Pedagogika v starovekom Grécku

Grécke rodiny v staroveku mávali asi toľko detí ako rodiny dnešné. Dôvody boli predovšetkým ekonomické, pretože bolo treba nielen deti uživiť, ale postarať sa dievčatám o veno a finančne zabezpečiť chlapcov. To by pri väčšom počte detí viedlo k rozdrobeniu rodinného majetku, čoho sa samozrejme bohatšie rodiny chceli vyvarovať. Tiež vzhľadom na spôsob, akým sa pre mužov vyberali manželky, sa nedala predpokladať nejaká veľká náklonnosť medzi manželmi, takže príležitostí k otehotneniu ženy nebolo mnoho. Ako bude zmieňované ďalej, dievčatá sa vydávali veľmi mladé a brali si väčšinou mužov okolo 30 rokov, ktorých im vybral otec. Takže mnoho manželstiev nebolo v pravom slova zmysle láskyplné.

Pederastia a jej význam vo výchove

Dôležitú rolu tu totiž tiež hrala láska k chlapcom – pederastia. Zo starých textov klasickej doby je známe, že výraz „láska” (eros), bol väčšinou používaný pre vyjadrenie homosexuálneho vzťahu a iba zriedka pre vzťah medzi jedincami rozdielneho pohlavia. Tradícia pederastie bola v Grécku tak silná, že ešte v rímskom období považoval Plutarchos za nutné dokazovať na niekoľkých stranách svojho dialógu „O láske“, že dievčatá sú, celkom vzaté, práve tak schopné vzbudiť vášnivý cit ako chlapci! Ďalej bude reč tiež o spartskej výchove, kde hrala nahota mladých chlapcov (aj dievčat) veľmi dôležitú rolu, ale na druhej strane tiež nepochybne viedla k pederastii. Existujú mnohé vázové maľby predstavujúce chlapcov a efébov, ako sa venujú telocviku a u nich sa nám zachovali nápisy, ktorých obsah je niečo v zmysle „dary venované krásnym chlapcom” (kalos). Mnoho odborníkov tiež poukazuje na vojenský pôvod homosexuality v Grécku. Podľa niektorých to bola práve istá forma „bojovníckeho kamarátstva”, ktoré sa veľmi udržalo v dórskych štátoch a Dórovia tieto zvyky neskôr preniesli do Helady. Grécka obec, a dokonca aj Atény, v dobe Periklovej, bola vždy „mužským klubom”, „uzavretým mužským prostredím”, ktoré bolo nedostupné druhému pohlaviu a mohla sa v nej vášnivá príchylnosť muža (erastés) k dvanásťročnému až osemnásť ročnému mládencovi (erómenos) stať inšpiračným zdrojom. V prípade, že si nejaký muž všimol nápadne pekného chlapca, tak mu začal preukazovať pozornosť. V prípade, že to chlapcovi bolo po vôli a priľnul k nemu, vytvoril sa medzi nimi dôverný vzťah, ktorý mohol samozrejme zostať celkom v rovine intelektuálnej a čistej, ale zrejme sa často vyvinul iným smerom. Takéto priateľstvá boli samozrejme veľmi podnetné, ako pre staršieho muža, ktorý si prial chrániť a vzdelávať svojho erómena, ale taktiež pre mladšieho, ktorý bol naplnený obdivom k svojmu erastovi. Taký je aspoň ideál „pedagogickej pederastie”, ako sa definoval v staroveku:

Lebo ak sa láska dotkne krásnej a mladej duše, vedie priateľstvom nakoniec k dokonalosti

A ako sa k týmto priateľstvám staval mestský štát? Pokiaľ bolo takéto priateľstvo bez telesného erotického vzťahu, morálka vtedajšej spoločnosti ho schvaľovala a považovala ho za vhodný doplnok výchovy. V prípade, že muži rôzneho veku žili celé dni spolu, oddelení od žien, dochádzalo v mnohých spoločnostiach k homosexuálnemu vzťahu. Zákonom bol takýto vzťah v gréckych obciach zakázaný, a pokiaľ by došlo k znásilneniu chlapca, sotva by sa muž vyhol prísnemu trestu. Bolo ale samozrejmé, že stúpenci pederastie tvrdili, že ich priateľstvo k mladým chlapcom má iba výchovný cieľ a spája ich len čisté priateľstvo. Cez to všetko máme mnoho dôkazov o tom, že pederastia bola veľmi bežnou záležitosťou. Dostatok informácií nám poskytujú napr. Platónové dialógy. Plutarchos vo svojom diele O láske píše:

Láska k chlapcom popiera zmyselnú rozkoš, ale robí tak iba z hanby a strachu: potrebuje akýsi pláštik, aby sa mohla stýkať s krásou a mladosťou. Tou zámienkou je jej teda priateľstvo a cnosť. I posypáva sa prachom, kúpe sa v studenej vode, obracia oči k nebu a hlása navonok – z obavy pred zákonom – , že má iba filozofické záujmy a že si vedie rozvážne. V noci potom, keď nastane ticho, žeň sladká kypí v nestráženej samote.

Samozrejme dôsledkom tohoto mužského chovania sa v niektorých častiach gréckeho sveta objavovali popri mužských kluboch tiež kluby ženské. Naproti mužskej homosexualite sa objavoval tzv. sapfismus. Najznámejšie z histórie boli tzv. kluby na ostrove Lesbos, kde jeden z nich viedla poetka Sapfó, ktorá bola zároveň vychovávateľkou. Riadila akýsi "dievčenský penzionát”, v ktorom mohlo dochádzať tiež k nadviazaniu erotických vzťahov medzi učiteľkami a žiačkami. Z Atén o niečom takom nemáme (okrem niektorých vázových scén, ktoré ale pravdepodobne pochádzajú skôr zo súkromia) doklady.

Narodenie dieťaťa

Ženy rodili doma a pri pôrode im pomáhali hlavne staršie a skúsenejšie obyvateľky domu, a k nim sa v prípade potreby pripojila pôrodná baba. Skoro po narodení sa pre dieťa pripravil očistný kúpeľ. Väčšinou sa do vody pridával olej, ale v Sparte sa k tomuto účelu používalo víno, pretože Sparťania verili, že slabé a postihnuté dieťa dotyk vína neznesie a po takomto kúpeli zomrie. Narodenie dieťaťa bolo významnou udalosťou. Uvítanie nového člena rodiny bolo sprevádzané určitými úkonmi zdravotníckymi, právnymi a náboženskými. Obsahom právneho úkonu bolo, že otec uznal novorodenca za vlastné.

V Aténach mal otec právo rozhodnúť, či narodené dieťa vychová alebo odloží. Odloženie dieťaťa je v antike známe už z mytológie (Hefaistos, Oidipus, Romulus a Remus) a bolo v staroveku veľmi rozšírené. Forma bola dvojaká. Odloženie (so skrytou nádejou, že sa dieťaťa niekto ujme, a to buď s cieľom vychovať z neho otroka, veľmi silný bol tiež záujem obchodníkov s otrokmi alebo v prípade, pokiaľ išlo o dievča, mohla z nej byť vychovaná hetéra, bez záujmu nezostávali ani kupliari a neplodná žena si takto zjednávala dieťa, ktoré podstrčila mužovi ako vlastné) alebo utratenie (zvlášť u znetvorených novorodencov).

V Sparte o každom novorodencovi rozhodol štát. V prípade, že bolo veľmi slabé a neduživé, že by nedokázalo zniesť spartskú výchovu, bolo pohodené v Táygetskom pohorí, kde ho čakala istá smrť. Odloženie zdravých detí, a to hlavne dievčat, bolo charakteristickým znakom otrokárskej spoločnosti. Dôvodom odloženia bol často nemanželský pôvod dieťaťa, ale väčšinou to bola chudoba rodičov. Thébania, ktorí úplne zakazovali deti pohodiť, dovoľovali chudobným rodičom dieťa odpredať a tento predaj sama obec sprostredkovala. Odloženie dieťaťa postihovalo hlavne ženské pohlavie. U chlapcov, pretože predstavovali budúcu pracovnú silu, boli životné vyhliadky lepšie. Konkrétnym dokladom tejto praxe je zachovaný papyrusový list, ktorý 17. júna roku 1. po Kr. písal akýsi Hilarion, chudobný nádenník, z Alexandrie, kde pracoval, tehotnej manželke Alite do Oxyrhynchu: "Ak s pomocou božou šťastne porodíš, a bude to chlapec, nechaj si ho, ak to bude dievča, odlož ju!” V takýchto prípadoch nešlo ale o bezcitnú brutalitu, pretože s odloženým dieťaťom sa odkladali aj poznávacie znamenia, nejaký prsteň alebo šperk, podľa nich sa po rokoch rodičia s dieťaťom často stretali. Téma odloženia a stretania sa stala tiež častým námetom divadelných hier. (Sofokles – Oidipus,..)

V Aténach, keď bolo dieťa ponechané, boli ozdobené domové dvere pri chlapcovi olivovými vetvičkami a pri dievčati vlneným pletencom. Účel bol oznámiť susedstvu narodenie dieťaťa, a aj očista domu a tiež to symbolizovalo ciele výchovy: oliva – občianska zdatnosť, vlna – pracovitosť žien.

O malé deti sa starala ich matka, ktorej často pomáhala, a niekedy ju v podstate zastupovala, dojka a neskôr pestúnka. Nemôžeme sa teda diviť tomu, že pestúnky často poznali svojich zverencov lepšie než ich vlastná matka a keď deti povyrástli, tak medzi nimi bolo veľmi silné citové puto, ktoré často pretrvávalo dlhé roky až do dospelosti. Lásku pestúnky k zverenému dieťaťu nám dobre dokumentuje Aischylos vo svojom diele Oresteia, kde sa stará Oresteova pestúnka dozvedá o smrti Oresta, ktorá je ale sfalšovaná. To ona ale nevie a plače pre neho:

Teraz Orestes, radosť duše mojej, ktorej matka zverila mi pred rokmi.. – Čo naplakal sa v noci spočiatku a čo dal práce! Teraz je zbytočná! Chlapec bol ako zvieratko. A staraj sa a živ ho poriadne! No, nemám pravdu? Dieťa na prsiach ti povedať nedokáže, keď má hlad, ak chce piť či bruško trápi ho: Tak detské telíčko si pomôže len samo. A staraj sa potom o to, o všetko, a ešte nemôžeš sa ustrážiť! Aj plienky prala som, to už je osud pestúnky. Živiť a prať, a nevieš potom, čo skôr.

Deti sa často umývali alebo kúpali v okrúhlych alebo oválnych kadiach alebo umývadlách, Musíme povedať, že malé deti na tom boli s čistotou lepšie než niektorí dospelí ľudia, ktorí pokladali teplé kúpele za mäkosť a Aristofanes sa dokonca zmieňuje o tom, že mnoho Aténčanov napodobovalo Spartu do tej miery, že pohŕdali nielen každou prejemnelosťou, ale čistotou vôbec.

Pred spaním často matka alebo pestúnka spievala dieťati uspávanku. Ako dieťa rástlo, pribúdali k pôvodným uspávankám spievaným deťom pred spaním, tiež rozprávky. Deťom, ktoré neposlúchali sa často rozprávali rozprávky o tzv. "bubákoch – strašidlách”. Medzi najznámejšie a nám dochované strašidlá patrí napr. Mormo, Lamia a Gello, Akkó, Alfitó, Gelló, Gorgó, Empusa alebo Mormolyké. Naopak poslušným deťom sa často rozprávali zábavné rozprávky, kde hlavnými hrdinami boli zvieratá. Tieto bájky mali v sebe tiež určité morálne a etické ponaučenie, takže to bolo vlastne prvé vyučovanie v detskom živote. Neskôr im matky a pestúnky rozprávali rôzne mytologické príbehy a národné povesti, ako si ich pamätali ony, zo svojich detských čias a tým im tiež predávali svoje skúsenosti. I deti v staroveku neposlúchali a osvedčeným spôsobom, ako ich umierniť bolo trestanie. Doklady máme dokonca aj na vázach. Medzi najčastejšie tresty patrili zauchá, použitie tŕstia, bičíku, ale niekedy sa používalo to, čo bolo najbližšie po ruke, takže sa nemôžeme diviť tomu, že niekedy dieťa dostalo aj sandálom. Tresty sa väčšinou odohrávali doma, v rodinách a boli znakom istej disciplíny. S istými telesnými trestami sa stretávame aj v školách, ale to už deti boli staršie.

Výchova a škola

Výchova a vyučovanie mládeže nebolo v starovekom Grécku jednotné. Rozoznávame dva typy výchovy: spartský a aténsky. Cieľom výchovy v Sparte bolo vypestovať v chlapcoch udatnosť v boji a schopnosť ovládať masy podrobeného obyvateľstva – heilotov. Preto sa kládol dôraz predovšetkým na výcvik telesný. V Aténach bola naproti tomu telesná a duševná zložka výchovy celkom harmonicky zladená. V celom antickom Grécku bola výchova určená len pre slobodných občanov, popr. metioky – cudzincov, ale otroci z nej boli vylúčení.

Výchova a škola v Sparte

V Sparte riadil výchovu budúcich občanov štát. Narodenie bolo už spomenuté skôr. Rozdiel od Atén bol tiež v tom, že v Aténach malé batoľatá zavinovali do plienok, zatiaľ čo v Sparte pestúnky novorodeňatá nezavinovali. Už od najútlejšieho veku bola výchova veľmi tvrdá. Ako informuje Plutarchos vo svojej knihe:

Lakonské pestúnky, si navykli akémusi staraniu o deti, ktoré bolo spojené s umením, takže nemluvňatá odchovávali bez plienok a dopriali tak voľnosti údom a celej postave, dohliadali na to, aby sa ich zverenci uspokojovali s malým množstvom potravy a neboli vyberaví, aby sa nebáli tmy a samoty, ani aby nepoznali nespôsobnú mrzutosť a plačlivosť.

Preto mnohé aristokratické rodiny hľadali pestúnky pre svoje deti práve v Sparte.

Od 7. roku boli chlapci rodičom odoberaní a vychovávaní v prísnej kázni spoločne pod štátnym dozorom v družinách (agelai), rozdelených podľa veku. Každá družina bola vedená 20-ročným mužom, ktorého musela bezpodmienečne poslúchať a za neposlušnosť boli chlapci bičovaní remencami. Učili sa skromnosti v jedle a pití, v odeve a bývaní. Obliekali sa jediným hrubým kusom odevu, chodili prostovlasí a bosí. Cvičili sa v behu, skoku do diaľky, zápolení, vrhaní oštepom a diskom, učili sa písať, čítať, hudbe, spevu a tancu a memorovali homérske básne a štátne zákony. Plutarchos o spartskej výchove píše

Vedami sa zaoberali len z nutnosti. Celé ostatné vychovanie potom smerovalo len k úplnej poslušnosti, vytrvaniu v ťažkostiach a k víťazstvu v boji. Preto i v pokročilejšom veku ich cvičenie dosť prepínali, dohola ich strihali a zvykali ich, aby chodili bosí a hrali sa obyčajne nahí.

Od 12 rokov sa ich výchova stávala tvrdšou. Stravu mali ešte chudobnejšiu, ale mohli si však prilepšovať krádežami. Tým sa v nich mala cvičiť múdrosť a obratnosť: kto sa nedal chytiť bol pochválený, kto bol pri krádeži pristihnutý, bol prísne potrestaný. Od dvanástich rokov sa tiež začala viac prejavovať náklonnosť starších mužov.

V tomto veku sa už povoľovalo, aby medzi deťmi a dospelými vznikli milostné (pederastia), ak nie telesné vzťahy, ktoré sú, ako sa zdá, nutným sprievodným javom v živote spoločne žijúcich mladých mužov, izolovaných od ostatných ľudí. Zákon i verejná mienka ich dovoľovali, ale zároveň im kládli isté medze, ktoré možno určiť len obťažne. Medzi milencom a chlapcom, ktorého dospelý svojou voľbou vyznamenal, sa vytvorila tesná vzájomná náklonnosť. Milenec mu bol zároveň ochrancom aj vzorom a tieto zvláštne citové putá, s ktorými sa stretávame aj u iných dórskych národoch, viedla k súpereniu, ktoré ďalej prispievalo k rozvinutiu cností bojovníka.”

Po 15. roku spali chlapci len na holom tŕstí, ktoré si museli natrhať na brehoch rieky Eurót, v ktorej sa otužovali kúpeľmi. Na dôkaz telesnej odolnosti boli vybraní jedinci každoročne na počiatku jari bičovaní pred oltárom Artemidy zvanej Orthia, čím malo byť dosiahnuté omladenie jarnej prírody (porovnateľné s veľkonočnou šibačkou). Pri tom nesmeli prejaviť bolesť, takže niekedy klesli aj mŕtvi k zemi. V tomto veku sa smeli občas zúčastniť spoločných hostín mužov a načúvať ich rozhovorom o veciach politických i otázkach etických, a tým obohacovali svoje vedomosti a cibrili svoj charakter. V prípade, že boli opýtaní, odpovedali stručne, tzv. "lakonicky”. Cieľom mravnej výchovy spartských chlapcov bolo vypestovať v nich hlavne úctu k starším a oddanosť štátu.

V 18. rokoch sa stali dospelými, prechádzali vojenským výcvikom a zúčastňovali sa tzv. kryptérií. Tak bola označovaná služba mladých Sparťanov, ktorá pôvodne súvisela s ich "premenov” na mužov. Tento názov sa potom preniesol aj na označenie oddielu konajúceho túto službu. Princíp bol v tom, že vo dne sa chlapci ukrývali (gr. kryptein) a v noci sa vydávali na výpravy proti heilótom. Tzv. kryptoi boli tiež súčasťou spartskej armády. V 20. rokoch sa stávali vojakmi, patrili k družine asi 15 mužov, ktorí vo vojne tvorili bojovú družinu, ktorá spala v spoločnom stane (syskenoi) a museli sa účastniť spoločného stravovania (syssítia), na ktoré museli pravidelne prispievať naturálnymi dávkami. Najskôr v 30. rokoch sa stávali plnoprávnymi občanmi a mohli si založiť vlastnú rodinu.

Dievčatá boli ponechávané aj po 7. roku doma, zúčastnili sa však výchovy gymnastickej a tanečnej, a dokonca aj spolu s mládencami pretekali. Čo sa týka duševnej a telesnej výchovy dievčat, Sparta a jej osada Kýréne jej venovali značnú pozornosť. Mali pre to dôvody jednak branné (po odchode mužov do vojny pripadala ženám povinnosť chrániť mesto pred nepriateľom a heilótmi), a jednak eugenické (pri malom počte slobodného obyvateľstva sa bral zreteľ k úlohe rodičky zdravého pokolenia). Spartské dievčatá sa cvičili vo všetkých častiach päťboja, v rôznych druhoch skokov, v tanci, loptových hrách a súťažili aj s chlapcami pri slávnostiach, napr. gymnopaidiách, a podobne ako chlapci, neoblečené. Plutarchos v svojom diele píše:

Lykurgos, odstránil rozmaznanosť, chúlostivosť a všetku ženskosť (celkom bežnú u mladých Aténčaniek) tým, že dievčatá privykal rovnako ako mladíkov, aby pri sprievodoch kráčali nahé a aby pri niektorých slávnostiach tancovali a spievali za prítomnosti a pred očami mladých mužov.

Takýmto spôsobom sa pripravovali manželské spojenia mladých ľudí, ktorí sa k sebe dobre hodili, a ktorí potom vo svojich deťoch dávali Sparte budúce statné deti. S dievčatami sa stretávame i pri celogréckych hrách. Každého piateho roku sa konali v Olympii pri slávnosti bohyne Héry, kedy bola jej socha obliekaná do nového peplu, ktorý utkalo šestnásť žien, na olympijskom štadióne preteky dievčat v behu. Pretekárska dráha bola o jednu šestinu štadiónu kratšia ako u mužov, to je asi 160 m, a dievčatá boli rozdelené do troch vekových kategórií.

Výchova a škola v Aténach

V Aténach boli určité zásady výchovy stanovené už Solónovými zákonmi. Starosť o výchovu bola vecou rodičov a štát na ňu iba dohliadal. Väčšina dievčat zostávala doma, aby sa naučila tomu, čo sa od nich bude očakávať v dospelosti a to bolo predovšetkým varenie, spravovanie domácnosti, pradenie a tkanie. Ani pre chlapcov nebola školská dochádzka povinná, ale obec považovala za vec cti, aby sa jej občania mužského pohlavia naučili, pokiaľ možno, aspoň základom čítania a písania a aj sirotám, ktorých otcovia zomreli v boji za vlasť, platila učiteľa. Úplná negramotnosť bola teda v Aténach skôr vzácnosťou. Školy boli len súkromné, a preto dĺžka školskej dochádzky závisela na hospodárskych pomeroch rodiny. Už Solónove zákony nariaďovali rodičom, aby posielali svoje deti do školy najskôr po východe slnka a odvádzali si ich pred súmrakom, aby sa deti vyhli nebezpečiu, že sa budú vracať domov potme. Tiež bolo zakázané, aby mladí muži a cudzie osoby vstupovali do školy, keď tam boli deti, čím sa malo zabrániť pederastii. Tým sa kládla dôležitosť na mravnú stránku detí. Do 7 rokov sa starali o dieťa rodičia, poprípade pestúnka a paidagógos, vzdelaný otrok, ktorý ho mal učiť slušnému chovaniu a doprevádzal chlapca až do doby, kedy dospel v eféba. Doprevádzal ho do školy, nosil mu školské potreby, čakal po celú dobu vyučovania a po návrate domov si zrejme so svojím zverencom prebranú látku ešte opakoval. Od 7 rokov navštevovali chlapci súkromné školy, dievčatá zostávali doma a cvičili sa v domácich prácach, v speve a v tanci. Vzdelanie chlapcov bolo gymnastické (telesné) a múzické (hudba a ta grammata, t. j. čítanie, písanie, počítanie a od 4. storočia pred Kr. tiež kreslenie). Žiaci čítali básne Homérove, Hesiodove, Theognidove, Solónove a Tyrtaiove a učili sa naspamäť gnómám, ktoré v nich boli obsiahnuté. Od 12 rokov sa učili hudbe (pestovaná bola hlavne hra na lýru a gitaru, menej obľúbená bola píšťala), spevu a tancu, zvlášť náboženskému. Učitelia, ktorí sa zaboberali čítaním, písaním, počítaním a literatúrou sa nazývali grammatikés a tí, ktorí sa zaoberali spevom a hrou na hudobné nástroje, boli kitharisti. V Platónovom dialógu Protagoras sa dočítame:

Keď sa chlapci naučia písmu a budú schopní rozumieť tomu, čo je napísané…, predkladajú im na laviciach k čítaniu básne dobrých básnikov a nútia ich, aby sa ich naučili naspamäť… Tiež učitelia hudby sa podobným spôsobom starajú o umiernenosť… Keď sa chlapci naučia hrať na kitharu, učia ich zase básňami iných dobrých básnikov… Okrem toho ich posielajú ešte k učiteľovi telocviku.

Gymnastická výchova začínala taktiež 7. rokom. Cvičiteľ (paidotribés) cvičil chlapcov v telocvični na voľnom priestranstve (palaistra) v tzv. päťboji (pentáthlon): v skoku do diaľky, v behu, vo vrhu diskom, v hode oštepom a v zápase. Múzickému vzdelaniu bola venovaná doba oddychu (grécky scholé, odtiaľ "škola”) po telesných cvičeniach. Poznáme veľký počet váz, na ktorých sú zobrazené deti ako sa u svojho učiteľa učia hre na kitharu alebo na píšťalu. Učiteľ pritom sedí na kresle s operadlom a žiak oproti nemu na stoličke. Niekedy hrá učiteľ na nástroj sám, aby ukázal chlapcovi, ako si má počínať, alebo necháva hrať žiaka a sám mu udáva rytmus, inokedy hrajú obaja na kithary, ktoré majú položené na kolenách. Bolo to teda vyučovanie založené na empírii, na posluchu, bez hudobného zápisu. Táto skutočnosť sa nám dnes môže zdať prekvapujúca, ale je známe, že grécka hudba bola výlučne monodická a pamätala sa teda ľahšie než polyfónna hudba.

Asi 16. rokom bolo oboje vzdelanie ukončené. Ideálom výchovy bol harmonický rozvoj fyzických i duševných vlastností a schopností každého občana, tzv. kalokagatia (kalos kai agathos = krásny a dobrý). Dospievajúci mládenci zo zámožných rodín sa vzdelávali ďalej v gymnáziách, kde sa pripravovali na verejné preteky (agon), ktoré sa konali na národných slávnostiach, aj pre vojenskú službu, ktorú konal aténsky eféb od 18. – 20. roku, okrem toho tam tiež počúvali prednášky filozofov, sofistov a rétorov. Navštevovali školy sofistov, ktorí rozšírili vyššie vzdelanie o nové odbory (politiku, rétoriku, geometriu astronómiu, bojovú taktiku) a školy rétorov, kde sa okrem gramatiky, literatúry a práva učili rečníckemu umeniu pred súdom a na zhromaždeniach ľudu. So zákonmi a štátnou správou sa zoznamovali účasťou na verejných súdnych pojednávaniach a na snemoch. Toto vyššie vzdelanie, ktoré sa začalo šíriť od dôb Periklových a zvlášť po peloponézskej vojne (431 – 404 pred Kr.), bolo ale vyhradené zámožným mužom, ženy s vyšším vzdelaním boli výnimkou. V Aténach nemali dievčatá výchovné ústavy toho druhu, aké viedla Sapfó na ostrove Lesbos, ani športovanie na verejnosti ani možnosť stretávať sa voľne s chlapcami ako v Sparte. Dostalo sa im skromných základov z hudby, tanca, čítania a počítania. Na niektorých slávnostiach, hlavne na počesť samotnej Atény, mohli dievčatá vystupovať na verejnosti pred celou obcou, ale aj tu boli dievčenské spevácke a tanečné zbory oddelené od chlapčenských. Tiež sobáš uzatvárali v mene dievčaťa zvyčajne jej rodičia. Jej názor bol braný do úvahy iba málokedy a prípad jedného bohatého Aténčana, ktorý dal svojim trom dcéram veľké vená a nechal ich vybrať si svojich ženíchov, bol zrejme výnimkou (zmieňuje sa o ňom Herodotos). Dievčatá spravidla vydávali veľmi mladé, okolo 12 – 14 rokov. Po svadbe žena spravovala manželovi dom a ako despoina riadila doma celé hospodárstvo. Dievčatá mali možnosti na vzdelanie silno obmedzené, ale existovali aj výnimky. Niektoré svätyne, do ktorých prichádzali dievčatá z najlepších aténskych rodín, aby sa stali pomocníčkami kňažiek. Plnili rôzne úlohy pri náboženských rituáloch a obradoch a v chrámových priestoroch priamo bývali. Z dnešného pohľadu tento pobyt môžeme označiť ako pobyt v "kláštorných školách” a môžeme predpokladať, že tu nešlo iba o náboženské úkony, ale aj o celkové vzdelávanie dievčat. Takéto zariadenie sa nachádzalo tiež na aténskej Akropole (tzv. Dom arrefor) alebo v antickom Braurone, kultovom stredisku bohyne Artemidy.

Škola

Škola nevyžadovala žiadne zvláštne vybavenie, a tak mohla byť v akomkoľvek dome. Učiteľ väčšinou sedával na ozdobnej stoličke s operadlom a žiaci sa museli uspokojiť s jednoduchými stoličkami. Žiaci si do školy nosili iba voskové tabuľky s rydlami a trstinovými perami na písanie a pravítko, ktoré im pomáhalo písať rovno riadky. Tabuľky mali rozmery 40 x 15 cm a boli z dubového, cédrového, palmového alebo cyprusového dreva. Každá mala zvýšený okraj a jej plocha bola pokrytá voskom, do ktorého sa písmená ryli písacím nástrojom z bronzu alebo kosti (tzv. styloi). Tento nástroj mal na jednom konci ostrý hrot a na druhom oblú kvapku alebo plôšku, ktorá slúžila k vymazaniu do vosku vyrytých písmen. V tabuľkách boli na okraji prevŕtané otvory, ktorými sa prevliekali šnúrky alebo remienky, takže sa mohlo spojiť takýchto tabuliek niekoľko spolu a tie potom vytvárali niečo ako knihu. Dvojité doštičky sa nazývali diptych, trojité triptych a polyptych je potom kniha z mnohých doštičiek. Pri písaní sa tabuľky väčšinou položili na kolená alebo sa iba tak držali v ruke. Nepotrebovali stoly, pretože dosky boli dostatočne tvrdé a mohli sa teda len tak držať v ruke. Vedľa týchto voskových tabuliek sa v škole vyskytovali tiež tabuľky natrené zmesou kriedy a lepidla, na ktoré sa písalo trstinovými perami, ktoré sa namáčali do atramentu. Ten bol zhotovený zo sadzí dreveného uhlia zmiešaný s rastlinným lepidlom a mal čiernu farbu. Pred jeho vlastným použitím sa musel často riediť vodou, čo bola práca učiteľových pomocníkov. Zostatky tohto atramentu sa nám do dnešnej doby dochovali zaschnuté napr. na stenách a dnách hlinených kalamárov, ktoré sa v školách používali, ktoré mali tvar malých hore zatiahnutých misiek. Tieto tabuľky, na ktoré sa písalo atramentom, slúžili nielen ako zošity v školách, ale používali sa tiež v súdnictve, pri zostavovaní účtov alebo inventárov.

Ako prebiehala samotná výučba? Chlapci sa najskôr učili rozpoznávať jednotlivé písmená, potom čítať slabiky a celé slová, a až potom písať. Najprv sa musel naučiť naspamäť mená písmen v abecede, alfa, beta, gamma, delta atď., ktoré si vrýval do pamäti prespevovaním mnemotechnických veršov. Postupovalo sa pomaly od jednoduchého k zložitému, od písmena k slabike o dvoch písmenách (beta a alfa = ba), potom k slabike o troch a štyroch písmenách. Existovali určité šlabikáre. V škole pri učení boli od seba jednotlivé slova oddelené, aby sa žiaci naučili lepšie čítať. Ale v bežnom texte od seba oddelené neboli a to potom bolo ťažšie. Cudzie jazyky sa neučil nikto! Aténčania predpokladali s úplnou samozrejmosťou, že všetci cudzinci sa naučia grécky! Pri písaní učiteľ najprv vyryl dané písmeno do vosku a ostatní ho po ňom obťahovali. Pravítka, ktoré si so sebou žiaci nosili, mali podobu kríža a umožňovali nielen písať riadky rovno, ale aj zvislo umiestňovať písmená pod seba, ako to spôsob písania nápisov (stoichedon) vyžadoval. Jednotlivé slová a písmená sa tiež cvičili na keramických črepoch, ktoré boli lacným a ľahko dostupným materiálom. Matematika sa obmedzovala na znalosť základných matematických úkonov – sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie. Grécke číslice sa označovali písmenami gréckej alfabety, ale počítanie cez desiatku bolo veľmi obťažné, pretože Gréci nepoznali nulu. Jednotky začínali I., päťky ??(pente), desiatky ??(deka), stovky H (hekaton), tisíce X (chilioi), desaťtisíce M (myrioi). Pre základné matematické úkony používali svoje prsty podľa zvláštnych pravidiel prstového počítania, pre zložitejšie matematické úkony počítacie kocky a abakus. Gramatikovia pri svojej výuke používali texty básnikov, hlavne homérske eposy. Učiteľ predčítal úryvky a žiaci sa ich učili naspamäť. Vo výuke sa využívalo maximálne sluchovej pamäti. Podobne sa postupovalo tiež počas hudobnej výuky, kedy sa príslušná melódia žiakovi prehrala a ten ju potom podľa sluchu opakoval, bez notového záznamu. Knihy ako také, ktoré boli obsiahle (napr. Ilias a Odyssea) neboli písané na tieto tabuľky, ale používal sa papyrus. Ten sa dostal do Grécka predovšetkým prostredníctvom kolónií. Papyrus bol vyrábaný zo stromu (Cyperus Papyrus) hojne rastúceho v nílskej delte. Kúsky stebiel sa po dĺžke rozrezali a potom zlepovali do pásov. Pásy boli z dvoch vrstiev, v jednej ležali prúžky vodorovne, v druhej zvisle, spoje boli však tak dokonalé, že sa voľným okom s ťažkosťou dali rozoznať. Tomu napomáhalo i vyhladzovanie a lisovanie pásov. Hotové pruhy boli dlhé niekoľko metrov a kupujúci si zaobstaral potrebnú dĺžku. Antická kniha potom mala podobu zvitku a pri čítaní sa v nej nelistovalo, ale roľka sa držala v oboch rukách, pri čom jedna ruka rozmotávala neznámy text a druhá zavinovala už prečítanú časť. Pretože sa knihy písali a ilustrovali ručne, patrili medzi drahé predmety a nie každý si mohol dovoliť mať doma napr. len malú knižnicu.