Čang Caj

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Čang Caj (čín. 張載, pchin-jin: Zhāng Zǎi; * 1020 – † 1077) bol čínsky filozof, jeden zo zakladateľov novokonfuciovstva.[1]

Podľa neho všetko, čo jestvuje na svete, vzniká z prahmoty - čchi, ktorej vlastnosťami sú pohyb a pokoj. Prvotným stavom čchi je veľké prázdno a proces jej koncentrácie sa podobá premene vody na ľad. Zhusťovanie a rozptyľovanie čchi podmieňuje vznik a zánik všetkých javov a vecí. Proces premien čchi sa nazýva tao. Pohyb a zmeny prahmoty sú dôsledkom vzájomného pôsobenia jang jin. Ich jednotou je tao, ktoré Čang Caj chápal ako veľkú harmóniu. Pohyb v prírode je určovaný zákonom li, ktorý je imanentný samej prahmote čchi.[1]

Zdrojom poznania sú pocity, ktorých prostredníctvom sa človek spája s vonkajším svetom, no poznanie tao sa na nich nezakladá.[1]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • CHENG, Anne. Dějiny čínského myšlení. Preklad Helena Beguivinová; Olga Lomová, David Sehnal, Dušan Vávra. 1. vyd. Praha : DharmaGaia, 2006. 688 s. ISBN 80-86685-52-7. S. 423 – 428.
  • KRÁL, Oldřich. Čínská filosofie : pohled z dějin. Vyd. 1. Lásenice : Maxima, 2005. 373 s. ISBN 80-901333-8-X. S. 301 – 305.