Transnistria (druhá svetová vojna)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mapa územia okupovaného Rumunskom medzi Dnestrom a Južným Bugom rozdelená na 13 judeţov

Transnistria (po rumunsky: Transnistria) alebo Zadnestersko alebo nesprávne Podnestersko bola zóna rumunskej okupácie na území Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny. Územie bolo vytvorené na základe nemecko-rumunskej dohody, ktorá bola podpísaná v Benderách 30. augusta 1941[1].

Na základe tohto dohovoru rumunský diktátor Ion Antonescu vydal 19. augusta 1941 Dekrét č. 1 o rumunskej správe Transnistrie[1] s rezidenciou vlády v Tiraspole[2][3][2].

Dejiny rumunskej okupácie Transnistrie sa skončili 20. marca 1944, keď príslušníci sovietskej Červenej armády oslobodili toto územie od rumunských a nemeckých fašistických vojsk.

Getá[upraviť | upraviť zdroj]

Getá mali v tejto oblasti veľmi jasnú štruktúru moci na čele s tzv. oblastným prezidentom. Od začiatku roku 1942 z oblasti Besarábie a severnej Bukoviny deportované židovské obyvateľstvo žijúce v transnistrijskom gete, dostávalo regulárnu finančnú podporu židovského spoločenstva Rumunska a neskôr (1943) aj medzinárodnú pomoc európskych organizácií. Práve táto pomoc bola jednou zo zvláštností tohto geta a pričinila sa o záchranu života mnohých väzňov, ktorým sa z tábora smrti podarilo uniknúť[4]. V prípade Slovanov a slovanského obyvateľstva rumunská moc používala tvrdý režim, ktorého najvyššia forma bola trest smrti[3]. Minimálne práva na zabezpečenie svojich životných potrieb mali len tí väzni, ktorých potrebovala okupačná správa. Tým dávala tzv. chlebové talóny (lístky), ktorých cena za jeden kilogram chleba sa na trhu pohybovala od 12 fenigov až po 3 marky[4][5].

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ^  Podľa zmluvy územie medzi Južným Bugom a Dnestrom a ľavobrežnou časťou Moldavska prešlo pod jurisdikciu Rumunska.
  2. ^  V polovici októbra 1941 po okupácii Odesy sem bolo prenesené hlavné mesto Transnistrie.
  3. ^  Deň po obsadení Odesy rumunskou armádou (17. október 1941) bolo v meste zabitých okolo 3000 - 4000 mužov, vo väčšine prípadov Židov. Krviprelievanie pokračovalo aj v nasledujúcich dňoch, kedy v ňom svoju smrť našlo vyše 5000 nevinných ľudí, mnoho bolo upálených a zajatých. Za jeden mesiac vyčíňania nemeckého gestapa bolo v meste vykynožených takmer 35 000 židovských občanov. Zabíjanie pokračovalo aj v roku 1942, keď počas deportácii židovského obyvateľstva do koncentračných táborov z území Besarábie a severnej Bukoviny na jeseň a v zime umrelo takmer všetkých 150 000 Židov. Odhaduje sa, že celkovo v tejto oblasti zahynulo 200 000 rumunských a sovietskych príslušníkov židovského národa.(pozri referenciu č. 2)
  4. ^  Takto sa podarilo zachrániť asi 75 % sovietskych Židov. (pozri referenciu č. 5)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dekrét I. Antonesca o ustanovení rumunskej správy v Transnistrii (po rusky)
  2. Юлиус С. Фишер Транснистрия. Забытое кладбище = Transnistria: The Forgotten Cemetery. — New York, London: 1969. (po rusky)
  3. Пойзнер М.: Оккупация. Одесса 1941—1944 (po rusky)
  4. Истомин М., Соболев П.: Одесские хлебные талоны периода оккупации. (po rusky)
  5. Альтман И. Глава 3. // Холокост и еврейское сопротивление на оккупированной территории СССР. (po rusky)