Vasilij Grigorievič Perov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vasilij Grigorievič Perov
Vasilij Grigorievič Perov
Autoportrét, 1851

Narodenie 2. január 1834
Toboľsk, Cárske Rusko
Úmrtie 10. jún 1882
Kuzminki (dnes súčasť Moskvy), Cárske Rusko

Vasilij Grigorievič Perov (pôv. menom Vasiliev) (rus. Василий Григорьевич Перов) (* 2. január 1834, Toboľsk – † 10. jún 1882, Kuzminki) bol ruský maliar, významný predstaviteľ realistického prúdu druhej polovice 19. storočia v ruskom výtvarnom umení, jeden zo zakladajúcich členov umeleckého združenia peredvižnikov.

Obdobie polovice 19. storočia v Rusku patrilo k najbúrlivejším a prelomovým v celých dejinách krajiny. Udalosti, ktoré ňou hýbali, boli priamym dôsledkom spoločenských premien vyvolaných revolučným vystúpením dekabristov v dvadsiatych rokoch. Príklad revolučných demokratov nasledovala generácia ruských umelcov, pre ktorých nové estetické a spoločenské názory boli východiskom ich umeleckej tvorby. Medzi príslušníkov tohto prúdu vo výtvarnom umení patril aj Vasilij Grigorievič Perov. Jeho dielo interpretovalo tie myšlienky, ktoré boli pre toto obdobie najcharakteristickejšie: boj proti samoderžaviu, pravosláviu a s prežitkami feudálneho spoločenského poriadku.

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 2. januára 1834 (21. decembra 1833 podľa starého kalendára). Bol nemanželským dieťaťom štátneho úradníka v západosibírskom meste Toboľsk, správnom stredisku rovnomennej gubernie. Zásluhou svojho otca, príslušníka barónskeho rodu Kridenerovcov, slobodomyšlienkára a sympatizanta dekabristov (tieto prejavy napokon zapríčinili, že bol vypovedaný zo štátnej služby), vyrastal v slobodomilovnom prostredí, ktoré formovalo jeho detskú dušu.

Prvé vzdelanie dostal v rodine. Už v detstve sa uňho prejavoval cit pre grafiku a písmo, za čo dostal prezývku Perov (t. j. „ten kto dobre ovláda pero“). V roku 1846 ukončil všeobecné vzdelanie a začal študovať na umeleckej škole v meste Arzamas v Nižnonovgorodskej gubernii. Nesmierny talent a húževnatosť ho v roku 1853 priviedli na Moskovskú školu maliarstva, sochárstva a architektúry. Pretože ako nemanželský syn nosil priezvisko svojho krstného otca Vasiliev, niekdajšiu prezývku prijal za svoje úradné priezvisko. Počas štúdia nadviazal priateľstvo s neskorším významným maliarom-krajinárom I. I. Šiškinom. Štúdium ukončil v septembri 1861.

Umelecké začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Pozornosť upútal už prvými samostatnými prácami. Obrazy Príchod žandárskeho veliteľa na vyšetrovanie (1857), Kostolníkov syn vo svojej prvej hodnosti (1860) a Kázeň na dedine (1861) určili jeho ďalšie umelecké napredovanie smerom k realizmu. Dielo Príchod žandárskeho veliteľa, Perovova prvotina, mu vyniesla ocenenie veľkou striebornou medailou v roku 1858 a za maľbu Kázeň na dedine (maľovaná ako dilomová práca) dostal v roku 1861 dokonca medailu zlatú.

V tom istom roku dokončil obraz Dedinská krížová procesia na Veľkú noc, ktorý sa stal svojím satirickým obsahom najostrejším v jeho doterajšej tvorbe. V roku 1862 ho maliar vystavil na umeleckej výstave v Peterburgu. Dielo tu upútalo pozornosť mimoriadneho počtu návštevníkov, no vzhľadom k jeho provokujúcemu obsahu dostal príkaz obraz odstrániť. Obraz, vyznačujúci sa nielen ostrosťou obsahu a smelosťou, s ktorou Perov kritizoval spoločenské zriadenie, ale aj umením dať veci veľmi pútavú rozprávačskú formu, vzápätí pre svoju galériu kúpil zberateľ umenia P. M. Tretiakov.

Zlatá medaila za obraz Kázeň na dedine v roku 1861 mu zabezpečila právo na štipendijnú cestu do zahraničia. Už v zime nasledujúceho roku vycestoval do Francúzska, kde zotrval ďalšie dva roky. Pobyt v „Mekke umelcov“ Paríži a štúdium života mestskej chudoby znamenali veľký prínos pre jeho nasledujúci umelecký vývoj. Počas parížskeho pobytu vzniklo niekoľko prác, napr. Verklikárka na bulvári v Paríži, Pohreb v chudobnej štvrti v Paríži či Savoyard.

Po odchode z Paríža strávil dva mesiace v Taliansku a hneď nato sa vrátil do vlasti. Usadil sa v Moskve, kde prežil celý zvyšok života.

Obdobie po návrate do Moskvy znamenalo zrod jeho najzávažnejších diel líčiacich život najbiednejších ľudových vrstiev. V rokoch 1865 – 1866 vznikli diela – Vyprevádzanie mŕtveho (1865), Trojka (1866) a Príchod vychovávateľky do kupcovho domu (1866). Za vytvorenie dvoch poslednemenovaných diel získal Vasilij Perov titul akademika.

Perov zrelým umelcom[upraviť | upraviť zdroj]

Od polovice šesťdesiatych rokov možno o Perovovom diele hovoriť ako o diele vyzretého umelca. Obrazy tohto obdobia sa vyznačovali dokonalosťou umeleckého prejavu; po námetovej stránke veľký význam v jeho dielach nadobudla krajina, vytvárajúca vhodný rámec zapadajúci do celkového umeleckého dojmu.

Toto obdobie prinieslo pre Perova aj ocenenie v zahraničí. Obrazy Vyprevádzanie mŕtveho, Trojka, Diletant a Kostolníkov syn vo svojej prvej hodnosti mali veľký úspech na medzinárodnej výstave umenia v Paríži v roku 1867.

V rovnakom roku namaľoval obraz s hlbokým sociálno-psychologickým námetom – Utopená. Cez osobnú tragédiu utopenej mladej ženy Perov reagoval na veľmi závažný problém súdobého Ruska – postavenie ženy v spoločnosti.

Diletant, 1862, olej na plátne, Štátna Tretiakovská galéria, Moskva

Pre Perovovu tvorbu druhej polovice šesťdesiatych rokov je charakteristickou črta – zachytenie života v celej jeho rozmanitosti. V Perovových obrazoch vystúpilo ruské umenie „v celej veľkosti svojej naliehavej úlohy: kreslilo život, objasňovalo ho, vynášalo svoj úsudok nad jeho javmi.“

Roky 1870 – 1871 znamenali vo vývoji ruského umenia zásadný prelom. Uvedené roky sú považujú za roky zrodu peredvižnikov, umeleckého združenia ruských výtvarníkov druhej polovice 19. storočia. Už v roku 1869 Perov organizoval moskovskú skupinu výtvarníkov, ktorá sa v nasledujúcom roku spojila s petrohradskou na čele s I. N. Kramským. Perov sa stal jedným z najaktívnejších členov združenia a sedem rokov bol členom predsedníctva. Už na prvej putovnej výstave peredvižnikov sa objavili dve Perovove diela – Odpočinok poľovníkov (1871) a Rybár (1871).

13. marca 1871 Perova vymenovali za profesora školy, ktorú pred desiatimi rokmi ukončil. S pôsobením na pôde školy spojil všetky nasledujúce roky života. Ako pedagóg hral významnú rolu pri rozvoji realistického maliarstva; k jeho popredným žiakom patrili napr.: A. P. Riabuškin, I. I. Levitan či N. A. Kasatkin.

Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov vytvoril Perov sériu obrazov, otvárajúcich novú kapitolu v portrétnom maliarstve. Perov sa stal majstrom najmä mužského portrétu a medzi jeho obrazmi nájdeme podobizne významných predstaviteľov predovšetkým umeleckého prostredia. Svoje najhodnotnejšie diela namaľoval v období rokov 1869 – 1872. Za jeho prvé dielo tejto kategórie možno pokladať Portrét spisovateľa a lekára V. V. Bezsonova, Perovovho priateľa. K významným portrétnym dielam patria podobizne spisovateľov A. N. Ostrovského, F. M. Dostojevského a I. S. Turgeneva.

Umelecký prejav Vasilija Grigorieviča Perova nemohol obísť ani takú významnú kapitolu akou bolo bezpochyby historické maliarstvo. Ako mnoho maliarov pred ním i neskôr aj Perov sa chcel podieľať na pozdvihnutí verejného záujmu o dejiny vlastného ľudu. V tých časoch, keď sa veľkí umelci obmedzovali na zachytávanie významných udalostí a pôsobenie historických osobností, Perova zaujímali masové ľudové hnutia. Priťahovalo ho povstanie Stepana Razina, Pugačovovo povstanie a boj Rusov s Tatármi za nazávislosť. Dokladom toho sú obrazy Pugačovov súd (1875) a Nikita Pustoviat (1881).

Veľa zo svojich zámerov sa mu nepodarilo naplniť. Ochorel na tuberkulózu, ktorej podľahol 10. júna (29. mája) 1882 vo veku štyridsaťosem rokov. Jeho telesné ostatky sú dodnes uložené na moskovskom Donskom cintoríne. Ešte v tom istom roku usporiadali veľkú posmrtnú výstavu jeho diela, ktorá ukázala nesmierny význam a umelcove zásluhy v rozvoji ruského kritického realizmu.

Zhodnotenie Perovovho umeleckého prejavu[upraviť | upraviť zdroj]

Vasilij Grigorievič Perov patrí k najväčším zjavom ruského výtvarného umenia. Prvý z umelcov pretavil do svojich diel odpor ľudových más proti bezpráviu a útlaku, v akom sa krajina nachádzala v druhej polovici 19. storočia. Vyzýval k humánnosti a bojoval za ľudskú dôstojnosť. Vo svojej umeleckej činnosti uskutočňoval veľké idey revolučných demokratov. Jeho obrazy odzrkadľujúce sociálnu úroveň v krajine sa stali dôležitým medzníkom vo vývoji ruského maliarstva. Na novú úroveň pozdvihol umenie portrétovať človeka, s dôrazom na zachytenie individualistických rysov portrétovanej osobnosti. Nezanedbateľným prínosom Perovovho umeleckého prejavu sú jeho krajinomaľby či do krásnej ruskej prírody zasadené citovo poetické scény.

Literárna tvorba Perova[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem výtvarného umeleckého prejavu je menej známa aj Perovova literárna činnosť. I tu sa odzrkadľovala jeho túžba zachytiť vo svojich dielach dušu prostého človeka a i keď zrod týchto diel sa vzťahuje až k neskoršiemu obdobiu jeho života, námety pochádzajú z jeho pozorovaní dávnejších čias. K významnejším prácam patria novely Tetuška Marja a Pod krížom, pričom Tetuška Marja sa svojím námetom viaže na zrod obrazu Trojka.

Výber z diela[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • A. I. Archangeľskaja, Perov, Tvar, výtvarné nakladateľstvo, Bratislava, 1952
  • Vl. Fiala, Ruské maliarstvo XIX. storočia, Tvar - výtvarné nakladateľstvo, Bratislava, 1952
  • A. Gubarev, Ruské múzeum, Progress, Moskva, 1981
  • K. F. Antonovová, I. T. Rostovcevová, Gosudarstvennaja Treťjakovskaja galereja, Izdateľstvo Avrora, Leningrad, 1976
  • O. Petrova, A. Dmitrenko, Gosudarstvennyj Russkij muzej, Sovetskij chudožnik, Leningrad, 1969