Přerovská tragédia
Přerovská tragédia bol krvavý masaker, ktorý sa odohral na Švédskom vale neďaleko Přerova, v katastre Horní Moštěnice, v noci z 18. na 19. júna 1945 ako dôsledok protinemeckej a protimaďarskej psychózy v Česko-Slovensku po skončení 2. svetovej vojny.
Príslušníci 17. pešieho pluku z Petržalky, ktorí sa vracali z vojenskej prehliadky na Václavskom námestí, postrieľali 265 obyvateľov Dobšinej, Kežmarku, Gelnice, Mlynice a Janovej Lehoty pri Žiari nad Hronom. Išlo predovšetkým o karpatských Nemcov, a Maďarov, ktorých ustupujúca nemecká armáda odsunula do českého pohraničia. Celková bilancia obetí bola 120 žien, 71 mužov a 74 detí. Najmladšia obeť mala 4 mesiace.
Priebeh incidentu[upraviť | upraviť zdroj]
K tragédii došlo v noci z 18. na 19. júna 1945. Nemeckí a maďarskí repatrianti sa vracali železničným transportom späť na Slovensko z okolia Šluknova, kam ich v druhej polovici roku 1944 násilne evakuovala ustupujúca nemecká armáda. Medzi transportovanými boli aj ľudia, ktorí bojovali na strane partizánov a vlastnili legitimácie, ktoré vydal miestny národný výbor v Dobšinej počas SNP.
Blízko Přerova vlak zastavil na železničnej predstanici, kde sa sústreďovali transporty, ktoré mali byť vypravené ďalej na Slovensko. Zhodou okolností bol medzi nimi aj transport, ktorým sa vracal petržalský peší pluk z vojenskej prehliadky konanej 15. júna na Václavskom námestí v Prahe.
Dôstojník obranného spravodajstva poručík Karol Pazúr spolu s osvetovým dôstojníkom pluku Bedřichom Smetanom začuli nemeckú a maďarskú vravu z jedného z vagónov a rozhodli sa konať. Zo svojich samopalníkov zostavili skupinu a z blízkej dediny Lověšice priviedli mužov s lopatami. Starostovi to odôvodnili tým, že budú popravovať niekoľkých príslušníkov Waffen-SS.[1] Následne dali bezbranných civilistov z vagónov vyviesť k neďalekej hore, kde ich postrieľali a zahrabali do priekopy. Cennosti, ktoré po obetiach zostali vo vagónoch si príslušníci jednotky podelili medzi sebou.
Vyšetrovanie[upraviť | upraviť zdroj]
19. júna dal veliteľ sovietskej posádky v meste Karola Pazúra zatknúť. Správy o vyšetrovaní boli odoslané armádnym a bezpečnostným zložkám, ale prípad nebol ďalej šetrený. Pokusom postaviť K. Pazúra pred súd sa venuje vo svojich spomienkach aj Anton Rašla[2]
V roku 1947 sa začalo o prípade písať v tlači, čo nakoniec spôsobilo, že vyšetrovanie sa opäť začalo. Tvrdenie, že medzi povraždenými boli zradcovia a nacistickí aktivisti sa nepreukázalo. Svedkovia iba tvrdili, že pred popravou sa osem mužov priznalo k príslušnosti k Hlinkovej garde (v nej kedysi slúžil aj sám Pazúr[3][4]).[1] Karol Pazúr bol najprv odsúdený na Slovensku, na 7,5 roka odňatia slobody, po odvolaní mu v Prahe trest zvýšili na 20 rokov. Karol Pazúr sa odvolával na zákon č. 115/1946, ale dočkal se sklamania, lebo ministerstvo národnej obrany aj súd se zhodli na tom, že nemôže být aplikovaný, pretože jednak jeho čin vedome zahrnul aj deti a nevinných ľudí slovenskej národnosti, jednak svoj čin spáchal v snahe zahladiť svoju vlastnú kolaborantskú minulosť.[5]:274-278 Vďaka svojim známostiam a následnému politickému vývoju si však odpykal len asi 1 rok trestu. Žiadni ďalší zainteresovaní odsúdení a ani potrestaní neboli.[1]
Po roku 1989 o udalostiach v Přerove natočili dokumenty štáby českej, slovenskej aj maďarskej televízie[6], v r. 1995 vydal o tragédii podrobnú publikáciu riaditeľ Múzea Komenského v Přerove PhDr. František Hýbl, ktorý dlhé roky sústreďoval archívne materiály a spomienky očitých svedkov.
Z transportu sa podarilo utiecť a prežiť siedmim ľuďom, jeden z nich je Pavol Molnár, ktorý mal vtedy 7 rokov a dnes žije v Rožňave. V čase nakrúcania televíznych reportáží v r. 1995 žil aj jeden z účastníkov popravčej čaty Ondrej Smelko, ktorý však svoju účasť na nej popieral.
O masakre[upraviť | upraviť zdroj]
Dokumentárné filmy[upraviť | upraviť zdroj]
- Magukért nem felel senki (1996)
- Masakr na Švédských šancích (2000)
- Noc na švédskom Vale (2007)
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c Marie Špalková: Horní Moštěnice – kapitoly z dějin obce, Kojetín: KATOS CZ, 2006; ISBN 80-86247-03-1, str. 115
- ↑ Anton Rašla, Spomienky spoza mreží (Vidas Banská Bystrica 1998) str. 93-101
- ↑ http://www.ct24.cz/porady/historie_cs/prepisy_view.php?id=246144[nefunkčný odkaz] Vladimír Just: Také vraždy přivítaly mír, zveřejněno na stránkách ČT 24 26. prosince 2007; „Připomněl bych Karola Pazúra, který měl obrovské máslo na hlavě: Hlinkova garda, člověk, který se rozhodně nezasloužil o osvobození republiky a který se na poslední chvíli přifařil k těmto vojskům.“
- ↑ http://szcpv.szm.sk/zvSTB.html Stručné CV v rámci Zoznamu zverejnených agentov ŠtB od SZCPV
- ↑ STANĚK, Tomáš. Poválečné „excesy“ v českých zemích v roce 1945 a jejich vyšetřování. Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2005. ISBN 80-7285-062-8.
- ↑ Zoltán Brády, Nobody cares about you[nefunkčný odkaz]
- Prípad vraždy 265 etnických Nemcov v Přerove[nefunkčný odkaz], Dobšinské noviny júl 2007, str. 7