Sokoliarstvo

Sokoliarstvo je spôsob lovu pomocou vycvičených dravcov, predovšetkým sokolov, jastrabov a orlov. Ide o tradičnú oblasť poľovníctva, ktorá používa svoje vlastné metódy, úlovky a filozofiu. Človek, ktorý túto činnosť vykonáva, sa nazýva sokoliar.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Kresba z roku 1248, zobrazujúca Fridricha II., vášnivého sokoliara, so sokolom

Presný čas a miesto vzniku sokoliarstva nie sú známe, predpokladá sa však, že tento druh lovu má korene v stepiach južnej Ázie. Dokazujú to pramene z 2. tisícročia pred Kr. z oblasti Indie a Iránu. Počas 1. tisícročia pred Kr. sa sokoliarstvu začali venovať Arabi, Číňania a kočovné národy Strednej Ázie. Práve u nich slúži sokoliarstvo dodnes na lov kožušinovej a inej zveri, zatiaľ čo v ostatných krajinách sa stalo zábavou šľachticov a panovníkov. O využívaní sokoliarstva v období antického Grécka a Ríma sa žiadne pramene nezmieňujú, útržkovité správy sú o sokoliarstve Trákov a Sarmatov. V strednej Európe sa sokoliarstvo preukázateľne objavuje koncom 4. storočia s príchodom Sarmatov a Germánov. V období Veľkomoravskej ríše v 10. storočí bolo sokoliarstvo rozšírené už aj na území Slovenska.

V stredoveku už bolo sokoliarstvo rozšírené vo všetkých európskych, ázijských a severoafrických krajinách a chovy dravcov (predovšetkým sokolov) sa stali samozrejmosťou na každom panovníckom dvore. K významnému rozvoju sokoliarstva došlo počas obdobia krížových výprav a lov za pomoci dravcov bol u šľachty v celej strednej a západnej Európe veľmi obľúbený až do 17. storočia. V súlade s vtedajším právom boli sokoliarmi takmer výlučne panovníci a šľachta. V 18. storočí dochádza v Európe vďaka zdokonaľovaniu strelných zbraní k prudkému úpadku sokoliarstva, silné postavenie si až dodnes udržalo v Iráne, arabských krajinách a severnej Afrike. Rozšírené je tiež v Kirgizsku, Kazachstane a niektorých oblastiach Číny, kde okrem sokolov a jastrabov sokoliari využívajú aj orly.

UNESCO[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2016 bolo sokoliarstvo zapísané na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Zápis je spoločný pre štáty Nemecko, Saudská Arábia, Rakúsko, Belgicko, Spojené arabské emiráty, Španielsko, Francúzsko, Maďarsko, Taliansko, Kazachstan, Maroko, Mongolsko, Pakistan, Portugalsko, Katar, Sýrska arabská republika, Kórejská republika, Česko a Slovensko.^[1]