Tenké črevo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Schéma tráviacej rúry človeka. 1. pažerák, 2. žalúdok, 3. dvanástnik, 4. tenké črevo, 5. slepé črevo, 6. červovitý prívesok, 7. hrubé črevo, 8. konečník, 9. análny otvor

Tenké črevo (lat. intestinum tenue) je trubicovitý orgán cicavcov spájajúci žalúdok a hrubé črevo. Skladá sa z troch častí:

Tenké črevo človeka[upraviť | upraviť zdroj]

Tenké črevo je časťou tráviacej rúry s priemerom 3 – 4 cm, ktorá nadväzuje na žalúdok. Dĺžka tenkého čreva je 3 – 5 m u živého človeka. Má tri úseky: dvanástnik (duodénum), lačník(jejúnum) a bedrovník (ileum).

Dvanástnik je prvý úsek podkovovitého tvaru, z väčšej časti uložený za nástennou pobrušnicou, 20 – 28 cm dlhý (cca 12 palcov, od čoho je odvodený názov). Má priemer 3,5 – 4,5 cm. Jeho priebeh je rozdelený do štyroch častí: pars superior, ktorá od pyloru začína rozšírením (ampula, bulbus duodeni), pars descendens, dlhá 7 – 8 cm, pars horizontalis (inferior), a pars ascendens, dlhá 3 – 5 cm. Medzi pars superior a descendens je ohyb nazývaný flexura duodeni superior, ohyb, ktorým prechádza pars descendens do pars horizontalis sa označuje flexura duodeni inferior. Dvanástnik sa končí ohybom nazývaným flexura duodenojejunális, kde prechádza do jejúna. Flexura je fixovaná snopcom väziva a hladkej svaloviny k bránici, ktorý sa označuje ako musculus suspenzorius duodeni (Treitzi). Jejúnum a ileum sú ďalšie dva úseky tenkého čreva, ktoré do seba plynule prechádzajú bez určitej hranice. Spoločným znakom oboch týchto častí je pripojenie závesom – mezentériom. Jejúnum je o niečo širšie (priemer cca 3 cm) než ileum (priemer cca 2,5 cm). Vyústenie distálneho konca ilea do začiatku hrubého čreva sa označuje ako ostium ileocecale. Sliznica tenkého čreva je bledoružová, vo väčšine tenkého čreva sú viditeľné na slizničnom povrchu priečne riasy – plicae circuláres, vysoké 6 – 8 mm. Sú vytvorené v duodéne a v jejúne, od polovice dĺžky tenkého čreva postupne ubúdajú, potom sú len naznačené a v distálnych úsekoch ílea už nie sú. Sliznica celého tenkého čreva je posiata drobnými štíhlymi prstovitými výbežkami, črevnými klkmi (villi intestinales) Sú vysoké 0,3 – 1 mm. Podmieňujú zamatový vzhľad sliznice. V pars descendens duodeni je na zadnom vnútornom obvode zreteľné vyvýšenie, nepravidelná riasa sliznice (plica longitudinalis duodeni), na ktorej sú dve vyvýšené papily: papilla duodeni major (Vateri), vo vzdialenosti cca 10 cm od pyloru, kde vyúsťuje ductus choledochus a ductus pancreaticus, papilla duodeni minor je asi 2 cm kraniálnejšie nad papilla duodeni major, na nej ústi ductus pancreaticus accessorius. V papile duodeni major je dutina – ampula hepatopancreatica – kde sa spája žlčový a pankreatický vývod pred spoločným vyústením na papilu. V ileu oproti úponu mezentéria sa vyskytujú belavé pláty, podmienené zhlukmi lymfatických uzlíkov (agmina Peyeri). Mikroskopicky je stena tenkého čreva tvorená štyrmi vrstvami: sliznicou, pod slizničným väzivom (submukózou), svalovinou a serózou. V celej dĺžke tenkého čreva je sliznica a submukóza „naskladaná“ do cirkulárnych rias (plicae circuláres). V podstate ide (spolu s klkmi a kryptami) o architektonické modifikácie, ktorých zmyslom je zväčšenie absorpčnej plochy.

1. Sliznica má typickú vilóznu architektúru. Klky(villi intestinales) sú štíhle výchlipky (evaginácie) s riedkou strómou, ktorá okrem roztrúsených zápalových buniek obsahuje arteriolu, kapilárnu sieť a venulu; v ose klku prebieha tenkostenná lymfatická cieva. Klky majú listovitý tvar v duodéne, v jejúne a ileu sú štíhle, prstovité. Povrch klkov tvorí cylindrický epitel, nasadajúci na tenkú bazálnu membránu, ktorá oddeľuje epitel od lamina propria. (obr.3) Pomer dĺžky klkov a krýpt u dospelého človeka kolíše od 3 – 6:1, u detí sa však považuje aj pomer 2:1 za normálny. Klky sú vyššie v jejúne než v ileu, sú kratšie u detí a vyššej vekovej populácii. Väčšinu buniek cylindrického epitelu na povrchu klkov tvoria enterocyty (absorpčné bunky). Majú svetlú cytoplazmu, ovoidné, bazálne uložené jadrá a charakteristický pruhovaný kefkovitý lem na luminálnom voľnom povrchu. Kefkovitý lem pozostáva z tesne usporiadaných mikroklkov. Tie sú na povrchu pokryté glykoproteínom, nazývaným glycocalyx, obsahujúcim množstvo enzýmov (enzýmy kefkovitého lemu). Hlavnou funkciou enterocytov je absorpcia živín, bilancovaný príjem a sekrécia iónov. Medzi absorpčnými bunkami sú nepravidelne distribuované pohárikovité bunky. Apikálnu polovicu ich cytoplazmy vypĺňa hlien (neutrálne a kyslé mukosubstancie), ktorý zatláča jadro k bazálnej časti bunky. Bunka tak nadobúda tvar pohárika s nôžkou. Pohárikovitých buniek pribúda smerom od duodéna cez jejúnum do ilea. Vylučovaný hlien vytvára na povrchu epitelu ochranný film a zvlhčuje povrch. M-bunky (membránové bunky) sa vyskytujú v miestach nahromadenia subepiteliálneho lymfatického tkaniva. Sprostredkujú svojou tenkou membránou styk lymfocytov s prostredím tenkého čreva. Medzi enterocytmi sú ojedinele roztrúsené chumáčikovité bunky, ktoré majú na povrchu chumáčiky vyšších a hrubších mikroklkov. Ich funkcia nie je známa.. Enterocyty sú neustále obnovované. Opotrebované sa odlučujú, rozpadávajú sa a z nich sa uvoľňujú enzýmy. V Lieberkuhnnových kryptách je taktiež viac druhov buniek. Nediferencované, kmeňové bunky sú vysoké, štíhlejšie než enterocyty, na luminálnom povrchu majú menej mikroklkov. Vyznačujú sa vysokou mitotickou aktivitou. Z nich sa diferencujú všetky typy intestinálnych epitelových buniek. Pohárikové bunky sú podobné ako na klkoch. V bazálnych oblastiach krýpt sa vyskytujú skupiny Panethových buniek. Majú pyramídový tvar, bazálne lokalizované okrúhle jadro a granulovanú apikálnu cytoplazmu. Granule sa farbia svetlo červeno v rezoch farbených hematoxylínom a eosínom. Prisudzuje sa im sekrécia peptidáz. Obsahujú lyzozomálne enzýmy, ťažké kovy. Môžu zohrávať úlohu pri eliminácii kovov, nešpecifickej imunite a regulácii črevnej mikroflóry. Enteroendokrinné bunky predstavujú heterogénnu bunkovú populáciu, ktorá produkuje rôzne polypeptidové hormóny. Sú to malé bunky zaobleného alebo pyramídového tvaru, lokalizované v bazálnej časti epitelovej vrstvy, z ktorej odovzdávajú svoj sekrét do lamina propria. Najviac týchto buniek je v epiteli krýpt, ojedinele sa nájdu aj na klkoch. V cytoplazme obsahujú granule, ktoré sú variabilne farbiteľné rôznymi technikami. Časť endokrinných buniek preukazuje chromafinitu (bunky enterochromafínne) a argentafinitu, t. j. schopnosť redukovať roztok soli chrómu alebo striebra na častice kovu, čím sa bunka tmavo zafarbí; iné bunky sú argyrofilné, čiže majú schopnosť vychytávať z roztoku soli striebra, ktoré je potom možné redukčným činidlom zredukovať, a bunku tak zafarbiť. V tenkom čreve je možné rozlíšiť niekoľko podtypov enterochromafínnych buniek na základe morfológie a funkčnej aktivity. Produkujú napr. serotonín, neurotransmiterovú substanciu P, motilín, somatostatín, sekretín, cholecystokinín, gastrín inhibujúci polypeptid. Argyrofilné bunky produkujú enteroglukagón. Súčasťou normálneho intestinálneho epitelu sú intraepitelové lymfocyty. Väčšina z nich sú T lymfocyty. Ich počet kolíše od 9 do 40 na 100 epitelových buniek. Lamina propria je riedke spojivové tkanivo vnútri klkov a medzi kryptami. Pozostáva z kolagénových, retikulínových aj elastických vlákien, fibroblastov, glykosaminoglykánovej matrix, v ktorej prebiehajú krvné kapiláry, lymfatické cievy a nervy. Obsahuje aj lymfocyty, plazmatické bunky, eozinofily, makrofágy, mastocyty a ojedinelé hladko svalové vlákna. V celom rozsahu tenkého čreva sa vyskytujú lymfoidné uzlíky s priemerom 0,6 až 3 mm, najpočetnejšie sú v distálnej časti. Môžu zaberať celú hrúbku sliznice a zasahovať cez muscularis mucosae až do submukózy. Peyerove plaky sú agregáty lymfoidných nodulov v ileu. Lymfoidné tkanivo v čreve umožňuje obranu organizmu proti antigénom prítomným v zažívacom trakte. Je známe taktiež pod označením GALT (gut-associated lymphoid tissue). Najspodnejšou časťou sliznice je muscularis mucosae (svalová vrstva sliznice), s priemernou hrúbkou 38 nm. Je tvorená vnútornou cirkulárnou a vonkajšou longitudinálnou vrstvou hladkých svalových vlákien a sieťou elastických vlákien

2. Submukóza je tvorená pomerne denzným spojivovým tkanivom, krvnými cievami, lymfatickými cievami, submukóznym plexom nervov a gangliových buniek (plexus submucosus Meissneri) a príležitostnými lobulmi tukového tkaniva. Okrem toho obsahuje aj časti väčších lymfoidných agregátov GALT-u. V dvanástniku submukóza obsahuje hlien secernujúce Brunnerove žliazky. 3. Svalovina tenkého čreva (muscularis propria) je tvorená vnútornou cirkulárnou vrstvou a vonkajšou longitudinálnou vrstvou hladkých svalových buniek. Medzi oboma vrstvami sú šikmé spojky. V skutočnosti sú tieto vrstvy usporiadané špirálovite, pričom vnútorná cirkulárna vrstva vytvára kompaktnú špirálu a vonkajšia longitudinálna vrstva je viac elongovaný helix. Medzi dvomi hlavnými vrstvami svalových buniek sú malé cievy, lymfatické cievy, nervy a gangliové bunky autonómneho nervového systému (plexus myentericus Auerbachi).

4. Seróza (adventícia) je vonkajší plášť tenkého čreva obaľujúci vonkajšiu vrstvu svaloviny. Pozostáva z riedko usporiadaných fibroblastov a kolagénu vložených v matrixe s variabilným množstvom adipocytov. Obsahuje veľké krvné cievy, lymfatické cievy a nervy. Je pokrytá jednovrstvovým plochým epitelom – mezotelom.

Funkcia tenkého čreva[upraviť | upraviť zdroj]

Tenké črevo je orgán, ktorý slúži najmä na digesciu (trávenie) a absorpciu (vstrebávanie). Zároveň je však aj imunologickým kontaktným orgánom, ktorý je predominantne vystavený antigénom vonkajšieho prostredia (gut-associated lymphoid tissue = GALT), a preto je tenké črevo nesmierne dôležité pri vývoji a udržaní imunologickej homeostázy tela. Navyše, tenké črevo slúži aj ako endokrinný orgán.

Hlavnou funkciou tenkého čreva je pasáž a absorpcia výživných látok prijatých potravou, extrakcia vody, natrávenie zvyškov jedál a pasáž zvyškov za účelom kontrolovaného výdaja.

Normálna štruktúra tenkého čreva je udržiavaná vplyvom komplexných vzájomne reagujúcich regulačných mechanizmov. Črevnú motorickú a senzorickú funkciu zabezpečujú hladké svaly, intersticiálne bunky Cajalove a neuróny (enterický nervový systém). (Pozri aj kapitolu Anatómia tenkého čreva). Z „funkčného pohľadu“ je tenké črevo zložené iba z dvoch vrstiev, a to zo sliznice a svaloviny, ktoré sú oddelené submukózou. Výstelku pod vrstvou svalov tvorí seróza. Tieto vrstvy môžu ovplyvňovať aj hlavné funkcie orgánu, ktorými sú:

Motilita[upraviť | upraviť zdroj]

Existujú dva dôležité príklady činnosti neuromuskulárneho aparátu tenkého čreva. Peristaltika a interdigestívny motorický cyklus (IDMC): a) peristaltika je jednou zo základných činností tenkého čreva a je koordinovaná v rámci enterálneho nervového systému (ENS) a svalových vrstiev (cirkulárna a pozdĺžna). Na tejto činnosti sa podieľajú vetvy n. X. (parasympatikus) a spinálne gangliá (sympatikus). Celá sieť aferentných a eferentných nervových vetiev je dotvorená činnosťou slizničných enteroendokrinných mediátorov, ktorých stimulácia vedie k transmisii odpovede medzi motorickými neurónmi, aktivujúc tak cirkulárny aj pozdĺžny hladký sval tenkého čreva. b) IDMC sú motorické komplexy série periód kontraktilnej aktivity s fázami pokoja, ktoré majú v grafickom zázname odlišné kontraktilné amplitúdy, propagáciu a aj odlišnú regularitu (pozri nižšie). Objavujú sa pri hladovaní a pri niektorých chorobných stavoch v tenkom čreve. (tab. 2.) Tieto komplexy sú riadené v rámci integrálnej činnosti ENS. Pohyby tenkého čreva spĺňajú rôzne funkcie: • po rozhryzení a zmixovaní potravy so slinami v ústach a spracovaní v žalúdku, posúva tenké črevo potravu aborálnym smerom • počas pasáže tenkým črevom sa potrava dostáva do kontaktu s rozličnými výlučkami (vylučovanými tenkým črevom, pankreasom…) • optimálnu pasáž potravy cez gastrointestinálny trakt zabezpečuje jej plné využitie absorpčným povrchom tenkého čreva • rozličné oddiely tenkého čreva zabezpečujú adekvátne prostredie pre rast prítomných baktérii, pričom propulzívny efekt motility slúži zároveň ako prevencia orálneho prerastania baktérií s následnou fermentáciou potravy, tvorbou plynu, atď. V tenkom čreve dochádza k premiešaniu potravy (kývavými a peristaltickými pohybmi) prijatej zo žalúdka spolu so žlčou a pankreatickými enzýmami s cieľom efektívnej digescie. Kývavé pohyby zaisťujú miešanie črevného obsahu a peristaltické pohyby zaisťujú posun črevného obsahu. Natrávenina je následne posunutá aborálne s cieľom digescie vytvorených bolusov. Motilita tenkého čreva je kontrolovaná extrinsic a intrinsic inerváciou, ako aj cirkulujúcimi hormónmi (pozri aj tab.4). Kontraktilná funkcia je modulovaná vonkajšími vplyvmi z jedla, imunitnými faktormi, alebo počas spánku aktiváciou IDMC. Počas hladovania kývavé pohyby a propulzná aktivita čistia tenké črevo od nenatrávených zvyškov. Ileocekálne spojenie zabraňuje refluxu stolice z céka do terminálneho ilea. Úloha ileocekálneho spojenia, ako regulátora dodávky luminálneho obsahu z ilea do hrubého čreva je menej jasná. Zvýšenie tenzie hladkého svalu v dôsledku kontrakcie, môže vyústiť do zvýšenia intraluminálneho tlaku, poklesu intraluminálneho diametra a skráteniu tenkého čreva, alebo ku kombinácii uvedených dejov. Kontrakcie hladkého svalu môžu byť tonické alebo fazické. Fazické kontrakcie trvajú 0,8 – 6,0sek. Črevná motilita je ovplyvnená rôznymi regulačnými mechanizmami a reflexami, na ktorých sa podieľa nervový systém (jejunogastrický inhibičný reflex, intestino-intestinálny inhibičný reflex, anorektálny inhibičný reflex a gastroileálny reflex) a ktoré podporujú plnenie adekvátnej funkcie tenkého čreva. Interdigestívny motorický cyklus (IDMC) je stereotypný pohyb čreva nalačno, ktorý zabezpečuje posun nenatrávených častí jedla, odlúpaných enterocytov a hlienu z tenkého do hrubého čreva. Ľudský IDMC pozostáva zo 4 fáz s kombinovaným trvaním od 84 do 112 minút. I keď IDMC vzniká najmä počas hladovania, existujú značné rozdiely v jeho charakteristike. IDMC sa vytvorí pred narodením a pretrváva počas celého života. Neexistujú žiadne kvalitatívne rozdiely medzi motorickou charakteristikou tenkého čreva alebo v „tranzit time“ medzi mladými (18 – 39 rokov) a starými (40 – 69 rokov), i keď fáza III sa môže v zrelom veku (viac ako 80 rokov) znížiť. Neurálna regulácia IDMC tenkého čreva zahŕňa ako extrinsic, tak aj intrinsic neuróny. Enterický nervový systém koordinuje propagáciu cyklov IDMC v celom tenkom čreve. A cholinergné, aj noncholinergné cesty udržujú integritu IDMC. Poruchy motility môžu viesť k neadekvátne dlhému alebo krátkemu „tranzit time“ črevného obsahu a tým aj k zápche alebo hnačke, stáze spojenej s bakteriálnym prerastaním v tenkom čreve, atď. (tab. 2.)

Trávenie a vstrebávanie[upraviť | upraviť zdroj]

Potrava je absorbovaná z čreva so značnou efektivitou. Menej ako 5% cukrov, tukov a bielkovín prijatých vo forme potravy sa dostane nestrávených do stolice. Nestráviteľná vláknina je liberalizovaná až v hrubom čreve pomocou baktérii. To platí u dospelých. Menej funkčný je tráviaci trakt u novorodencov a detí, kde je odpad nestrávených živín 10 – 15%. Vo vyššom veku ostáva trávenie vysoko výkonné, ak nie je ovplyvnené chorobou. Pravdepodobne najdôležitejšia funkcia gastrointestinálneho traktu je transformovanie energie z orálne prijatej potravy do absorbovateľného a tým aj „využiteľného paliva“, ktoré je upotrebiteľné pri metabolizme tela.

Trávenie (digescia) znamená rozloženie (hydrolýzu) jednotlivých živín tráviacimi enzýmami (tvorenými v slinných žľazách, žalúdku, pankrease a tenkom čreve). Cerebrálna fáza trávenia je spustená vôňou, chuťou, hltaním a postupom potravy, tým začína tráviaci proces. Vylučovanie slín a žalúdková sekrécia sú mediované cez autonómny nervový systém, kým pankreatobiliárna sekrécia cez nervus vágus. Ďalšie stimuly vzniknú z prítomnosti nutrientov v ústach a hornom gastrointestinálnom trakte, významne potenciujú sekréciu cez humorálny aj lokálny neurálny mechanizmus. Dobre prežuvaná a so slinami zmiešaná potrava iniciuje trávenie škrobu slinnou amylázou. Gastrická frakcia lipázy je aktivovaná žalúdkovou kyselinou a pre trávenie tukov (najmä triglyceridov) je optimálne pH 4,5 – 6,0. Žalúdková kyselina aktivuje pepsinogén na pepsín, ktorý začína v žalúdku trávenie bielkovín. Katalytická aktivita pepsínu ustáva pri pH nad 4, takže trávenie bielkovín pepsínom je obmedzené na priestor žalúdka, pretože v tenkom čreve je pH vyššie a pepsín je tam po vstupe tráveniny inaktivovaný.

Absorpcia znamená transport látky z črevného lúmen cez bariéru slizničných epiteliálnych buniek do krvi alebo do lymfatického systému. Vstrebávanie je najvýznamnejšia funkcia tenkého čreva, lebo skoro všetky látky prijaté potravou podstupujú transport stenou tenkého čreva. K normálnemu priebehu digescie sú okrem iného nevyhnutné tieto predpoklady:

  • adekvátne množstvo zodpovedajúceho enzýmu natravujúceho živiny
  • optimálne pH
  • dostatočné premiešanie črevného obsahu s črevnými šťavami
  • dostatočný čas kontaktu tráveniny s črevným povrchom.

Pre normálne vstrebávanie (rezorpciu) sú potrebné:

  • účinné rozštiepenie jednotlivých typov potravy na rezorbovateľné zložky
  • zachovaná vstrebávacia plocha (intaktné klky a funkčné transportné systémy)
  • dostatočný čas kontaktu tráveniny s črevným povrchom
  • neporušený enterocyt
  • intaktný krvný a lymfatický systém zásobujúci tenké črevo.

Vstrebávanie pozostáva minimálne z 3 fáz:

  • vstup látky z črevného lúmen do enterocytu
  • premena vstrebanej látky v enterocyte
  • pasáž z enterocytu do krvného alebo lymfatického obehu.

Tenké črevo je hlavným miestom vstrebávania vody a elektrolytov. Cukry sa vstrebávajú iba ako monosacharidy (zložitejšie cukry sú predtým rozložené enzýmami slín, pankreasu a buniek tenkého čreva). V dospelosti sa vstrebáva len minimálne množstvo bielkovín. Väčšina je rozložená na aminokyseliny a malé peptidy žalúdočnými a pankreatickými enzýmami. Neutrálne tuky (triacylglyceroly) sú hlavnou zložkou tukov a vstrebávajú sa v tenkom čreve v 3 fázach. Až dve tretiny tukov z potravy sa absorbuje v horných dvoch tretinách jejúna. Množstvo vstrebaného tuku závisí aj na ostatných zložkách potravy. Vláknina toto množstvo znižuje. Cholesterol sa vstrebáva pasívne v tenkom čreve. Žlčové kyseliny po vylúčení žlčou cez žlčovody do duodéna a rezorpcii v ileu vstupujú do enterohepatálneho obehu. Vitamíny rozpustné vo vode (vitamín C, acidum folicum, B12, thiamín, riboflavín, kyselina pantoténová, biotín, pyridoxín, niacín), sa aktívne vstrebávajú v hornej a strednej časti tenkého čreva a vitamíny rozpustné v tukoch (A, D, E, K, K1,K2; (K1=fytomenandion, K2= manaquinones)), sa pasívne vychytajú v tenkom čreve.

Cerebrálna fáza trávenia iniciuje tráviaci proces. Slinenie a sekrečná odpoveď žalúdka sú sprostredkované autonómnym nervovým systémom, kým pankreatickú a biliárnu sekréciu riadi nervus vágus. Ďalšie stimuly súvisia s prítomnosťou potravy v ústach a hornom tráviacom trakte, mohutne ovplyvňujú sekréciu ako humorálnymi tak lokálnymi nervovými mechanizmami. Cholecystokinín (CCK), gastrín releasing peptide (GRP) a apolipoproteín A-IV (apo A-IV) sú dohromady považované za prenášačov správ o nasýtení do CNS. Podanie CCK a ďalších mediátorov spôsobuje príjem menšieho množstva a menších porcií jedla, kým blokovanie CCK opätovne porcie a množstvo jedla zvyšuje. Iná skupina mediátorov známych ako anorektické peptidy, kde zaradzujeme peptid thyrosin- thyrosin (PYY), pankreatický peptid (PP), glucagon- like peptide (GLP- 1) a oxyntomodulín, znižuje chuť do jedla sprostredkovaním pocitu nasýtenosti a to ako na zvieracích, tak aj na ľudských modeloch.

Sekrécia[upraviť | upraviť zdroj]

Pod pojmom intestinálna sekrécia sa rozumie pasáž vody a elektrolytov z plazmy a tkanív do črevného lúmen. Za normálnych okolností črevo absorbuje 7 – 9 litrov tekutín denne. Normálny sekrečný výdaj je však v skutočnosti malý, a úplne „zatienený“ výrazne vyššou absorpciou. Pre uvedené je preto zrejmé, že denný sekrečný výdaj je pomerne ťažké exaktne merať. Predpokladá sa, že sa pohybuje okolo 1 litra. Pri patologických stavoch sa samozrejme tento výdaj môže extrémne zvýšiť (opísaný je výdaj až do 40 litrov tekutiny denne). Sekrečná činnosť tenkého čreva súvisí aj so vstrebávaním. Sliznica tenkého čreva vylučuje črevnú šťavu (succus entericus), ktorá obsahuje sekrečné produkty črevných epitélii, vodu, anorganické látky, enzýmy, bielkoviny a odlúpané enterocyty. V porovnaní so žalúdkom a hrubým črevom je tesné spojenie medzi epiteliálnymi bunkami tenkého čreva relatívne permeabilné. Preto črevná sliznica nemôže udržať osmotický gradient a pri hypertonicite prítomnej intraluminálne, voda prechádza rýchlo z plazmy do črevného lúmen (sekrécia vplyvom osmotického gradientu). Hypertonické roztoky v lúmen tým vedú k sekrécii vody. Funkcie absorpcie a sekrécie sú anatomicky oddelené v tenkom čreve. Absorpcia sa deje hlavne cez klky tenkého čreva, kým sekrécia je prítomná v slizničných kryptách. Cyklické nukleotidázy (cyklická AMP a cyklická GMP), ako aj kalcium, sú intracelulárne mediátory črevnej sekrécie stimulujúce sekréciu v kryptách a inhibujúce vychytávanie NaCl cez vilózne bunky. Spätné vychytávanie („re-uptake“) secernovanej tekutiny je uvedeným mechanizmom inhibované, pričom oba mechanizmy fungujú synergisticky zvyšovaním sekrécie.

Imunitné funkcie tenkého čreva[upraviť | upraviť zdroj]

Sliznica tenkého čreva slúži aj ako imunologický kontaktný orgán udržiavajúci imunologickú homeostázu tela. Keďže ľudský organizmus je exponovaný veľkému množstvu rôznych vplyvov (okolo 90% všetkých imunoglobulínov tvorených v tele je „namierených“ proti antigénom črevnej mikroflóry), proti týmto vplyvom si udržiava integritu komplexným obranným systémom, v ktorom intereagujú nešpecifické mechanizmy a špecifické (namierené proti antigénom) imunitné reakcie. Črevná sliznica pritom patrí medzi „hraničné“ povrchy organizmu spolu s bronchopulmonálnymi membránami. Sliznica tenkého čreva (z funkčného pohľadu) je vysoko komplexný orgán. Ako orgán digescie a absorpcie musí zabezpečiť vychytanie základných výživných látok na jednej strane a garantovať efektívnu ochranu pred luminálnymi antigénmi na strane druhej.

Literatúra:

  • Borovanský, L., Hromada, Kos J., Zrzavý, J., Žlábek, K.: Soustavná anatomie člověka díl I. Státní zdravotnické nakladatelství, Praha 1967.
  • Čihák, R.: Splanchnologia. Anatomie 2. Vydanie 1. Avicenum, zdravotnické nakladatelství, n.p. Praha 1, 1988
  • Erlandsen, S.L., Magney, M.S.: Color Atlas of Histology. Mosby -Year Book, Inc., St. Louis, 1992.
  • Rotterdam, H., Sheahan, D.G., Sommers, S.C.: Biopsy Diagnosis of the Digestive Tract. Second edition (two volumes). Raven Press, Ltd., New York 1993.
  • Stevens, A., Lowe J. S.: Histology. Mosby-Year Book Europe Limited, England, 1992. Reprinted in Hong Kong 1993.
  • Vacek, Z.: Histologie a histologická technika. Díl I. Histologie. Institut pro další vzdělávaní pracovníku ve zdravotnictví, Brno 1996.
  • Caspari, W.F. (ed.): Structure and Function of the Small Intestine. Elsevier Science Publishers B.V, Amsterdam 1987.
  • Frič,P., Dvořák, M., Nevoral, J.: Tenké střevo a malabsorpce. In: Mařatka, Z. (ed.). Gastronterologie. Karolinum, Praha 1999: 201 – 214.
  • Friedman, L.S., Isselbacher, K.J.: Diarrhea and Constipation. In: Isselbacher, K.J., Braunwald, E., Wilson, J.D., et al. (eds.).: Harrison´s Principles of Internal Medicine. McFraw-Hill Inc., New York 1994: 213 – 221.
  • Hammer, H.F.: Malabsorption Syndromes. In: Porro GB. Gastroenterology and Hepatology. McGraw-Hill, London 1999: 255 – 262.
  • Snape, W.J.: Disorders of Gastrointestinal Motility. In: Goldman, L., Bennet,.J.C., (eds.). Cecil Textbook of Medicine. W.B. Saunders company, Philadelphia 2000: 694 – 702.
  • Alpers D:Digestion and Absorption of carbohydrates and proteins. In Jonson L (ed): Physiology of the Gastrointestinal Tract, 2nd ed.New York, Raven Press, 1987;p. 1469.
  • Gastrointestinal and Liver Disease. Feldman, Friedman, Brandt, Section X, Chapter 97;p. 2147 – 2173

Choroby tenkého čreva[upraviť | upraviť zdroj]