Moody Blues

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
The Moody Blues
MoodyBluesCollage-1000.jpg
Základné informácie
Pôvod Birmingham, Anglicko
Žáner(-re) progresívny rock, psychedelický rock, symfonický rock, synthpop
Pôsobenie 1964 – 1974
1977 - súčasnosť
Vydavateľstvá Decca, Deram, Threshold, Polydor, Universal, Ark 21, Eagle, Image
Webstránka www.moodyblues.co.uk
Členovia skupiny:
Justin Hayward
John Lodge
Graeme Edge
Bývalí členovia
Ray Thomas
Michael Pinder
Patrick Moraz
Denny Laine
Clint Warwick

The Moody Bluesanglická hudobná formácia, ktorú v roku 1964 založili v Birminghame hudobníci Michael Pinder, John Lodge a Ray Thomas. Táto hudobná skupina, ktorá patrila medzi priekopníkov progresívneho rocku, spájala rockové prvky s klasickou hudobou.

História skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Ray Thomas, John Lodge a Michael Pinder boli členmi miestnej skupiny El Riot & the Rebels. Kapela sa rozpadla po tom ako z nej odišli odišiel na vysokú technickú školu a Pinder odišiel do armády. Pinder sa neskôr znovu spojil s Thomasom aby založili skupinu Krew Cats. Táto dvojica potom spolu s gitaristom Denny Lainem, Graeme Edgem (bicie) a basgitaristom Clintom Warwickom založili skupinu, ktorá 4. mája 1964 prvýkrát vystúpila v Birminghame pod menom The Moody Blues. Názov kapely mal pôvodne asociovať iniciály ich plánovaného sponzora, pivovar Mitchells and Butlers (M&B), no odkazoval aj na skladbu „Mood Indigo“ od Duke Ellingtona.[1]

Netrvalo dlho a skupinu oslovila spoločnosť Ridgepride, ktorú založil bývalý hľadač talentov (A&R spoločnosti Decca, známy pod menom Alex Murray (rod. Alex Wharton). Murray im pomohol uzavrieť s Decca Records ešte tú jar nahrávaciu zmluvu na singel „Steal Your Heart Away“, ktorý sa dostal do hudobných rebríčkov, no kapelu preslávil až druhá skladba s názvom „Go Now“, ktorá sa v britskom rebríčku dostala na vrchol a v Spojených štátoch bola na 10. mieste. V roku 1965 vyšiel skupine The Moody Blues debutový album The Magnificent Moodies, ktorý bol žánrovo ovplyvnený štýlmi R&B a Merseybeat, väčšinu repeprtoáru skupiny tvorili coververzie známych skladieb amerického blues. Ich nasledujúce vydané single sa nestretali s komerčným úspechom, Murray od spolupráce s kapelou odstúpil a v kapele dochádzalo k personálnym zmenám.

V roku 1966 sa skupina rozhodla interpretovať vlastný hudobný materiál. Ich nový hudobný štýl bol založený na symfonickom zvuku hry Michaela Pindera na mellotróne v kombinácii s flautou, na ktorú hral Ray Thomas. V čase, keď malo dôjsť k vypršaniu platnosti zmluvy s Decca Records, skupina Moody Blues dlžila na pôžičkách tomuto vydavateľovi niekoľko tisíc libier. V tomto čase ďalší A&R manažér, Hugh Mendl, ktorý pôsobil v Londýne v dcérskej firme vydavateľa, Deram Records, podporil skupinu pri realizácii nápadu nahrať rockovú verziu Dvořákovej Symfónie č. 9 („Z Nového sveta“), [2]a tým aj vyrovnania dlhov voči vydavateľovi.[3] Na nahrávaní a aranžmánoch orchestrálnych vstupov sa podieľal skladateľ Peter Knight. Vedenie Deram Records bolo voči úspechu tohto konceptuálneho albumu skeptické.[2] Výsledná nahrávka, album Days of Future Passed z novembra 1967, sa stala vo svojom období jednou z najúspešnejších v pop rockovom žánri, v britských rebríčkoch bol na 27. mieste, o päť rokov neskôr sa dostal v rebríčkoch amerického Billboardu na tretiu pozíciu. Producentom nahrávania bol Tony Clarke, ktorý sa stal dlhoročným spolupracovníkom Moody Blues.

Moody Blues Denny Laine vl.m. Brian Hynes 29.10.1944 Mike Pinder 12.12.1942 Ray Thomas 29.12.1942 Graeme Edge 30.03.1940 Justin Hayward 20.07.1945

Jednu z najslávnejších Britských kapiel šesťdesiatych rokov Moody Blues založil šiesteho mája 1964 v Birminghame vokalista, harmonikár a gitarista Denny Laine, pochádzajúci z Jersey. Od roku 1962 mal vlastnú skupinu Denny Laine And The Diplomats a aj ostatní členovia novovzniknutej skupiny pôsobili v rôznych skupinách orientujúcich sa väčšinou na štýl na R & B. Väčšina z nich sa zišla v skupine El Riot And The Rebels a neskôr Krew Cats. Členmi sa však nakoniec stali : flautista, harmonikár a vokalista Ray Thomas, keybordista a vokalista Mike Pinder, basgitarista Clint Warwick ( 25.06.1940), ktorého však zakrátko strieda Rod Clarke a nakoniec bubeník a vokalista Graeme Edge.

Ešte v prvom roku existencie vydali svoj prvý singel, ktorý bol však totálnym prepadákom. Zúčastňujú sa však koncertného podujatia organizovaného časopisom New Musical Expres, kde si zahrali po boku Beatles, Rolling Stones a iných hviezd. Známymi sa stali aj vďaka televíznej hudobnej relácii Ready Steady Go ! Na prvé miesto v Anglickej hitparáde sa dostávajú až druhý rok vychádzajúcim singlom Go Now, ktorý zaznamenal určitý ohlas aj v Amerike o čom svedčí jeho desiate miesto. Po úspešnom singli prichádza na trh aj prvý album vydaný spoločnosťou Decca Magnificient Moodies, ktorý v Americkej verzii vychádza na značke Polygram pod názvom Nr.1 , alebo aj Go Now. V polovici roku 1966 skupinu opúšťa Clint Warwic a v októbri sa skupina rozpadla.

Denny Laine sa po rozpade rozhodol pre sólovú kariéru. Jeho hneď prvým úspechom bola skladba Say You Don´t Mind, s ktorou sa nesmelo pozrel do singl chart´s . S coover verziou skladby Colina Bluestona sa však dostal už do prvej dvadsiatky. Jeho experimenty s Eletric String Band však nedopadli najlepšie. Následne skúšal šťastie s Ginger Baker Airforce až skončil u Paula McCartneyho odkiaľ ho vyhodili pre jeho stále narastajúce problémy s drogami.

V novembri 1966 vzniká skupiny Moody Blues po druhý raz, ale v novom zložení, keď z pôvodnej zostavy ostali iba Ray Thomas , Graeme Edge a Mike Pinder. Novými členmi sa stali gitarista, vokalista a čelista John Lodge, keybordista Duncan McKay a nesporným prínosom pre skupinu sa stal basgitarista a vokalista Justin Hayward. S novým obsadením skupiny, ktorá sa sťahuje do Belgicka sa mení aj hudobný štýl, ktorý jasne smeruje k symfonickému rocku.

O dva roky neskôr Moody Blues obsadzujú svetové priečky hitparád megahitom Nights In White Satin, ktorý sa nachádza aj na druhom albume Days Of Future Passed, ktorý produkoval Tony Clark. Album s i veľmi dobre počína aj na oveľa tvrdšom americkom trhu. Porovnateľne dobre sa umiestňujú aj nasledujúce albumy In Search Of The Lost Chor, získavajúc v novembri 1970 zlatú platňu a On The Treshold Of A Dream, vychádzajúci v roku 1969, pričom v Anglicku obsadzuje prvé miesto hitparády.

Album Every Good Boy Deserves Favour z roku 1972 okrem dobrého umiestnenia v rebríčkoch zaujal aj vinikajúcou skladbou Question, ktorá sa usadila na prvých priečkach svetových hitparád. Na úspech Night In White Satin však už nedosiahla. V decembri sa vydávajú na veľké Americké turné a zároveň vychádza ich kompilačný dvoj album This Is The Moody Blues, ktorý bol úvodným k nasledujúcej sérii kompilačných albumov. Album nahrávali v Londýnskom štúdiu a po prvýkrát na ňom vyskúšali quadrofónne nahrávanie. Po jeho natočení sa skupina po druhýkrát rozpadá

Justin Hayward spolu s Johnom Lodgem natáčajú spoločný album, ktorý však nijak výraznejšie nezaujal a tak spoluprácu ukončili a každý skúša vydať svoj sólový projekt. Sólové albumy s rovnakým úspechom .vydávajú aj zostávajúci členovia.

V roku 1978 však všetci prišli na to že každý sám nič moc neznamená a po tretíkrát dávajú dohromady skupinu Moody Blues. V staronovom zložení vydávajú v tom istom roku album Octave. Po jeho uvedení na trh dochádza k striedaniu stráži na poste keybordistu. Skupinu opúšťa Mike Pinder a prichádza Patric Moraz ( 24.06.1948 ), dovtedy pôsobiaci v Yes a Refugee. Do hitparád sa opäť vracajú albumom Long Distance Voyager, ktorý sa dostáva na vrchol americkej hitparády. O necelý pol roka sa aj tento album stáva zlatým, čo bolo príjemným štartom ich nasledujúceho turné.

V Amerike vychádzajúci album Gemini Dream sa dostáva až na dvanáste miesto, škoda len že v Európe je skoro úplne neznámy. Popri práci v skupine sa Justin Hayward venuje aj pomerne úspešnej sólovej kariére. Po tomto úspechu vydávajú spoločne ešte tri profilové albumy, ktoré sú však už len slabším odvarom tých predošlých. Veľkému úspechu sa však tešia kompilačné albumy, z ktorých najvýstižnejšie zachycuje ich kariéru album Traveler, ktorý je vlastne päť diskovým prehľadom ich celej tvorby.

Členovia skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Zakladajúci členovia[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasná zostava[upraviť | upraviť zdroj]

Spolupracujú[upraviť | upraviť zdroj]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Koncertné albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Kompilácie[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Gary James' interview with Mike Pinder of The Moody Blues; Classicbands.com
  2. a b Eder, Bruce (2009). The Moody Blues: Biography. AMG [All Music Group, a subsidiary of Macrovision]. prístup: 2009-07-28.
  3. Obituaries - Hugh Mendl: Producer at Decca Records; The Independent, 25 July 2008
  4. "Clint's position was briefly filled by Rod Clark who can be seen on some film footage from the period performing Bye Bye Bird and I Really Haven't Got the Time" (Tony Brown's Moody Blues Gallery, see External links). R.C. joined in June, 1966, when Clint had quit. He (Rod) was later in the Rockin´ Berries and Storyteller, among others. His picture is on the sleeve of Storyteller's same-titled first album.