Progresívny rock

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Progresívny rock
Yes concert.jpg
Progresívna skupina Yes, záber z vystúpenia v Indianapolis, 30. august 1977
Pôvod v štýloch Blues rock, Psychedelický rock, Folk rock, Jazz fusion, Hard rock
Kultúrne pozadie Koncom 60. rokovSpojené kráľovstvo
Typické nástroje Gitara, Basová gitara, Bicie, Spev, Klávesy
Všeobecná popularita v 70. rokoch 20. storočia
Podštýly
Symfonický rock, Modernistický rock, Experimentálny rock, Elektronický rock, Jazzrock, Art rock

Eighth notes and rest.png Pozri aj Hudobný portál Eighth notes and rest.png

Progresívny rock (progressive rock) je štýl rockovej hudby vychádzajúci z psychedelického rocku. Tento druh vznikol koncom šesťdesiatych rokov a najväčšiu popularitu dosahoval v polovici sedemdesiatych rokov. Progresívny rock zostal neskôr v úzadí punk rockovej vlny, aby sa naspäť vrátil v podobe neoprogresívneho rocku.

Progresívny rock mal ambíciu povzniesť rockovú hudbu na vyššiu umeleckú úroveň a snahu dokázať, že sa môže vyrovnať klasickej a súčasnej hudbe. Skladby progresívneho rocku sú často veľmi komplikované a rafinované, zahrané virtuózne.

Definovať progresívny rock je veľmi ťažké, pre pomerne veľkú rôznorodosť štýlov. Najjednoduchšia, humoristická definícia, aj keď nič nehovoriaca ľuďom, ktorí nepoznajú tento štýl znie:

Progresívny rock je všetko, čo znie ako progresívny rock.

Typické znaky progresívneho rocku[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vybočenie z tradície trojminútových piesní v prospech dlhých, často dvadsaťminútových alebo dlhších skladieb, vystavaných z intra a cody; často sa skladajúcich z viacerých častí a opretých na suitovej alebo sonátovej schéme, alebo inej cyklickej hudobnej forme.
  • Komplikované rytmické a harmonické schémy, ktoré sa striedajú.
  • Hudba často dôkladne inštrumentálna aj keď najčastejšie do nej vstupuje vokál, obvykle s typicky rockovým zvukom. Texty vcelku zložité, s filozofickým textom, mystické, fantazijné, náboženské.
  • Virtuózny prednes. Hudobníci hrajúci progresívny rock mali často základné klasické hudobné vzdelanie (Rick Wakeman, Keith Emerson), alebo boli geniálnymi samoukmi (Steve Howe, Chris Squire, Mike Oldfield).

Albumy nahrávané umelcami a skupinami hrajúcimi progresívny rock mali často charakter programových albumov (concept album), kde celá platňa bola po štylistickej, hudobnej aj textovej stránke podriadená nejakej hlavnej myšlienke. Mohla to byť epická poviedka (Thick as a Brick skupiny Jethro Tull), reflexie týkajúce sa aspektov života (Dark Side of the Moon skupiny Pink Floyd), alebo nábožensko-filozofické vízie (Tales from Topographic Oceans skupiny Yes).

Počiatky progresívneho rocku siahajú do prvej polovice šesťdesiatych rokov, kedy hudobníci na oboch stranách Atlantiku rozčarovaní pop kultúrou, zaraďovali do svojich vystúpení prvky hudobného divadla, happeningu, často provokovali publikum a pretvárali koncerty na obyčajné škandály.

Prelomovým bodom bol debut Franka Zappu a skupiny The Mothers of Invention, obsahujúci cyklus skladieb, ktoré sa zamerali na texty s hlbšími myšlienkovými odkazmi a štylisticky sa odvolávali na rôzne štýly a hudobné druhy, taktiež používali najnovšie skladateľské techniky, ktoré dávali niektorým skladbám uzavretý charakter. Freak Out (1966) bol tiež prvým v rockovej histórii, ktorý vyšiel ako dvojalbum.

K popularite progresívneho rocku prispelo aj vydanie Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band od The Beatles. Album, aj keď mal určité znaky „progresívnosti“, nepatril úplne do tejto oblasti. Jeho význam spočíval v tom, že sa ním inšpirovali iní umelci, presvedčili poslucháčov, že experimentovanie má svoj význam a že populárna hudba môže vychádzať z rock'n'roll'ovej schémy.

Onedlho sa objavila prvá generácia progresívnych skupín, na čele s Moody Blues, The Nice a Procol Harum vo Veľkej Británii, ako aj Iron Butterfly a The Velvet Underground na druhej strane Atlantiku. Tieto skupiny tvorili progresívny rock v zárodku. Nasledujúce skupiny rozvíjali koncepciu štýlu a dali mu charakteristickú formu.

S progresívnym rockom, aj keď nie výlučne iba s týmto druhom, je spojená predstava superskupiny. Superskupina je súbor zložený z vybraných umelcov, známych skôr z členstva v iných skupinách alebo zo sólistov. Superskupiny vznikli ako výsledok vývojových personálnych zmien (Yes, Genesis) alebo sa tvorili od základu a ihneď boli obdarené nálepkami superskupiny, ako to bolo v prípade Emerson, Lake and Palmer — ELP. Vytvárali sa superskupiny pre jeden hudobný projekt ako napríklad GTR.

Hranice progresívneho rocku sa posúvali. Puristi uznávajú v prvej polovici sedemdesiatych rokov viac ako desať skupín tohto štýlu, na čele s „Veľkou šestkou“: ELP, Genesis, Jethro Tull, King Crimson, Pink Floyd a Yes. Patria k ním aj: Supertramp, Deep Purple, Rush či Wishbone Ash. Situáciu dodatočne komplikuje fakt, že veľa neprogresívnych skupín vo svojej kariére „spáchalo“ progresívne skladby, napr. Led Zeppelin — "Kashmir", alebo progresívny album napr. Jon LordSarabande, aby sa potom vliali do hlavného prúdu.

K novším kapelám progresívneho rocku patrí napr. Porcupine Tree alebo Dream Theater.

Progresivna kapela Dream Theater v Paríži 2005

Kapela, ktorá je velmi uspešná na viacerých kontinentoch, to dokazuju aj štatistiky o predaných albumoch podľa vydavateľstva Nielsen SoundScan mohol Dream Theater predat v USA až 2.1 miliona albumov a približne 7 až 8 miliónov albumov po celom svete. Čo dokazuje, že progressivny rock ešte nezapadol prachom a je ešte stále veľmi populárny na celom svete.

Poddruhy a štýly progresívneho rocku[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zeuhl - špecifický žáner, ktorý spája prvky opery, avantgardného rocku, vážnej hudby (neoklasicizmu) a jazzu. Zakladateľom tohto žánru bol francúzsky bubeník Christian Vander, ktorý ho aplikoval vo svojej skupine Magma. Témy zeuhl skladieb a albumov sú futuristické (sci-fi), kozmické, ekologické a duchovné. Zaujímavosťou je aj to, že Vander vytvoril pre svoju hudbu vlastný jazyk (kobaïština) a písmo. Ďalšie zeuhl kapely sa inšpirujú tvorcom tejto tématiky a patria k nim napríklad Weidorje, Kōenji Hyakkei, Dün a ďalšie.
  • Elektronický rock (electronic rock, kraut rock) — je charakteristický využívaním elektronických hudobných nástrojov, zároveň prakticky žiadnym spevom. Je mnohými považovaný za druh rocku, ktorý sa najviac dostal do takého štádia, že sa neberie ako jeho časť, ale ako samostatný druh — elektronická hudba. Hlavní predstavitelia: Klaus Schulze, Tangerine Dream.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]