Mikuláš Berčéni

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mikuláš Berčéni
Mikuláš Berčéni
uhorský gróf, hlavný generál povstaleckých vojsk Františka II. Rákociho

Narodenie 6. december 1665
Tematín
Úmrtie 6. november 1725 (59 rokov)
Tekirdağ, Turecko

Mikuláš Berčéni (starším slovenským pravopisom Mikuláš Bercsényi; v modernej maďarčine Bercsényi Miklós; * 6. december 1665, Tematín, † 6. november 1725, Tekirdağ, Turecko), bol uhorský gróf, hlavný generál povstaleckých vojsk Františka II. Rákociho.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mikuláš Berčéni sa narodil 6. decembra v roku 1665 na hrade Tematín ako posledný vlastník panstva. Študoval na jezuitskom kolégiu v Trnave, na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity a štúdiá dokončil na dvore palatína Pavla Esterháziho. Po oslobodení Viedne slúžil v cisárskom vojsku a zúčastňoval sa protitureckých bojov. Od roku 1685 bol kapitánom v Šali, od roku 1686 kapitánom Segedína a bol povýšený na plukovníka. V rokoch 1688 - 1693 pôsobil ako zástupca hlavného kapitána banských miest a v rokoch 1696 - 1697 bol hlavným vojenským komisárom trinástich hornouhorských stolíc.

S Františkom II. Rákocim sa zoznámil vďaka susedstvu ich majetkov. V roku 1698 bol jedným z iniciátorov sprisahania, ktoré hľadalo pomoc proti Habsburgovcom na francúzskom kráľovskom dvore Ľudovíta XIV. Po odhalení sprisahania a Rákociho uväznení ušiel v roku 1701 do Poľska. Po Rákociho úteku z väzenia sa s vojskom, ktoré naverboval v Poľsku pripojil k povstaniu Františka II. Rákociho. Od začiatku povstania používal titul hlavného generála - generalissima. Počas povstania plnil viac vojensko-organizačné úlohy ako vojenské záležitosti. Na sneme v Ónode bol zvolený za kniežacieho miestodržiteľa.

V roku 1704 viedol mierovú delegáciu kurucov, v rokoch 17051707 viedol delegácie, ktoré rokovali s ruským cárom Petrom I. Zúčastnil sa bitky pri Trenčíne v roku 1708, kde vykonával poradné úlohy a činnosti ale nezastával vrcholnú veliteľskú funkciu. Po úteku z bojiska bol zranený. V posledných rokoch povstania viedol diplomatické rokovania s Poliakmi a Rusmi. 21. novembra 1710 odišiel do emigrácie do Poľska. V júni 1716 odcestoval z Poľska do Turecka, kde bojoval na čele kuruckého vojska v okolí mesta Oršova. V roku 1720 sa pripojil k emigrantom v meste Tekirdağ, kde aj zomrel.

Bol trikrát ženatý (manželky Kristína Drugetová, Kristína Čákiová, Zuzana Kösegiová). Z prvého manželstva mal syna Ladislava, ktorý sa neskôr stal francúzskym maršalom.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. MÉSZÁROS, K. Kuruckí vojvodcovia v trenčianskej bitke. In: Neďaleko od Trenčína. Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Trenčianska Turná - Bratislava 2008. ISBN 978-80-969375-4-7 s. 122-135

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]