Ďordi Abadžiev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ďordi Abadžiev
macedónsky prozaik, publicista a historik
Ďordi Abadžiev
Narodenie7. október 1910
Dojran, Osmanská ríša
Úmrtie2. august 1963 (52 rokov)
Skopje, Juhoslávia

Ďordi Abadžiev (mac. Ѓорѓи Абаџиев; * 7. október 1910, Dojran2. august 1963, Skopje) bol macedónsky prozaik, publicista a historik.

Život[upraviť | upraviť kód]

Roku 1918 jeho rodina emigrovala do Bulharska, kde prežil tridsať rokov ako emigrant. Do Macedónska sa vrátil roku 1948. V Sofii vyštudoval právo a zapojil sa do macedónskeho národného a literárneho hnutia. Redigoval časopis Makedonsko zname a bol členom Macedónskeho literárneho krúžku.

Dielo[upraviť | upraviť kód]

Svoje prvé literárne pokusy písal po bulharsky – zbierky čŕt a reportáži Posledna srešta (1936, Posledné stretnutie) a Trud i chora (1936, Práca a ľudia). Po návrate do vlasti sa angažoval pri založení Ústavu národných dejín, v ktorom potom pracoval. Napísal niekoľko štúdií a statí na historickú tému, písal tiež poviedky a novely. V macedónčine vydal zbierky poviedok Izgrev (1950, Východ slnka), Posledna sredba (1953, Posledné stretnutie) a Epopeja na nožot (1951, Epopej nože), v nie príliš vydarenom románe Aramisko gnezdo (1954, Zbojnické hniezdo) sa nevyhol černobielemu videniu. Po dlhšej odmlke vydal svoj najvýznamnejší psychologický román Pustina (1961, Púšť), v ktorom spracoval tému svedomia dvoch solúnskych atentátnikov, ktorí v roku 1903 vyhodili do povetria Osmanskú banku. Román je desivou úvahou o zmysle života a obeti za vlasť.

Zdroj[upraviť | upraviť kód]