich na žiadosť jeho babičky Jelizavety Alexejevny Arsenievovej previezli do Tarchán (dnešné Lermontovo).

Tamara a démon

Démon[upraviť | upraviť zdroj]

Démon je Lermontovova najznámejšia poéma. Prvýkrát vyšla tlačou v rokoch 1856 - 1858. Pracoval na nej v podstate celý život, vzniklo osem rukopisných redakcií poémy. Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola apokryfnej legendy o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od Miltonovho Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom Byronovho Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na Kaukaze. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svadbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel. Démon - vyhnanec z raja blúdi snežnými útesmi Kaukazu. Stále rozosievanie zla ho omrzelo. Pri prelete nad rozkvitnutou krajinou v Gruzínsku zbadal krásnu kňažnú Tamaru, Gundalovu dcéru, ktorá sa chystá na svadbu. Démon zapríčiní smrť Tamarinho ženícha a usiluje sa roznietiť v jej duši ľúbostný cit. Tamaru prenasleduje prízrak démonovho vyznania, odchádza do kláštora. Asketický život v horskom kláštore však nepotlačí jej ľúbostne sny. Démon odháňa vyslanca raja Cherubína, ktorý chce dievča ochrániť. Základný konflikt poémy spočíva v démonovej snahe vzoprieť sa svojmu údelu, resp. vo fatálnej neschopnosti túto vzburu realizovať. Napriek vyznaniu lásky k Tamare sa totiž nezbavuje prekliatia, ale navyše vraždí jedinú bytosť na svete, na ktorej mu záležalo, pretože jeho bozky prinášajú smrť. Smrťou je však Tamarina duša vykúpená, dostáva sa do raja, zatiaľ čo démon zostáva sám bez lásky. Záverečným obrazom rozpadnutého hradu na útesoch Kazbeku poéma končí. Rozporné charaktery ústrednej dvojice vyjadrujú romantický svár náboženskej viery a titánskej vzbury proti Bohu. Démon je stelesnením zla a zároveň večným vyhnancom blúdiacim svetom, je stelesnením pozemskosti. Tamara, spútaná konvenciami feudálnych a náboženských zásad, sa vzpiera dogmám. Romantický charakter vydedenosti, osamelosti a individuálnej vzbury je v súhre s vykreslením prírody kaukazskej scenérie.

Hrdina našich čias[upraviť | upraviť zdroj]

Novelistickým románom Hrdina našich čias (Герой нашего времени, 1839 - 1841) Lermontov zasiahol do vývoja ruskej prózy. Toto dielo je z hľadiska kompozície osobité, nemá jednotný sujet, pretože vzniklo spojením piatich pôvodne samostatných noviel, z ktorých boli niektoré už publikované v časopisoch ako výňatky Zo zápiskov jednoho dôstojníka na Kaukaze. V relatívne konzistentný celok ich spojujú dva krátke, avšak pre pochopenie zmyslu knihy veľmi podstatné autorské komentáre, (tzv. predhovory) a predovšetkým postava titulného hrdinu románu Pečorina, výslovne prezentovaného ako žijúce stelesnenie symptomatických predností a hlavne nedostatkov doby i generácie. Jednotlivé novely sa javia ako jednotlivé epizódy z Pečorinovho života, osvetľujú nám, spravidla uvádzaním hrdinu do rôznych prostredí a prostredníctvom ich konfrontácie s inými typmi, jeho jednotlivé charakterové rysy a životné postoje. Pre zvýšenie účinnosti nie sú radené chronologicky, ale tak, aby čitateľovo poznávanie „hrdinu doby“ postupovalo od vonkajších charakteristík k hlbšiemu prenikaniu do jeho vnútra. Z toho dôvodu ich rozprávajú traja rozprávači:

  • kapitán Maxim Maximič (jedna z románových postáv))
  • autor
  • Pečorin - posledné tri novely sú motivované ako autorom „vydaný“ Pečorinov denník

Vďaka tomu sa na hlavnú postavu dá pozerať z niekoľkých uhlov a z niekoľkých navzájom sa korigujúcich a doplňujúcich hľadísk, vrátane otvorenej a nesentimentálnej introspekcie. Z toho dôvodu sa tento román považuje za prvý ruský psychologický román. Novely Hrdinu našich čias:

Titulná strana prvého vydania románu Hrdina anšich čias z roku 1840
  • Bela
  • Maxim Maximič - prvé dve novely sú akoby cestopisné obrázky zo života ruských vojakov na Kaukaze. V nich je zvýraznená Pečorinova zarážajúca ľahostajnosť a prezieravosť i voči blízkym ľuďom, sebeckosť, omrzenosť svetom.
  • Tamaň - v dejovo ultraromantickej novele sa s jemne ironickým odstupom rysuje hlavná príčina hrdinovej túžbe po dobrodružstve a výnimočnosti: premiéra vnútornej energie, ktorá sa nemá kde uplatniť.
  • Komtesa Mary - rovnaký rozpor, lenže umocnený do neriešiteľnej zásadnej životnej tragédie vysoko nadaného jedinca, túžiaceho po veľkých činoch a núteného zabíjať čas aj sily v malých škandáloch, je problémovou osou najrozsiahlejšej novely knihy - voľného sledu novelisticky stupňovaných záznamov z kúpeľnej spoločnosti. Pečorin tu nezachytáva len svoj ctižiadostivý flirt s kontesou Ligovskou, nečakane silne oživený osudový cit k Viere a divoký a súperovou smrťou končiaci sa súboj so svojím antipódom, či zrkadlovou karikatúrou, Grušnickým. Predovšetkým v hojných aforistických zamysleniach nad sebou i nad svetom dáva nahliadnuť do genézy svojho domnelého či skutočného mizantropizmu. Jeho vonkajšia povýšenosť, cynizmus, pohŕdanie životom sú prevažne maskou, zúfalým aktom sebaobrany citlivej a ľahko zraniteľnej duše pred bezcitnosťou a nepochopením okolitého sveta.
  • Fatalista - práve tak, ešte ako človeka vskutku odvážneho a výborného znalca ľudí, ho vykresľuje aj lakonický, napätím prestúpený záver románu, filozoficko-psychologická novela Fatalista.
Maľba M. J. Lermontova, zachytáva prostredie kaukazských hôr, v ktorých sa odohráva dej poémy Novic.

Novic[upraviť | upraviť zdroj]

Poéma Novic (Мцыри, 1840) predstavuje spolu s poémou Zbeh (Беглец, 1838) vrchol Lermontovovej veršovanej epiky. V poéme Novic je hlavným hrdinom, z Lermontovovho hľadiska zrejme ideálnym ľudským typom, mladý horal. Ten ešte ako chlapec padol do ruského zajatia, dostal sa do kláštora, tam bol pokrstený a pripravoval sa na rehoľnícky život. Hoci kláštoru vďačí za svoj život, nedokáže sa stotožniť s ponurým spôsobom existencie, podvedome ho mučí túžba po rodnej zemi. Preto nakoniec využíva príležitosť a utečie z kláštora s nádejou, že sa dostane naspäť do hôr svojho otca a bude tam žiť voľným životným štýlom svojich bojovných a ničím nespútaných predkov. Zažije rôzne dobrodružstvá, je omámený krásou horskej prírody, stretáva sa s mladým gruzínskym dievčaťom, podstupuje víťazný zápas s panterom. Po trojdňovom putovaní však s hrôzou zisťuje, že sa celú dobu pohyboval v akomsi začarovanom kruhu a vyčerpaný klesá pred dverami svojho kláštora. Súcitní rehoľníci ho odnesú do jeho izby, kde zomiera po tom, čo sa úprimne vyspovedal. Poéma ma ráz otvoreného lyrického monológu.

Titulná strana Lermontovovho rukopisu drámy Maškaráda

Pieseň o cárovi Ivanovi Vasilievičovi, mladom gardistovi a smelom kupcovi Kalašnikovovi[upraviť | upraviť zdroj]

Dej tejto historickej poémy sa odohráva v časoch vlády Ivana Hrozného, priamo v Moskve. Hoci poéma zachytáva cára aj jeho dvor, hlavnou postavou tu je príslušník nižšej vrstvy, mladý kupec Kalašnikov. Do jeho krásnej a vernej ženy Aľony sa vášnivo zamiluje cárov obľúbený gardista Kiribejevič. Keď vo svojej bezohľadnej náruživosti Aľonu cestou z kostola zneuctí, Kalašnikov mu prisahá pomstu. Využije povestné pästné zápasy, ktoré sa usporadúvali za cárovej účasti k obveseleniu ľudu, a tam v otvorenom súboji obávaného opričníka jedinou ranou zabije. Predvedú ho pred nahnevaného cára. Kalašnikov prizná zámernosť svojho činu, no nechce uviesť dôvod a je za to na cársky príkaz popravený. Sila poémy spočíva v atmosfére historicko-hrdinskej piesne s folklórnymi motívmi.

Maškaráda[upraviť | upraviť zdroj]

Maškaráda je jednou z Lermontovových najvýznamnejších drám. Veršovaná tragédia má štyri dejstvá a zobrazuje prostredie vysokého petrohradského sveta. Lermontov drámu napísal v roku 1835, prvýkrát publikovaná bola v roku 1842 a inscenovaná roku 1862.

Lermontovova kresba k románu Vadim

Hlavnou postavou je bývalý náruživý hazardný hráč Arbenin, ktorý svetom mravnej lability, honby za peniazmi, titulmi a mocou, z vlastnej skúsenosti hlboko pohŕda. Jediným, čo jeho kritickú a vnútorne vyplienenú bytosť povznáša nad bezhraničnou skepsou, je láska k mladej, krásnej žene Nine, do ktorej vkladá celý zmysel svojej existencie. Napriek svojmu vysokému intelektu však zostáva natoľko spätý so svojím prostredím, predovšetkým s jeho zásadnou nedôverou v lepšie možnosti človeka, že sa dá veľmi ľahko preľstiť intrigou, neprávom uverí v neveru svojej milujúcej ženy a z urazenej pýchy a žiarlivosti ju rafinovane otrávi a bezcitne sa kochá jej predsmrtnými mukami. Keď sa dodatočne presvedčí o jej nevine, zavrhne v zúfalstve svoj život a na škodoradostné potešenie svojho okolia zošalie. Ide tu o variant démonovského námetu, rozvíjaného tentokrát na pozemskej rovine ako lyrický obraz katastrofických následkov bezuzdného a v nihilistický egocentrizmus rozvinutého individualizmu a skepticizmu. Niektoré momenty tajuplnosti a fatalizmuhyperbolizované, hra však aj napriek tomu podáva výstižnú charakteristiku prostredia. Má pevné obrysy, psychologická analýza hlavných postáv je prenikavá. Hovorovo plynulý, lakonický a vysoko intelektualizovaný verš dráme umožnil konverzačnú ľahkosť.

Vadim[upraviť | upraviť zdroj]

Otázka odplaty, ktorá sa zvráti vo svoj protiklad, sa podiela aj na sujetovej výstavbe Lermontovovej prozaickej prvotiny Vadim (1832 - 1834), ukotvenej v období Pugačevovho povstania. Hrbáč Vadim, ktorý bol už v detstve spolu so svojou anjelsky krásnou sestrou Oľgou susedom okradnutý o všetko a teraz sa z túžby po pomste pridáva k vzbúrencom, predstavuje len jednu stránku básnikovho románového torza. Druhá, podstatnejšia, spočíva jednak v kritickom odhalení Vadimovho prílišného subjektivizmu (a z toho plynúcu neschopnosť splynúť s revoltujúcim davom) a v autorovom chápavom vzťahu k ozbrojenej ľudovej vzbure ako reakcii na feudálny tlak.

Výberová bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1828 Korzár (Корсар)
  • 1829 Oleg (Олег)
  • 1830 Posledný syn voľnosti (Последний сын вольности)
  • 1830 Predpoveď (Предсказание)
  • 1831 Anjel (Ангел)
  • 1832 Izmail-Bej (Измаил-Бей)
  • 1832 Loďka (Парус)
  • 1832-1834 Vadim (Вадим)
  • 1835 Hadži Abrek (Хаджи-Абрек)
  • 1835-1836 Bojar Orša (Боярин Орша)
  • 1836 Maškaráda (Mаскарад)
  • 1836 Dvaja bratia (Два брата)
  • 1836 Kňažná Ligovská (Княгиня Лиговская)
  • 1837 Pieseň o cárovi Ivanovi Vasilievičovi, mladom gardistovi a smelom kupcovi Kalašnikovovi (Песня про царя Ивана Васильевича, молодого опричника и удалого купца Калашникова)
  • 1837 Smrť básnika (Смерть поэта)
  • 1837 Borodino (Бородино)
  • 1840 Hrdina našich čias (Герой нашего времени)
  • 1839 Duma (Дума)
  • 1838 Tambovská pokladníčka (Тамбовская казначейша)
  • 1838 Zbeh (Беглец)
  • 1840 Kozácka uspávanka (Казачья колыбельная песня)
  • 1840 Novic (Мцыри)
  • 1841 Sen (Сон)
  • 1841 Sám a sám sa vyberiem (Выхожу один я на дорогу)
  • 1842 Démon (Демон)

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • KULEŠOV, Vasilij Ivanovič: Istorija russkoj literatury XIX veka. Vydavateľstvo МГУ, Moskva: 1997. 624 s. ISBN 5-211-03044-3
  • Svetová literatúra na dlani. Príroda, Bratislava: 1998. 319 s. ISBN 80-07-01037-8
  • PAROLEK, Radegast - HONZÍK, Jiří: Ruská klasická literatura. Svoboda, Praha: 1976. 629 s.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Michail Jurjevič Lermontov na českej Wikipédii.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Лермонтов, Михаил Юрьевич na ruskej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]