Skiaskopia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Skiaskopia je rádiologická vyšetrovacia metóda, pri ktorej s pomocou röntgenového (rtg) žiarenia dopadajúceho na zosilňovač alebo CCD senzor môže lekár sledovať dvojrozmerný röntgenový obraz trojrozmerného objektu v reálnom čase. Zjednodušene ide o istú formu kamery, ktorá na zobrazenie nevyužíva viditeľné svetlo, ale rtg žiarenie. Má mnoho všestranných využití, i keď jej význam nástupom počítačovej tomografie (CT), endoskopických metód a magnetickej rezonancie (MR) významne poklesol. Nevýhodou je i vyššia radiačná záťaž. Je základnou metódou pri vyšetrovaní gastrointestinálneho traktu, kde okrem morfologických zmien sa sleduje aj dynamika plnenia a vyprázdňovania vyšetrovaných orgánov:ezofagografie, irigografie, enteroklýza, fistulografia.

Využitie v medicíne[upraviť | upraviť zdroj]

"Čistá" skiaskopia bez podania kontrastnej látky sa dnes najčastejšie používa v týchto prípadoch:

  • nejasný nález na snímke hrudníka – najmä otázka, či ide o ložisko v pľúcnom parenchýme, v skelete, alebo v hrudnej stene. Z ďalších je to diferenciálna diagnostika atypických tieňov pľúcnych hilov, odlíšenie aneuryzmy aorty od nádoru mediastína a podobne. Väčšinou sa dnes priamo odporúča CT vyšetrenie, ktoré je podstatne diagnosticky presnejšie.
  • posúdenie pohyblivosti bránice
  • pátranie po cudzom (rtg kontrastnom) telese a jeho vyberanie.
  • repozícia (naprávanie) vykĺbení a zlomenín

Skiaskopia je ďalej súčasťou vyšetrení tráviacej trubice s kontrastnou látkou, vyšetrení ciev (angiografie), pankreasu a žlčových ciest (ERCP), využíva sa na operačných sálach urológie, traumatológie, ortopédie i brušnej chirurgie.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Dejiny skiaskopie začínajú objavom rtg žiarenia 8. novembra 1895 Wilhelmom Conradom Röntgenom. Prvý skiaskop bol skonštruovaný len o niekoľko mesiacov neskôr. Thomas Edison rýchlo prišiel na to, že wolframan vápenatý vytvára jasnejší obraz a bol to on, kto vytvoril prvý komerčne dostupný skiaskop. V prvých rokoch si mnohí nesprávne mysleli, že skiaskopia úplne nahradí statické snímkovanie – skiagrafiu. V tých časoch sa škodlivé účinky rtg žiarenia ešte dostatočne nepoznali a podceňovali – vedci a lekári priamo vystavovali svoje telo (najmä ruky) dráhe rtg lúčov, čo často končilo radiačnými popáleninami. Skiaskopy sa používali v 30 – 50. rokoch 20. storočia napríklad i v obchodoch s topánkami. [1]
Táto prvá vývojová fáza skiaskopie sa označuje ako tzv.presvecovanie na štíte a dnes je už historickou záležitosťou. Podstatou bol dopad rtg žiarenia na citlivú luminiscenčnú vrstvu presvecovacieho štítu. Štít bol zo strany prezerajúceho lekára chránený olovnatým sklom. Obraz bol slabý, málo detailný a kontrastný, presvecovanie vyžadovalo prispôsobenie zraku lekára na šero zatemnenej miestnosti, ktorú buď nemohol počas pracovnej doby opustiť (alebo musel mať na očiach špeciálne okuliare, ktorých vynálezcom bol v roku 1916 Wilhelm Trendleenburg). V presvecovacej miestnosti sa používalo červené svetlo, aby sa adaptácia nezrušila.

Od 50-tich rokov minulého storočia sa plne prešlo na presvecovanie na zosilovači obrazu, ktorý obraz neikoľko sto- až tisícnásobne zosiluje a pomocou televízneho okruhu zobrazuje na monitore. Výhodou je podstatne nižšia radiačná záťaž, lepšia kvalita a rozlišovacia schopnosť výsledného obrazu, odpadá nutnosť prispôsobovania zraku lekára na šero. Ďalšie výhody sú možnosť záznamu vyšetrenia na videopásku a sledovanie v reálnom čase na viacerých monitoroch.

V súčasnosti dochádza k postupnému prechodu na plne digitálne systémy, ktoré ďalej znižujú radiačnú záťaž pacienta, zlepšujú kvalitu obrazu i možnosti jeho následného spracovania. Manipulácia so stolom a pacientom je možná i mimo vyšetrovacej miestnosti diaľkovým ovládaním – lekár sa tak nevystavuje zbytočne rtg žiareniu.

Riziká[upraviť | upraviť zdroj]

Pretože skiaskopia používa röntgenové žiarenie, ktoré je jedným z druhov ionizačného žiarenia, vyšetrenia, ktoré ju používajú nesú v sebe potenciálne riziko poškodenia zdravia pacienta. Dávky žiarenia závisia od veľkosti pacienta, dĺžky trvania a typu vyšetrenia. Pohybujú sa v úrovni 20 – 50 mGy/min – vztiahnuté na povrch kože. Okrem zvýšenia rizika vzniku rakoviny môže pri dlhých vyšetrovacích procedúrach dôjsť k priamemu radiačnému poškodeniu kože – od mierneho začervenania (erytému) až po ťažké popáleniny. Tento typ poškodenia je však dnes výnimočný a stretávame sa s ním len pri život zachraňujúcich zákrokoch, kedy je dlhodobá skiaskopická kontrola nevyhnutná.
Moderné skiaskopické prístroje okrem nižšej radiačnej záťaže automaticky sledujú a počítajú celkovú dávku pri jednotlivých vyšetreniach a varujú lekára, ak sa priblíži k hranici, ktorá je už považovaná za nebezpečnú.

Zdroje a literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Radiation-induced Skin Injuries from Fluoroscopy [2]
  • Public Health Advisory on Avoidance of Serious X-Ray-Induced skin Injuries to Patients During Fluroscopically-Guided Procedures [3]