Zákon elektromagnetickej indukcie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
VFPt Solenoid correct2.svg
Elektromagnetizmus
Elektrina · Magnetizmus
Elektrostatika
Elektrický náboj
Coulombov zákon
Elektrické pole
Gaussov zákon
Elektrický potenciál
Magnetostatika
Ampérov zákon
Magnetické pole
Magnetický moment
Elektrodynamika
Elektrický prúd
Lorentzova sila
Elektromotorická sila
Elektromagnetická indukcia
Faradayov-Lenzov zákon
Posuvný prúd
Maxwellove rovnice
Elektromagnetické pole
Elektromagnetické žiarenie
Elektrický obvod
Elektrická vodivosť
Elektrický odpor
Elektrická kapacita
Elektrická indukčnosť
Elektrická impedancia
Elektrická rezonancia

Zákon elektromagnetickej indukcie (iné názvy: druhá Maxwellova rovnica, Faradayov indukčný zákon, Faradayov zákon, indukčný zákon) je fyzikálny zákon, ktorý vyslovil v roku 1831 Michael Faraday. Tento zákon popisuje vznik elektrického napätia v uzavretom elektrickom obvode, ktorý je spôsobený zmenou magnetického indukčného toku.

Magnetická indukcia B je vektorová veličina, vyjadruje silové účinky magnetického poľa na častice s nábojom.

V uzavrenej vodivej slučke C sa zmenou magnetického indukčného toku plochou slučky S indukuje elektromotorické napätie. Prúd vzbudený elektromagnetickou indukciou pôsobí proti zmene, ktorá ho vyvolala.(Lenzov zákon)

\oint_C \mathbf{E} \cdot d\mathbf{l} = - \ { d \over dt }   \int_S   \mathbf{B} \cdot d\mathbf{S}

alebo ekvivalentne v diferenciálnom tvare

\nabla \times \mathbf{E} = -\frac{\partial \mathbf{B}} {\partial t}.

kde E je elektrické pole, d\mathbf{l} infinitezimálny prvok slučky C a B je magnetická indukcia.