Vasilij Ivanovič Surikov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vasilij Ivanovič Surikov
Vasilij Ivanovič Surikov
Autoportrét

Narodenie 12. január 1848
Krasnojarsk
Úmrtie 6. marec 1916 (68 rokov)
Moskva
Známy vďaka ruský maliar

Vasilij Ivanovič Surikov (rus. Василий Иванович Суриков; * 12. január 1848, Krasnojarsk – † 6. marec 1916, Moskva) bol ruský maliar, majster rozsiahlych historických diel, predstaviteľ ruského umeleckého združenia – peredvižnici.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Vasilij Ivanovič Surikov sa narodil 12. (24.) januára roku 1848 v kozáckej rodine v Krasnojarsku. Bol pokrstený 13. januára v Chráme všetkých svätých v Krasnojarsku. Jeho starý otec bol Vasilij Ivanovič Surikov (umrel v roku 1848), bratranec jeho starého otca – Alexander Stepanovič Surikov bol atamanom Jenisejského kozáckeho pluku. Legenda hovorí o jeho ohromnej sile, keď počas búrky sám zachránil odtrhnutú kozácku plť z vôd rozbúrenej rieky Jenisej. Je po ňom pomenovaný Atamanský ostrov na Jeniseji. Starý otec z matkinej strany – Vasilij Ivanovič Torgošin slúžil ako stotník v Turuchansku.

Otec – Ivan Vasiljevič Surikov bol gubernským registrátorom. Matka – Praskovja Fedorovna Torgošinova – narodila sa 14. októbra 1818 v kozáckej stanici Torgošino pod Krasnojarskom (v súčasnosti Torgašino). V roku 1854 bol jeho otec prevelený na službu do obce Suchoj Buzim.

Jeho pravnukmi sú: slávny režisér a herec Nikita Michalkov, scenárista a režisér Andrej Končalovskij.

V Krasnojarsku[upraviť | upraviť zdroj]

Vo veku osem rokov prišiel Surikov do Krasnojarsku a absolvoval dve triedy cirkevnej školy. V roku 1858 začal štúdium na Krasnojarskom učilišti. Jeho rodičia zostali žiť v Suchom Buzime. V roku 1859 tu zomrel na tuberkulózu jeho otec Ivan Vasilijevič, matka sa spolu s deťmi vrátila do Krasnojarsku. Kvôli nedostatku peňazí museli prenajať horné poschodie domu.

Vasilij Ivanovič začal maľovať už v rannom detstve. Jeho prvým učiteľom maľby sa stal Nikolaj Vasiľjevič Grebnev. Dielo, ktoré je považované za jeho prvé, je akvarel Plte na Jeniseji z roku 1862 (vystavené v dome-múzeu V. I. Surikova v Krasnojarsku).

Po ukončení štúdia na učilišti bol Surikov prijatý za zapisovača na gubernskom riaditeľstve – v rodine nemali dostatok finančných prostriedkov na pokračovanie štúdia. Počas jeho práce v úrade si všimol jeho talent gubernátor Jenisejskej gubernie P. N. Zamiatin. Podarilo sa mu nájsť mladému Surikovovi mecenáša – obchodníka so zlatom P. I. Kuznecova, ktorý mu zaplatil štúdium v Akadémii umení.

V Petrohrade[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad na pomník Petra I. na Senátnom námestí

11. decembra 1868 odišiel Vasilij Ivanovič spolu s vozovou karavánou z Krasnojarsku do Petrohradu. Surikovovi sa podarilo dostať na Akadémiu umení až na druhý pokus, keď začiatkom septembra 1869 úspešne prešiel prijímacími skúškami. Stal sa externým poslucháčom a o rok neskôr riadnym študentom.

V období medzi rokmi 1869 až 1875 sa učil v petrohradskej Akadémii umení pod vedením Pavla Petroviča Čistiakova. Počas štúdia Surikov získal za svoje práce štyri strieborné medaily a niekoľko peňažných odmien. Vo svojich dielach sa venoval najmä kompozícii, za čo dostal prezývku „Kompozítor“.

Prvú samostatnú prácu Surikova: Pohľad na pomník Petra I. na Senátnom námestí kúpil jeho mecenáš Kuznecov (v súčasnosti sa nachádza v Krasnojarskom múzeu). V lete roku 1873 prišiel do Krasnojarsku, nejaký čas strávil v Chakasku – v blízkosti náleziska zlata. V roku 1874 Surikov daroval Kuznecovovi svoj obraz Milosrdný samaritán, za ktorý získal malú zlatú medailu.

4. novembra roku 1875 Vasilij Ivanovič ukončil Akadémiu ako triedny umelec prvého stupňa.

V Moskve[upraviť | upraviť zdroj]

V. I. Surikov získal objednávku za vytvorenie štyroch fresiek ekumenických koncilov v Chráme Krista Spasiteľa. Na freskách začal pracovať v Petrohrade, a v roku 1877 sa presťahoval do Moskvy. V Moskve nemal vlastný dom, žil v prenajatých priestoroch a hoteloch. Často cestoval do Krasnojarsku, kde trávil leto.

25. januára roku 1878 sa oženil s Elizavetou Augusovnou Šaré (1858 – 1888). Jej matka Mária Alexandrovna Šaré bola príbuzná dekabristu Petra Nikolajeviča Svistunova. Narodili sa im dve dcéry: Oľga a Jelena.

Ráno pred popravou strelcov (Утро стрелецкой казни)[upraviť | upraviť zdroj]

Ráno pred popravou strelcov

V roku 1878 Vasilij Ivanovič začal prácu na obraze Ráno pred popravou strelcov. Historickú kompozíciu dokončil v roku 1881. V tom istom roku sa stal členom skupiny Tovariščestvo peredvižnych chudožestvennych vystavok (Združenie putovných umeleckých výstav).

Menšikov v Berezove (Меншиков в Березове)[upraviť | upraviť zdroj]

Zberateľ umenia P. M. Tretiakov kúpil v roku 1883 Surikovov obraz Menšikov v Berezove. Umelec tak získal dostatok prostriedkov na uskutočnenie zahraničnej cesty. Navštívil Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Rakúsko, spoznal zbierky Drážďanskej galérie či Louvru.

Bojarka Morozovová (Боярина Морозова)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1881 vytvoril Surikov prvý náčrt Bojarky Morozovovej a s prácou na obraze začal v roku 1884. Po prvýkrát umelec počul o bojarke od svojej tetky Oľgy Matvejevny Durandinoj, u ktorej žil počas štúdia na Krasnojarskom učilišti. Dlho nevedel nájsť predlohu pre hlavnú postavu diela – Morozovovú. Jedným z jej prototypov sa stala tetka Surikova – Avdotija Vasilevna Torgošinová. Jej muž Stepan Fiodorovič je zobrazený na plátne Ráno pred popravou strelcov, ako strelec s čiernou bradou. Predlohou pre smejúceho sa kupca v ľavej časti obrazu sa stal bývalý diak chrámu v Suchom Buzime - Varsanofij Semjonovič Zakourcev. Ten mu pózoval už v roku 1873 na štúdiu Smejúci sa kňaz v Krasnojarsku. Pútnika s barlou, ktorý sa nachádza na pravej strane obrazu zase stretol Surikov na ceste do Suchobuzimska.

Bojarka Morozovová bola vystavená na 15. výstave peredvižnikov v roku 1887. Počas leta Surikov odchádza do Krasnojarsku. 8. augusta 1887 tu pozoruje úplné zatmenie slnka a maľuje náčrt zatmenia, ktorý sa zachoval v Tverskej galérii. V tom istom roku Vasilij Ivanovoč začína pracovať aj v žánri portrétu. Jedným z prvých sa stal portrét jeho matky (1887). Portrét Môj brat bol umelcom vytvorený pravdepodobne tiež v tomto roku.

Dobytie snehového mestečka (Взятие снежного городка)[upraviť | upraviť zdroj]

Dobytie snehového mestečka

8. apríla 1888 umrela žena Surikova. Začiatkom leta 1889 umelec odišiel spolu s dcérami opäť do Krasnojarsku, kde žil až do jesene 1890. V Krasnojarsku namaľoval obraz Dobytie snehového mestečka (dokončený v roku 1891, vystavený v Ruskom múzeu v Petrohrade).

Hru dobytie snehového mestečka prvý raz Surikov uvidel v rannom detstve na ceste do rodnej obce matky – Torgošina. Hlavnú myšlienku obrazu mu vnukol jeho mladší brat Alexander, ktorý je aj zobrazený na jeho pravej strane, stojaci na saniach. V tých istých saniach sedí aj z profilu namaľovaná Jekaterina Alexandrovna Račkovskaja – žena známeho krasnojarského doktora. Snežný hrad bol postavený vo dvore usadlosti Surikovcov a na hre sa zúčastnili obyvatelia dediny Bazaicha.

Obraz bol vystavený na medzinárodnej výstave v Paríži v roku 1900 a získal medailu.

Jermak Timofejevič dobýja Sibír (Покорение Сибири Ермаком Тимофеевичем)[upraviť | upraviť zdroj]

Počas návštev Sibíri Surikov študoval životný štýl a spôsob života miestnych národov: Vogulov, Ostiakov, Chakazov a i. V roku 1891 sa začala jeho práca na obraze Jermak Timofejevič dobýja Sibír. Štúdie k dielu maľoval na rieke Ob. Vo svojom liste domov napísal: „Maľujem tatárov. Namaľoval som dostatočný počet. Našiel typ pre Jermaka.“ V práci nad obrazom Jermak Timofejevič dobýja Sibír pokračoval aj v roku 1893 a dokončil ho v roku 1895.

Od 1893 bol Surikov členom petrohradskej Akadémie umení.

Suvorovov prechod cez Alpy (Переход Суворова через Альпы)[upraviť | upraviť zdroj]

Suvorovov prechod cez Alpy

V októbri roku 1895 v Krasnojarsku Surikov naplánoval obraz Prechod Suvorova cez Alpy. Prvým prototypom Suvorova sa stal kozácky dôstojník vo výslužbe Fiodor Fiodorovič Spiridonov. Ten pre Surikova zostavoval rodokmeň a mal už 80 rokov. V roku 1898 sa objavila štúdia, na ktorej súčasníci videli ako prototyp Suvorova učiteľa spevu Krasnojarského chlapčenského gymnázia – Grigorija Nikolaeviča Smirnova. G. N. Smirnov mal aj bieleho koňa, na ktorom Surikov zobrazil sediaceho Suvorova. V lete roku 1897 Vasilij Ivanovič navštívil Švajčiarsko, kde maľoval ďalšie štúdie. Prácu na obraze ukončil v roku 1899, presne 100 rokov po talianskom pochode Suvorova. Dielo bolo vystavené v Petrohrade, v Moskve a nakoniec ho kúpil cár.

Stepan Razin (Степан Разин)[upraviť | upraviť zdroj]

Idea obrazu Stepan Razin vznikla u Surikova ešte v roku 1887, ale pracovať na ňom začal až v roku 1900. Štúdie k obrazu tvoril na Sibíri a na rieke Don. Prototypom Stepana Razina sa stal krasnojarský vedec Ivan Timofejevič Savenkov. Je možné, že prvé štúdie maľoval podľa Ivana Timofejeviča a neskoršie podľa jeho syna.

V roku 1907 sa Surikov stal členom Zväzu ruských maliarov a opustil rady peredvižnikov.

Paralelne so Stepanom Razinom Surikov pracoval aj na niekoľkých iných obrazoch. V roku 1901 V. M. Krutovskyj ukázal maliarovi brožúru N. Ogloblina o Krasnojarskom povstaní (vydaná v Tomsku). Na krasnojarskej vzbure v rokoch 1695 – 1698 sa zúčastnili aj predkovia Surikova – Piotr a Iľja Surikovovi. Vasilij Ivanovič začína tvoriť obraz Krasnojarskij bunt 1695 goda (Красноярский бунт 1695 года). Nedokončený zostal aj obraz Kniagiňa Oľga vstrečaet telo kniaza Igora, ubytogo derevjanami. Toto dielo vymyslel v roku 1909, počas cesty na jazero Šira.

Posledné roky[upraviť | upraviť zdroj]

Po prečítaní knihy I. J. Zabelina „Domašnyj byt ruskych caric v 16.-17. vekach“ Surikov od roku 1908 maľuje obraz Posešenie carevnoj ženskogo monastyra. Prototypom cárovnej sa stali vnučky Surikova – Natália Končalovskaja a Asja Dobrinskaja. V roku 1910 Surikov spolu so zaťom, umelcom P. P. Končalovským, navštívil Španielsko. Po iniciatíve V. I. Surikova a L. A. Černyševa bola v Krasnojarsku v roku 1910 otvorená umelecká škola. Surikov poslal z Petrohradu potrebné učebné pomôcky pre školu. V lete roku 1915 navštívil Krasnojarsk, kde maľoval niekoľko krajiniek; Krasnojarsk v rajone Blagoveššenskoj cerkvy, Plaškout na Jenisji a niekoľko akvarelov. Nedokončený zostal obraz Blagoveššenie.

V roku 1915 Vasilij Ivanovič odišiel na liečenie na Krym.

Surikov umrel v Moskve 6. marca 1916 kvôli srdečnej skleróze. Je pochovaný spolu so ženou na Vagaňkovskom cintoríne.

Jeho meno nesie Moskovský inštitút umenia. V rodnom kraji Surikova, v Krasnojarsku, mu bol v roku 1954 postavený pamätník (sochár L. J. Ejdlin, architekt V. D. Kirchoglani), na tom istom mieste bolo v roku 1948 otvorené múzeum Surikova. V jeho dome, ktorý slúži tiež ako múzeum bol v roku 2002 postavený nový pamätník (sochár Jurij Zlotia). Na jeho počesť bol nazvaný kráter na Merkúre a planétka.

Adresa v Petrohrade[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1869 rok – dom M. B. Bulatovoj – Spasskaja ulica 1;
  • 1872 – 1873 – dom M. S. Voronina – 5. linia, 4, byt 32.

Adresa v Krasnojarsku[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ulica Lenina, 98 - dom-múzeum

Najznámejšie diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ráno pred popravou strelcov
  • Menšikov v Berezove
  • Bojarka Morozovová
  • Jermak Timofejevič dobýja Sibír
  • Suvorovov prechod cez Alpy
  • Stepan Razin

Pomenované po ňom[upraviť | upraviť zdroj]

V Krasnojarsku

  • Ulica Surikova;
  • Múzeum v dome V. I. Surikova (ul. Lenina, 98) s pamätníkom;
  • Galéria výtvarného umenia V. I. Surikova, (ul. Parížskoj komúny, 20);
  • Umelecká škola V. I. Surikova, (ul. Lenina, 79);
  • Umelecké učilište V. I. Surikova, (ul. Sverdlovskaja);
  • Surikovský park s jeho bustou medzi prospektom Mira a ul. Surikova

Ulice Surikova: v Lipecku, Novosibirsku, v obci Sokol pri Moskve, v obci Suchoj Buzim.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Суриков, Василий Иванович na ruskej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).