Velleius Paterculus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Marcus Velleius Paterculus (asi 19 pred Kr.- asi 31 po Kr.) bol rímsky historik, významný predstaviteľ dejepisectva za vlády cisára Tiberia. Priscianus udáva jeho praenomen ako Marcus, ale podľa moderných filológov by mohol byť historik totožný skôr s Gaiom Velleiom Paterculom, ktorého meno sa objavuje v jednom africkom nápise[1].

Paterculus pochádzal z dobre situovanej rodiny z Aeclana, mesta v samnitskom kraji. V mladom veku vstúpil do armády, kde slúžil pod Tiberiovým velením v Germánii, Panónii, Thrákii, Macedónii, Grécku a na Blízkom východe. Roku 2 po Kr. bol Paterculus prítomný pri diplomatickom vyjednávaní medzi Gaiom Caesarom, vnukom cisára Augusta, a partským kráľom Fraatom na hraničnej rieke Eufrat. Ako odmeny za jeho vojenskú činnosť sa mu roku 8 po Kr. dostalo kvestúry a roku 14 po Kr. úrad prétora. Tým sa záznamy o ňom končia. Iste však žil až do roku 30 po Kr., pretože jeho dielo je venované Marcovi Viciniovi, konzulovi tohto roku. Predpokladá sa, že zahynul roku 31 po Kr., v tom istom roku ako Seianus, veliteľ Tiberiovej osobnej stráže a jeho dôverník, ktorý stratil svoj vplyv na cisárskom dvore a bol popravený.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Velleius napísal dvojdielne historické dielo Historia Romana (Rímske dejiny) zaoberajúce sa dejinami od pádu Tróje po smrť Augustovej manželky Livie (29 po Kr.). Prvá kniha pokrýva históriu do zničenia Kartága (146 pred Kr.). Najstaršie dejiny sú Paterculom podané veľmi stručne, naopak veľmi detailne sa zaoberá udalosťami od smrti Gaia Iulia Caesara po smrť Augustovu (44 pred Kr.-14 po Kr.).

Velleius sa tiež stručne zmieňuje aj o vývoji v gréckej a rímskej literatúre, aj keď opomína Plauta, Horatia a Propertia. Všíma si, ako preniká grécka kultúra do rímskych mravov a ovplyvňuje ich. Zastáva pritom teóriu vývoja kultúr a literatúr od ich vzniku a vrcholu až po nutný zánik. Do istej miery túto filozofiu uplatňuje aj pre dejiny ako celok.

Hoci Velleius ako autor historiografického diela nevyniká ani ako objektívny pozorovateľ ani ako talentovaný štylista, jeho tvorba je významná ako protiváha iných historických diel vznikajúcich v tomto období, prevažne v prostredí senátorskej aristokracie, ktorá bola po vzniku principátu pripravená o politickú moc a svoj odpor voči cisárstvu vyjadruje aj prostredníctvom dejepisnej literatúry. Velleius Paterculus je človek iného razenia – vojak, Tiberiov veterán, ktorý mal možnosť cisára poznať ako skúseného vojenského veliteľa, človek, ktorý nepatril k rímskej dedičnej šľachte ale za svoj vzostup vďačí vlastným schopnostiam. Niet sa preto čomu diviť, keď Paterculus principát ako zriadenie chváli. Vidí jeho vzostup od Caesara, cez Augusta až k Tiberiovi, ktorého prezentuje v najlepšom svetle. Ide o diametrálne odlišný portrét od obrazu temného, priam diabolského Tiberia, ktorý vytvoril neskorší, zo senátorskej vrstvy pochádzajúci historik Tacitus. Je samozrejmé, že veľká časť chvály, ktorou Velleius cisára zasypáva, súvisí s jeho postavením na dvore a nemožno ju brať ako objektívny záznam (Paterculus holduje obzvlášť najvplyvnejšej osobe na Tiberiovom dvore, veliteľovi prétorianskej gardy Seianovi), napriek tomu Velleiovo pozitívne hodnotenie cisárstva poukazuje na neobjektívnosť starej aristokracie, ktorá prirodzene režim odsudzovala.

Velleius je vnímavý aj k osudu ľudí jeho typu, postáv nízkeho pôvodu, ktorým bolo v principáte umožnené vypracovať sa (homo novus). Opäť je to kontrast oproti senátorskej historiografii, kde bývajú títo ľudia, ktorými šľachta pohŕdala, vynechávaní.

Štýl Velleia Patercula je prvým príkladom novovznikajúcej tendencie v rímskej literatúre, jej tzv. Strieborného veku. Paterculus používa bombastický jazyk, zveličuje, vyžíva sa v ornamentálnej rétorike. Časté sú u neho hyperboly, antitézy a epigramy, ktoré dodávajú jeho dielu pátos. Patetickosť dosiahnutá vznešeným jazykom sa má stať znakom historiografie počas nasledujúcich storočí cisárstva.

Patercullus čerpal z Catonových Origines (Počiatky), Annales (Anály) Quinta Hortensia Hortala, diel Pompeia Troga, Cornelia Nepota a Livia.

Paterculov ohlas[upraviť | upraviť zdroj]

Pre svoj nízky štýl a zjavnú poplatnosť režimu nebol Velleius Paterculus ako historik nikdy obľúbený. Zdá sa, že ho čítal Lucanus a napodobňoval Sulpicius Severus, ale zo starovekých prameňov ho výslovne menuje iba Priscianus a niekoľko scholii k Lucanovi.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. C.I.L. VIII 10, 311

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Conte, G.B. Dějiny římské literatury. Praha: KLP, 2003.