Roger Waters

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Roger Waters
Roger Waters Morumbi.jpg
Základné informácie
Popis umelca anglický spevák a bývalý basgitarista skupiny Pink Floyd
Rodné meno George Roger Waters
Narodenie 6. september 1943 (70 rokov)
Spojené kráľovstvo Anglicko Great Bookham, Anglicko
Žáner progresívny rock, psychedelický rock, art rock, folk rock, opera
Hrá na nástroje basová gitara, gitara, syntetizátor
Roky pôsobenia 1964–súčasnosť
Vydavateľstvá Capitol, Columbia, Sony, EMI, Harvest
Súvisiace
články
Pink Floyd
Jeff Beck
Webstránka Roger-Waters.net

George Roger Waters (* 6. september 1943, Great Bookham, Spojené kráľovstvo) je britský hudobník a skladateľ progresívneho rocku. Zakladateľ a bývalý hráč na basovú gitaru skupiny Pink Floyd.

(1943 – 1965) Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Great Bookham, Surrey, ktorý je blízko mesta nazvaného Dorking okolo 32 kilometrov južne od Londýna a vyrastal v Cambridge. Roger má staršieho brata Johna. Rodičia Rogera Watersa, matka Mary a otec Eric, boli pôvodne zamestnaní ako učitelia.[1] Veľa jeho piesní je o druhej svetovej vojne, v ktorej počas invázie v talianskom Anziu päť mesiacov po Rogerovom narodení zahynul jeho otec Eric Fletcher Waters. Jemu je venovaný aj album The Final Cut z r. 1983 a pieseň „When the Tigers Broke Free“, ktorá bola použitá vo filmovej verzii projektu The Wall, neskôr ako štvrtá skladba do remastrovanej verzii albumu The Final Cut.

Roger tvrdí, že postava matky z albumu The Wall je fiktívna.

Nedôvera k autoritám, hlavne k vláde, školskému systému a armáde sa neustále objavuje vo Watersových dielach. Najjasnejšie to opisuje v zmienenej piesni „When the Tigers Broke Free“, kde sú vyjadrené autorove pocity prázdnoty nad vlastenectvom pri otcovom náhrobnom kríži v Anzii[2]:

And kind old King George sent Mother a note when he heard that Father was gone.
It was, as I recall, in a form of a scroll, with gold leaf and all.
And I found it one day in a drawer of old photographs, hidden away.
And my eyes still grow damp to remember, His Majesty signed with his own rubber stamp.“
– Roger Waters: „When the Tigers Broke Free“ (úryvok)

Roger a Syd Barrett chodili spolu na Morley Memorial Junior School na Hill Road v Cambridge a neskôr obidvaja navštevovali osemročné chlapčenské gymnázium Cambridge High School for Boys (teraz Hills Road Sixth Form College), kde navštevoval David Gilmour školu The Perse School na tej istej ulici. Na Cambridge High School for Boys bol Rogerovým spolužiakom aj Storm Thorgerson, ktorý sa, vďaka svojim grafickým návrhom veľkej časti projektov, neskôr stal jedným z významných spolupracovníkov skupiny Pink Floyd.[1]

Roger bol horlivý športovec. Súťažne plával v River Cam v Grantchester Meadows.

Ako 15 ročný bol Waters v predsedníctve združenia za nukleárne odzbrojenie (YCND) v Cambridge.[2] Spolu so svojou vtedajšou priateľkou Judy sa pravidelne zúčastňoval protestných pochodov z Aldermastonu do Londýna.[1]

(1965 – 1985) Roger Waters a Pink Floyd[upraviť | upraviť zdroj]

Počas štúdia na Regent Street Polytechnic v Londýne spolu so spolužiakmi Richardom Wrightom, Nickom Masonom, Clive Metcalfom a s manažérom Kenom Chapmanom založili skupinu Sigma 6. Roger bol v tom období fanúšikom skupiny Rolling Stones a skúšal napodobňovať ich gitarový zvuk. Postupne táto skupina prešla personálnymi zmenami a zmenami názvu skupiny na T-Set (Tea Set), potom na Megadeath, Architectural Abdabs, Screaming Abdabs a zjednodušene na The Abdabs. V jej zostave vtedy boli Roger Waters, Clive Metcalf, Richard Wright, Nick Mason, Juliette Gale a Keith Noble. Táto skupina hrala hudbu v štýle Rhytm & Blues. Juliette sa neskôr vydala za Ricka Wrighta, potom ona, Noble a Metcalf odišli zo skupiny. Po ich odchode Waters do skupiny priviedol gitaristov Boba Kloseho, Syda Barretta a sólového speváka Chrisa Dennisa. Po odchode Metcalfa Roger Waters začal hrať v skupine na basovú gitaru. V londýnskom priváte mal Roger domáceho Mikea Leonarda, ktorý bol lektorom v blízkosti Hornsey Art College. Leonard vo svojom domácom ateliéri experimentoval s umeleckým prepojením medzi svetelnými efektami a hudbou.

Chris Dennis, ktorý pracoval ako zubný technik na základni Royal Air Force bol neskôr odvelený do cudziny. Niekoľko mesiacov potom opustil skupinu aj Bob Klose. Zo Syda sa stal nový, prirodzený líder skupiny. Syd postupne prepadal ľahkým drogám a v spojení s obdivom ku východným vieram sa táto kombinácia prepájala do jeho predstavivosti a komponovaných diel. Koncom roku 1965 sa skupina premenovala na The Pink Floyd Sound, potom na The Pink Floyd. Meno Pink Floyd pochádza z mien dvoch Sydových obľúbených bluesových umelcov z Karolíny, Pinka Andersona a Floyda Councila.

V polovici roku 1966 sa skupina prezentovala v undergroundových kluboch ako UFO a Marquee Clubs štýlom tzv. spontánneho undergroundu. Bolo to v období keď ich hudobný štýl prechádzal od hrania psychedelickej hudby R&B coververzií po ich vlastnú tvorbu, takmer výlučne tvorenú Sydom Barretom. Barrett mal gitarový efekt Bison Echorec a vo svojej hre na gitaru experimentoval so spätnou väzbou, produkoval zvuky, ktoré boli sprevádzané zvláštnou hrou premenlivých akordov klávesistu, samouka, Richarda Wrighta.[1]

Toto obdobie je charakterizované slovami:

„Floydi boli tá najhlučnejšia skupina, akú mohli ľudia v tom období počuť. Boli tiež najpodivnejší. Bola to pravá undergroundová kapela."

V marci 1967 vydali singel „Arnold Layne“. Týmto singlom prešli z undergroundu do rebríčkov popularity. Pieseň dosiahla v britských hitparádach 20. miesto a stala sa hranou v národných rádiách. Potom nasledoval singel „See Emily Play“, ktorý v rebríčkoch zostal na 6. mieste počas 7. týždňov.

Prvý album skupiny Pink Floyd The Piper at the Gates of Dawn sa tiež udržal na 6. mieste rebríčkov popularity počas 7. týždňov.

Úspech týchto dvoch singlov a albumu bol už asi priveľkým sústom pre Barreta. Naplno podľahol drogám, hlavne LSD. Tlak z neúspechu jeho tretieho pokusu o hit („Apples and Oranges“) a zároveň slepé zbožňovanie od fanúšikov, drogy a iné faktory spôsobili jeho neschopnosť hrania na vystúpeniach a v štúdiu. Ostatní členovia skupiny sa preto rozhodli priviesť ďalšieho sólového gitaristu ako náhradu Sydových výpadkov. Oslovili Davida Gilmoura. Rozhodovalo sa aj o Jeffovi Beckovi, ale skupina sa (vraj) obávala, že Beck by si mohol zapýtať priveľké peniaze. Gilmour bol známy a mal dobrú povesť ako gitarista a spevák skupiny The Jokers Wild.

Po vstupe Gilmoura a po Sydovom úpadku sa veľmi rýchlo skupina rozhodla, že dokáže existovať aj bez neho a tak ho jednu noc jednoducho nezobrali so sebou na vystúpenie. Barret ešte nahral dva sólové albumy (na ktorých spolupracovali aj členovia skupiny) no nedosiahol s nimi nikdy taký úspech a popularitu ako so skladbami skupiny The Pink Floyd.

Pink Floyd (už bez „The“) začali nahrávať albumy A Saucerful of Secrets, Ummagumma, Atom Heart Mother, k „barretovskej ére“ sa vrátili výberovkou Relics, a niekoľkými soundtrackami ku filmom (More, Obscured by Clouds, Zabriskie Point…). Roger Waters sa stal umeleckým šéfom skupiny. Väčšina skladieb a koncepcia vydaných albumov po odchode Syda Barretta vznikala podľa jeho nápadov.

V roku 1970 Waters spolupracoval s britským skladateľom Ronom Geesinom (ktorý sa podieľal na komponovaní skladby „Atom Heart Mother Suite“ z albumu Atom Heart Mother) na soundtracku Music From The Body, ktorý bol viac inštrumentálny s piesňami zloženými Rogerom Watersom.

Album Meddle bol priamym predchodcom albumu Dark Side of the Moon. Na celej jednej strane platne bola jedna skladba nazvaná Echoes. Z tohoto albumu je známa skladba One of These Days s hlasom Nicka Masona, ktorá sa na koncertoch skupiny Pink Floyd hrá dodnes.

V januári 1972 mal v The Dome v Brightone, Pink Floyd premiéru nový plánovaný album Eclipse. Na tomto projekte pracoval Roger Waters tri mesiace. Postupne ho spolu s členmi skupiny na koncertoch zdokonaľovali.

Album bol na prelome rokov 1972/ 73 nahraný v EMI Abbey Road štúdiu.

Počas nahrávania zmenili názov albumu z Eclipse na Dark Side of the Moon.

Album Dark Side of the Moon bol prvým, ktorý sa dostal na prvé miesta rebríčkov v USA. V U. S. Billboard sa držal v top 200 počas 15 rokov, t. j. spolu 724 týždňov, kým z neho nevypadol 23. júla 1988. Tento výsledok nebol tomuto albumu uznaný. Oficiálne je uvádzaná jeho pozícia v tomto rebríčku od 18. decembra 1976 do 23. apríla 1988, čo znamená 591 týždňov.

15. septembra, 1975 skupina vydala ďalší album Wish You Were Here.

Členovia skupiny v tom čase radi prenechávali Rogerovi písanie textov a a udržanie ucelených konceptov pre albumy pokiaľ oni participovali na hudobných nápadoch. Gilmour opisuje Watersa ako výborného motivátora a skvelého básnika aj v období ich najväčších sporov. Niektoré z najpopulárnejších skladieb skupiny Pink Floyd (Echoes, Time, Us and Them, Wish You Were Here, Shine on You Crazy Diamond…) predstavujú obrovskú silu Watersovho inštinktu textára kombinovaného s Gilmourovým melodickým talentom, citlivo predsíznym bubeníckym umením Nicka Masona na atmosférickom podklade klávesov Ricka Wrighta. Skladba Us and Them napríklad začína sladko melodickými Wrightovými klávesmi a spája sa do ostrého kontrastu s Watersovým protivojnovým textom.

Počas koncertnej prestávky v roku 1976 Roger prepracoval dva songy, ktoré boli naživo hrané roku 1975 na Wish You Were Here tour. Tieto dve pesničky sa objavili v jeho ďalšom projekte: Animals pod názvom Dogs a Pigs. Tento album bol vydaný 23. januára 1977.

Rok 1979 sa stal rokom vzniku jedného z najslávnejších Rogerových projektov. Roger mal v tom období rozpracované dva albumy The Pros And Cons Of Hitch Hiking a The Wall. Priniesol ich ostatným členom skupiny na posúdenie. Jeden z nich chcel použiť pre vlastný sólový album a druhý nahrať so skupinou. Skupina považovala tému albumu The Pros And Cons Of Hitch Hiking za príliš osobný, tak ho vylúčila a vybrala projekt The Wall.

Album The Wall bol skupinou nahrávaný skoro rok. V spolupráci s Bobom Ezrinom členovia skupiny hľadali najvhodnejší interpretačný postup pre vyjadrenie Rogerovej témy.

Koncertná šnúra, ktorá nasledovala bola príliš drahá na to, aby mohli byť koncerty na veľa miestach a tak ich bolo vybraných iba niekoľko. V USA to bol New York a Los Angeles, v Európe Londýn a Dortmund. Tieto koncerty sú mnohými fanúšikmi skupiny považované za najlepšie, aké Pink Floyd kedykoľvek predtým a potom mal.

Neskôr sa stalo zdrojom najväčších sporov aj autorstvo skladieb. Napríklad Gilmour upozorňoval, že jeho spoluautorstvo na skladbe Another Brick in the Wall pt. II. s jeho gitarovým sólom nebýva na obaloch vydaných albumov uvedené.

Nick Mason v životopisnej knihe Inside Out: A personal History of Pink Floyd charakterizuje Watersa v ére The Wall ako egomaniaka. Bolo to v čase, keď sa rozhodol vyhodiť zo skupiny Wrighta po jeho osobných problémoch, ktoré začali narušovať výrobu albumu. Wright zostal so skupinou ako externe platený hudobník, kým Waters viedol kompletnú zostavu skupiny v činnosti počas celej koncertnej šnúry, ktorá nasledovala. Gilmour mal postavenie hudobného dramaturga.

V roku 1983 bola posledná spolupráca medzi Gilmourom, Watersom a Masonom na albume The Final Cut.

Hlavným podnetom, témou pre komponovanie tohto albumu bol Rogerov hnev nad nezmyselnou smrťou jeho otca. Zvyšok skupiny nebol v skutočnosti zainteresovaný do tvorby na jeho výrobe. Skupina považovala album za akési pokračovanie Rogerovej osobnej spovede k albumu The Wall. Nestretávali sa na nahrávaní tak, ako to bolo bežné predtým. David Gilmour na The Final Cut naspieval iba jeden song Not Now John. Averzia skupiny k tejto platni sa značne prejavila na jej zvuku natoľko, že sa nedá porovnať so zvukom predchádzajúcich diel. Tento album je opisovaný skôr ako Rogerov Watersov sólový projekt nahraný skupinou Pink Floyd (viac ako skutočné dielo tejto skupiny).

Triesky[upraviť | upraviť zdroj]

Situácia počas a po nahratí a vydaní albumu The Final Cut vyústila do rozhodnutia členov kapely skončiť jej fungovanie a skúsiť to so sólovou kariérou. Roku 1983 Roger Waters neoficiálne opustil Pink Floyd. V tom čase sa pokúsil o sólovú kariéru aj David Gilmour.

V polovici 85-teho roku sa rozhodol zrušiť spoluprácu so Stevem O’Rourkem, ktorý na neho naliehal aby vydal ďalší Floydovský album. Týmto oficiálne ukončil spoluprácu so skupinou a bol presvedčený o tom, že ukončil jej existenciu, ktorá podľa jeho názoru nedokázala bez neho produkovať hudbu.

Celkovo boli osemdesiate a deväťdesiate roky v histórii skupiny poznačené spormi o značku. Waters obhajoval stanovisko, že právo používať názov Pink Floyd majú iba pôvodní členovia: Syd Barrett, Roger Waters, Nick Mason a Richard Wright. Gilmour nemal na meno skupiny nárok bez súhlasu ostatných troch členov skupiny.

Ďalším z Watersových argumentov bolo, že drvivá väčšina textov piesní od Barretovho odchodu z Pink Floyd je jeho. Keď Gilmour a Mason vyhrali práva na názov skupiny a väčšinu piesní, myslel že si udrží autorstvo albumu The Wall a troch skladieb napísaných pre tento album spolu s Gilmourom. Hádky boli aj o nafukovacie prasa (známe aj ako Algie[1]) používané na koncertoch. Niekedy až nechutné spory a vzájomné invektívy na dlhý čas uzavreli cestu na ďalšiu spoluprácu medzi členmi skupiny. V podstate sa dá povedať, že Gilmour, Mason a neskôr aj Wright „vojnu“ o značku Pink Floyd vyhrali.

(1984 – doteraz) sólové projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Sólová produkcia Rogera Watersa po jeho odchode zo skupiny Pink Floyd je zatiaľ zahrnutá do troch koncepčných albumov, jedného soundtracku k filmu a jednej opery. Albumy, ktoré vydal pod svojim menom nemali nikdy komerčný úspech porovnateľný s úspechom diel komponovaných so skupinou Pink Floyd. Kritiky sa nikdy nevyhli porovnávaniu s tým čo vo floydovskej ére Waters vytvoril.

Pre a proti autostopu[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Pros And Cons Of Hitch Hiking

Po odchode zo skupiny Waters najprv zrealizoval nahrávku už pripraveného projektu The Pros And Cons Of Hitch Hiking v máji 1984. Jeho témou sú sny muža nad ránom (medzi 04:30 a 05:15). O tomto napovedajú aj názvy jednotlivých skladieb, kde sa časovým údajom označuje doba, keď opisovaný „snívaný dej“ začal prebiehať. Je to jeden z mála albumov, kde nejde tomuto autorovi o vyjadrenie politického názoru.

Veľmi zaujímavé je aj obsadenie inštrumentalistov, ktorí sa na diele podieľali. Medzi nimi aj legendárny Eric Clapton, Michael Kamen a iní. Ide o hudobne aj poeticky vydarené dielo, ktoré kritika prijala v celku pozitívne. V rebríčkoch predaja sa v Anglicku umiestnil najvyššie na 13. pozícii a v USA na 31. pozícii.

Po vydaní albumu nasledovala koncertná šnúra. Šnúra neprebiehala podľa Watersových predstáv a niektoré termíny koncertov boli zrušené.

V roku 1986 Roger Waters skomponoval skladby k soundtracku pre film When The Wind Blows. Jeho sprievodná skupina vytvorená Paulom Carrackom bola nazvaná The Bleeding Hearts Band.

Chaotické rádiové vlny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Radio K. A. O. S.

So skupinou The Bleeding Hearts Band vydal Roger Waters 15. júla 1987 ďalší koncepčný album Radio K. A. O. S.. Téma bola o mužovi menom Billy, ktorý dokáže počúvať rádiové vlny vo svojej hlave. Tento album obsahoval pre neho bežný štýl hudby s využitím množstva syntetizátorov a samplovaných slučiek.

Okrem iného môžete v skladbe Four Minutes začuť aj hlas vtedajšej britskej premiérky Margaret Tchatcherovej. Medzi najhranejšie skladby z tohto albumu patrí záverečná skladba The Tide is Tiurning, ktorú Roger o tri roky neskôr „nenápadne“ doplnil do jeho pokusu o comeback počas The Wall – Live in Berlin.

Po vydaní albumu Radio K. A. O. S. znovu nasledovala koncertná šnúra. Použitý zvukový systém zahrňoval obrovské množstvo reproduktorov, ktoré mali zabezpečiť tzv. surround sound efekt.

Spätne Roger tento album nehodnotí pozitívne, nedosiahol pri jeho výrobe to, čo očakával. V tom období bol vydaný album A Momentary Lapse of Reason Pink Floydu „powatersovskej éry“ a Waters sa tak stal (podľa vlastných slov) „neúspešným konkurentom seba samého“.

Pobavený smrťou[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Amused to Death

Watersovi fanúšikovia mali po "The Wall – Live in Berlin" dosť krátky čas na to, aby sa dočkali jeho ďalšieho sólového projektu, albumu Amused to Death. Tento album bol vydaný 1. septembra 1992. Hlavnou témou albumu je vplyv masmédií a hlavne televízie na vedomie ľudí. Jednými z podnetov pre jej vznik bola vtedy prebiehajúca vojna v priamom prenose – „Púštna búrka“, prvá vojna po napadnutí Kuvajtu Irakom (a slová G. Busha st. o tom, že v tejto vojne bol Boh na jeho strane), udalosti na „Námestí nebeského pokoja“ počas študentskej demonštrácie v Číne.

Hlavnou linkou, spájajúcou začiatok a koniec platne je výpoveď Alfa Razzela, veterána obidvoch svetových vojen (aj Watersov útec bol účastníkom obidvoch svetových vojen), ktorý rozpráva príbeh o tom ako našiel na bojisku raneného vojaka Billa Hubbarda, ktorý mu povedal nech ho nechá umrieť, Alf mu nepomohol a po rokoch objavil meno Billa Hubbarda na pomníku padlých v Aras.

Tento album je zvukovo a tematicky veľmi kvalitne prepracovaný. Medzi muzikantami, ktorí sa podieľali na nahrávaní tohto albumu je aj gitarový virtuóz Jeff Beck. Roger kvality albumu prirovnával k The Wall a Dark Side of the Moon. Hoci sa album nepredával podľa predpokladov, je nesporné, že pre firmu Sony Roger vyprodukoval dielo zlatého formátu.

Nanešťastie boli single z tohto albumu v rádiách málo hrané. Tak či tak je to po hudobnej a textovej stránke to najlepšie, čo Roger Waters vo svojej sólovej kariére vyprodukoval.

Ça Ira (v revolúcii je nádej)[upraviť | upraviť zdroj]

1. mája 2004 bola pri oslavách privítania nových štátov do Európskej Únie (aj Slovenska) na Malte premiéra overtúry z opery Rogera Watersa „Ça Ira“. Vo februári, 2005 bolo oznámené na Rogerovej Watersovej webstránke, že je po 16. rokoch práce táto opera dokončená. Bola vydaná na CD/ DVD sete vydavateľstvom Sony Classical 27. septembra 2005 v spolupráci s barytónistom Brynom Terfelom, sopránistkou Ying Huang a s tenoristom Paulom Grovesom. Originálne libreto bolo napísané vo Francúzštine Étienne Roda-Gilom, ktorý zasadil dej opery do obdobia optimistickej éry na začiatku Francúzskej revolúcie.

Od roku 1997 Roger Waters prepísal libreto do Angličtiny.

Koncertné návraty[upraviť | upraviť zdroj]

Breakdown the Wall!!![upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Wall – Live in Berlin
Pohľad na múr počas berlínskeho koncertu.
Potsdamerské námestie v súčasnosti

Aj keď hlásal v tom čase Roger názor, že nemá záujem o obrovské štadiónové koncerty, zmenil svoj ho v čase rúcania berlínskeho múru. Koncert The Wall – Live in Berlin mal byť oslavou slobody a istý druh pokusu o Watersov návrat. Koncert bol uskutočnený na Potsdamer Platzi, ktoré bolo do tej doby územím nikoho v hraničnej zóne medzi Východným a Západným Berlínom.

Na tomto projekte sa rozhodlo spolupracovať s Watersom nnožstvo vtedy veľmi dobre známych umelcov (Scorpions, Cyndi Lauper, Sinéad O’Connor, Joni Mitchell, The Band, Bryan Adams, Van Morrison, Snowy White, Andy Fairweather-Low, Michael Kamen a Jerry Hall…). Prenos z vystúpenia bol vysielaný dňa 21. júla 1990. Bol to jeden z najväčších svetových koncertov vzhľadom na návštevnosť. Priamo na ňom bolo viac ako 300 000 divákov a priamy prenos malo možnosť vidieť viac ako 5 000 000 ľudí.

Pre tých, ktorí mali (nemali) to šťastie ho vidieť bol koncert spleťou chýb. Slabé svetlo, hluché miesta, otrasný prednes piesne „Mother“ v podaní Sinead O’Connor… výber účinkujúcich hviezd a príprava zďaleka nesplnila očakávania. Výťažok z albumu a z videa bol venovaný pre organizáciu „The Memorial Fund for Disaster Relief“.

Koncertné úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Roku 1999 Roger rozbehol In the Flesh Tour, na ktorej predviedol niektoré z jeho najlepších skladieb zo sólovej ale aj z éry Pink Floyd. Koncerty boli úspešné a obleteli celý svet. Lístky mali skvelú predajnosť a koncertná šnúra bola predĺžená na tri roky. Záznam z koncertov bol vydaný na CD a DVD pod názvom „In the Flesh: Live“. V závere vystúpení Roger prezentoval aj dve nové skladby „Flickering Flame“ a „Each Small Candles“, ktoré pripravuje pre jeho nový album.
Bližšie informácie v hlavnom článku: In the Flesh: Live


  • V roku 2002 Waters vystúpil na koncerte organizovanom združením Countryside Aliance, zameraným na boj proti tradičnej anglickej zábave – hone na líšku. V júni 2002 Roger vystúpil na Glastoburskom festivale s množstvom klasických floydovských skladieb. Na tomto festivale bol prvýkrát použitý špeciálny reproduktorový systém, rozmiestnený medzi publikom pre umožnenie efektu medzi ľuďmi pohybujúceho sa zvuku.

Múr na Brodwayi[upraviť | upraviť zdroj]

Spoločnosť Miramax Films oznámila, v polovici roku 2004, že sa Waters objaví na Brodwayi ako prominentný hráč v časti jeho vlastnej produkcie. Nebude hrať len originálne skladby z albumu „The Wall“, ale aj skladby z „Dark Side of the Moon, „Wish You Were Here“ a iných skladieb z albumov Pink Floyd, alebo nových vlastných diel.

Pomoc obetiam katastrofy[upraviť | upraviť zdroj]

The Dark Side of the Moon Live[upraviť | upraviť zdroj]

V lete 2006 Roger Waters urobil koncertnú šnúru po Európe a na jeseň prešiel Severnú Ameriku so svojím „The Dark Side of the Moon Live“ programom. V prvej časti jeho vystúpenia hral mix skladieb z jeho sólovej tvorby s klasickými skladbami Pink Floyd a v druhej časti hral kompletný album „Dark Side of the Moon“.

Riešenie scény a vystúpenia mal na starosti Mark Fisher. Bolo využité stavané lešenie, projekcia a 360° kvadrofonické ozvučenie. Táto koncertná šnúra je považovaná za rovnako úspešnú ako predošlá „In the Flesh: Live“. Na niektorých vystúpeniach sa zúčastnil aj Nick Mason. Aj Rick Wright bol na koncerty pozvaný, ale neprišiel, lebo v tomto čase pracoval na novom sólovom projekte.

Pre rok 2007 je naplánovaná nová etapa týchto koncertov. V januári bol v Austrálii, pokračoval na Novom Zélande, Ázii, v Európe, Južnej Amerike a končil v júni v Severnej Amerike.

Nová tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Zase tá nešťastná vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri 2004 Waters vydal dve nové skladby To Kill the Child a Leaving Bejrut. Boli vydané iba na internete. Inšpiráciou bola americko-britská invázia v Iraku. Waters, ktorý teraz žije v USA vraví, že piesne boli skomponované hneď na začiatku vojny, ale s vydaním sa zdržal, lebo počas prezidentských volieb roku 2004 sa obával, aby texty neboli použité protikandidátmi. V textoch boli trochu drsné narážky (Leaving Bejrut):

"Oh George! Oh George! That Texas education must have fucked you up when you were very small"

A kritika v piesni bola mierená skôr na americkú vládu ako na samotného prezidenta.
Aj Tony Blair bol v piesni spomenutý:

"Not in my name, Tony, you great war leader"

Tieto dve skladby boli v limitovanom náklade vydané na CD v Japonsku.

Filmová hudba[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti Waters nahral novú skladbu pre film The Last Mimzy so slávnym skladateľom Howardom Shorem. Skladba Hello (I love You) je hraná počas záverečných titulkov filmu a trvá 6 minút.

Dúfam, že sa nám podarí skomponovať skladbu, ktorá vystihne tému filmu – konflikt medzi najlepšími a najhoršími ľudskými inštinktami a ako dokáže vyhrať detská nevinnosť.“
Film bude premietaný túto jar.

Pripravované albumy[upraviť | upraviť zdroj]

O Watersovi je známe, že momentálne pracuje na dvoch nových sólových albumoch (podľa vyjadrenia Jimma Ladda, s ktorým spolupracoval na albume Radio K. A. O. S.).

Jeden má pracovný názov Heartland. Na ňom by sa mali objaviť skladby Each Small Candle a Flickering Flame.

Druhý album by mal byť o téme lásky, podobného ladenia ako The Pros And Cons Of Hitch Hiking.

"Zub času"[upraviť | upraviť zdroj]

2. júla 2005 Waters súhlasil so spoločným vystúpením skupiny Pink Floyd na akcii Live 8, organizovanej sirom Bobom Geldofom, ktorý účinkoval ako hlavná postava filmu The Wall. Toto vystúpenie bolo prvé od júna 1981, kedy sa uskutočnili koncerty The Wall v Earl’s Court v Londýne. Hrali šesť skladieb: „Speak to Me“/ „Breathe“/ „Breathe (reprise)“, „Money“, „Wish you were Here“ a „Comfortably Numb“. Pred začiatkom piesne „Wish You Were Here“ Waters povedal:

V tejto chvíli je celkom dojímavý pocit stáť tu s týmito tromi mládencami po všetkých tých rokoch. Stojac tu myslím aj na ostatných. V každom prípade toto robíme pre každého aj pre tých, čo tu nie sú a hlavne, samozrejme pre Syda.

Ich vystúpenie trvalo 23 minút.

Waters poznamenal krátko po Live 8 pre Associated Press, „že vnímal veľmi pozitívne, že vystupoval znovu ako člen skupiny Pink Floyd, ale šance, že sa skupina dá znovu dokopy je vzhľadom na pretrvávajúce rozdiely v názoroch a hudobnom cítení medzi ním a Gilmourom veľmi slabá.
Počas interwiev pre časopis Rolling Stone znovu zamietol pravdepodobnosť budúcej koncertnej šnúry kompletnej zostavy Pink Floyd slovami:

Dokázal som sa zmeniť na jeden deň, ale nedokážem sa zmeniť na celú jednu f***ing koncertnú šnúru.

V jednom z interview pre rádiá sa zas Roger vyjadril, že má záujem so zvyškom skupiny Pink Floyd nahrať album ak by bol pod jeho kreatívnou kontrolou.

Nick Mason začal s Watersom nadväzovať vzťahy roku 2002. Po diskusii medzi nimi a Bobom Geldofom o možnosti vystúpenia na Live 8 kontaktoval Waters Gilmoura telefonicky a mailom. Zistil, že je možnosť sa sním stretnúť. S Wrightom sa Watersovi tiež podarilo dohodnúť.

Hudobné nástroje[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď je Waters vo všeobecnosti označovaný za basgitaristu a speváka skupiny, hráva aj na elektrickej gitare (hral na rytmickú gitaru na platni Animals v skladbách Pigs (Three Different Ones) a Sheep) takisto na syntetizátoroch, vytváral samplovacie efekty zvukových slučiek. Tiež hrá na vystúpeniach na akustickú gitaru najviac v skladbách z albumu The Final Cut.

Hity a ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Watersove sólové projekty boli viditeľné v rebríčkoch popularity.

Najúspešnejšia bola pieseň What God Wants pt. 1 z´albumu Amused to Death, ktorá dosiahla 4. miesto v Británii.

Jeho tri hlavné sólové albumy dostali od RIAA zlato a jeho opera Ça Ira dosiahla prvú pozíciu v rebríčku albumov klasickej hudby v Británii a v USA.

Roger bol ako člen skupiny Pink Floyd uvedený do Rock'n'rollovej siene slávy. Získal aj ocenenie za udalosť roka za koncert The Wall – Live in Berlin.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Roger Waters je trikrát ženatý a má tri deti.

Dcéra India je modelka. Syn Harry v súčasnosti vystupuje na „Dark Side of the Moon Live Tour“ ako hudobník na klávesových nástrojoch.. Jeden syn sa narodil v roku 1997.

Indiu a Harryho môžete počuť hovoriť aj na platni „The Pros and Cons of Hitch Hiking“.

Waters sa prvýkrát oženil roku 1969 s Judy Trim. Rozviedol sa roku 1975 a znovu sa oženil roku 1976 s Lady Carolyn Christie, ktorá mu porodila jeho dve teraz dospelé deti.

Znovu sa rozviedol roku 1992 a 28. júla 1993 sa oženil s herečkou Priscillou Philips. S ňou má syna, ktorý sa narodil r. 1997 (môžete ho zazrieť na DVDIn the Flesh - Live“).

Ďalší rozvod mal roku 2001. Od roku 2005 je Waters zasnúbený s čašníčkou Laurie Durning.

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e Nick Mason: Pink Floyd (2007- český preklad knihy Inside Out) ISBN 978-80-7381-111-2
  2. a b Roger Waters Online- Early Years

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Frequently Asked Question (FAQ) – Pink Floyd Internet Reference List, Version 3.6 (August 1995), Originally compiled by David Schuetz, Currently maintained by Matt Denault
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Roger Waters na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Roger Waters
Diskografia
Štúdiové albumy: The Pros and Cons of Hitch Hiking (1984) | Radio K.A.O.S. (1987) | Amused to Death (1992) | Ça Ira (2005)
Soundtracky Music from "The Body" | When the Wind Blows | The Last Mimzy
Koncertné albumy: The Wall – Live in Berlin (1990) | In the Flesh: Live (2000)
Video, DVD: Pink Floyd: The Wall | The Wall – Live in Berlin | In the Flesh: Live | The Making of The Dark Side of the Moon