Titan 4

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Titan 4
Titan4B on Launch Complex 40.jpg
Základné údaje
Funkcia stredná nosná raketa
Výrobca Lockheed Martin
Krajina pôvodu USA
Výška 44 metrov
Priemer 3,05 metrov
Hmotnosť 943 050 kg
Počet stupňov 2
História letov
Stav vyradená
Štartovacia rampa Cape Canaveral
Vandenberg AFB
Počet štartov 39
Úspešné štarty 35
Zlyhania 4
Prvý štart Titan 4A: 14. jún 1989
Titan 4B: 23. február 1997
Posledný štart Titan 4A: 12. august 1998
Titan 4B: 19. október 2005
Významné náklady Cassini-Huygens
Nosič (Alternatíva)
No nosičov Titan 4A: UA1207
Motory 2
Ťah 14,2 MN
Špecifický impulz 2670 N.s/kg (272 sekúnd)
Doba funkcie 120 sekúnd
Palivo tuhé
Nosič (Alternatíva)
No nosičov Titan 4B: USRM
Motory 2
Ťah 15,1 MN
Špecifický impulz 2800 N.s/kg (286 sekúnd)
Doba funkcie 140 sekúnd
Palivo tuhé
Prvý stupeň – Titan 4-1
Motory 2x LR-87-11
Ťah 2440 kN
Špecifický impulz 2960 N.s/kg (302 sekúnd)
Doba funkcie 164 sekúnd
Palivo Aerozín-50/N2O2
Druhý stupeň – Titan 4-2
Motory LR-91-11
Ťah 467 kN
Špecifický impulz 3100 N.s/kg (316 sekúnd)
Doba funkcie 223 sekúnd
Palivo Aerozín-50/N2O2

Titan 4 bola nosná raketa prevádzkovaná americkým letectvom v rokoch 1989 až 2005. Išlo o najsilnejšiu raketu radu Titan a v čase svojho uvedenia to bola aj najsilnejšie raketa v službách USAF alebo NASA. Štarty sa konali na Cape Canaveral Air Force Station alebo na Vandenberg Air Force Base. Po technickej stránke išlo o vylepšenú verziu Titanu 3 s možnosťou pripojenia voliteľného tretieho stupňa. Na nízku obežnú dráhu dokázala dopraviť viac ako 20 ton nákladu, ale vysoké náklady na jeho prevádzku nakoniec viedli k jeho vyradeniu. Posledný štart sa konal 19. októbra 2005 na základni Vandenberg.

Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Štart Titanu 4B, pri štarte pracujú len pomocné motory a hlavné motory LR-87-11 sú zažaté približne po dvoch minútach letu.

Titan 4 patrí do rodiny rakiet Titan, ktorých história siaha do druhej polovice päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Prvým zástupcom tejto série rakiet bola prvá americká dvojstupňová medzikontinentálna balistická raketa SM-68 Titan. Táto skorá verzia bola poháňaná motormi na RP-1 a kvapalný kyslík. RP-1 nemohlo byť skladované dlhodobo a preto bolo nutné rakety pred vypustením natankovať. Kvôli zníženiu reakčnej doby bola vyvinutá vylepšená verzia LGM-25 Titan 2 s motormi na skladovateľné pohonné látky. Z Titanu 2 potom vznikla kozmická verzia Titan 2 GLV pre program Gemini a pridaním dvoch pomocných rakiet na tuhé pohonné látky vznikol rad Titan 3, pôvodne plánovaný pre program MOL (Manned orbiting Laboratory). Po zrušení programu MOL boli rakety Titan 3 vybavené slabšími pomocnými raketami a používané USAF ako nosič prevažne vojenských nákladov. Vzniku Titanu 4 predchádzala nehoda raketoplánu Challenger, po ktorej sa letectvo z programu Space Shuttle stiahlo a začalo vyvíjať vlastný nosič schopný dopraviť na obežnú dráhu rovnaký náklad, ako raketoplán.

Popis a verzie[upraviť | upraviť zdroj]

Titan 4 bol vyrábaný v dvoch variantoch. Variant Titan 4A bol v prevádzke od roku 1989 do roku 1998. Titan 4A bol v podstate predĺžený Titan 3 s pomocnými motormi prevzatými z programu MOL a kompletne prepracovanou elektronikou. Ďalej bolo možné pripojiť tretí stupeň, na výber bol nový stupeň Centaur G alebo Inertial Upper Stage, používaný pre štarty z nákladového priestoru raketoplánu. Verzia Titan 4B bola v prevádzke v rokoch 19972005. Táto verzia bola vybavená novými pomocnými motormi Titan USRM, ktoré boli silnejšie, účinnejšie a bezpečnejšie než predchádzajúce verzie Titan UA-1207. Kvôli rozsiahlym vylepšeniam a hlavne bezpečnostným opatreniam, ktoré boli potrebné z dôvodu toxicity pohonných látok, cena rakety a náklady na odpálenie veľmi narástli a v roku 1999 dosahovala cena jedného štartu 432 miliónov dolárov. Po roku 2000 sa do služby dostali nové rakety Delta IV a Atlas V, ktoré sa nosnosťou Titanu 4 vyrovnali a náklady na ich prevádzku boli nižšie. Titan 4 bol preto v roku 2005 vyradený. Za svoju kariéru vynášal prevažne vojenské družice. Najznámejším civilným nákladom bola planetárna sonda Cassini-Huygens, vyslaná na prieskum Saturnu a jeho mesiaca Titan.

Vyššie stupne[upraviť | upraviť zdroj]

Titan 4 mohol štartovať v dvojstupňovej konfigurácii, alebo mohol byť vybavený tretím stupňom Centaur alebo Inertial Upper Stage. Dvojstupňová verzia bola používaná na vynášanie nákladov na nízku obežnú dráhu Zeme. Verzia Titan 4A bola schopná vyniesť 17 110 kg a verzia Titan 4B až 21 680 kg. Ďalšie stupne sa používali na vynášanie nákladov na vyššie obežné dráhy.

Centaur G[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Centaur (raketový stupeň)

Stupeň Centaur bol vyvinutý na začiatku šesťdesiatych rokov a slúžil na raketách Atlas a starších verziách Titanov. Bol vybavený dvoma kyslíkovodíkovým motormi RL-10A-3A. Verzia pre Titan 4 bola pôvodne vyvíjaná pre štarty z nákladového priestoru raketoplánu Space Shuttle. Po nehode raketoplánu Challenger bol vývoj z bezpečnostných dôvodov zrušený a stupeň bol prepracovaný pre použitie na Titane 4.

  • ťah: 146,8 kN
  • špecifický impulz: 444 sekúnd (4360 N.s/kg)
  • doba zážihu: 625 sekund
  • priemer: 4,33 metra
  • dĺžka: 9 metrov
  • hmotnosť: 23 880 kg
  • prázdná hmotnosť: 2775 kg

Inertial Upper Stage[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Inertial Upper Stage

Stupeň IUS bol používaný aj na raketách Titan 3 a pre štarty z nákladového priestoru raketoplánu. IUS tvorili dva stupne na tuhé pohonné látky. Prvý stupeň IUS sa nazýval ORBUS 21 a okrem IUS bol používaný aj ako druhý stupeň rakety Athena. Druhý stupeň IUS niesol názov ORBUS 6.

IUS-1 ORBUS 21
IUS-2 ORBUS 6


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Titan 4 na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]