Ludvík Svoboda (prezident): Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
JAnDbot (diskusia | príspevky)
Boti
139 628 editací
d commons:Category -> commonscat
Šablóna - Citácia knihy
Riadok 40: Riadok 40:
===Mladosť===
===Mladosť===
Narodil sa v Hroznatíne, okres Velké Meziříčí, na Českomoravskej vysočine v starej sedliackej rodine. Otec Jan Svoboda zomrel, keď mu bol jeden rok. Matka sa po druhýkrát vydala za Františka Nejedlého. Vyrastal so starším bratom a sestrou z prvého manželstva a troma súrodencami z druhého manželstva matky. Po absolvovaní meštianskej školy navštevoval Zemskú poľnohospodársku školu vo Veľkom Meziříčí, kde získal agronomické vzdelanie, ktoré si doplnil praxou vo vinárstve v Rakúsku. V roku 1914 mu zomrel aj otčim. V roku 1915 boli obaja bratia Josef aj Ludvík odvedení do rakúsko-uhorskej armády. Ludvík ako domobranec k pešiemu pluku
Narodil sa v Hroznatíne, okres Velké Meziříčí, na Českomoravskej vysočine v starej sedliackej rodine. Otec Jan Svoboda zomrel, keď mu bol jeden rok. Matka sa po druhýkrát vydala za Františka Nejedlého. Vyrastal so starším bratom a sestrou z prvého manželstva a troma súrodencami z druhého manželstva matky. Po absolvovaní meštianskej školy navštevoval Zemskú poľnohospodársku školu vo Veľkom Meziříčí, kde získal agronomické vzdelanie, ktoré si doplnil praxou vo vinárstve v Rakúsku. V roku 1914 mu zomrel aj otčim. V roku 1915 boli obaja bratia Josef aj Ludvík odvedení do rakúsko-uhorskej armády. Ludvík ako domobranec k pešiemu pluku
č. 81. Staršia sestra Mária bola už vydatá. Matka s tromi mladšími súrodencami zostala na statku hospodáriť sama.<ref name="LScest1">{{Citace monografie
č. 81. Staršia sestra Mária bola už vydatá. Matka s tromi mladšími súrodencami zostala na statku hospodáriť sama.<ref name="LScest1">{{Citácia knihy
| příjmení = Svoboda
| priezvisko = Svoboda
| jméno = Ludvík
| meno = Ludvík
| titul = Cestami života I
| titul = Cestami života I
| vydavatel = Orego
| vydavateľ = Orego
| místo = Praha
| miesto = Praha
| rok = 1996
| rok = 1996
| počet stran = 401
| počet strán = 401
| isbn = 80-902107-5-9
| isbn = 80-902107-5-9
| kapitola = Vzpomínka na první válku, Vzpomínky na mládí
| kapitola = Vzpomínka na první válku, Vzpomínky na mládí
| strany = 113-122,209-216
| strany = 113-122,209-216
| poznámka = [dále jen (Svoboda, 1996)]
| poznámka = [dále jen (Svoboda, 1996)]}}</ref>
<ref name="Klu">{{Citácia knihy
}}</ref>
| priezvisko = Klusáková-Svobodová
<ref name="Klu">{{Citace monografie | příjmení = Klusáková-Svobodová | jméno = Zoe | odkaz na autora = Zoe Svobodová-Klusáková | titul = Ludvík Svoboda – Životopis | url = http://www.ludviksvoboda.cz/cz/zivotopis-podrobneji | vydavatel = Kroměříž | místo = Kroměříž | rok = 2005a | počet stran = 47 | isbn = 80-239-4706-0 | kapitola = Mládí | strany = 4 | poznámka = [dále jen Klusáková-Svobodová 2005a]}}</ref>
| meno = Zoe
| titul = Ludvík Svoboda – Životopis
| url = http://www.ludviksvoboda.cz/cz/zivotopis-podrobneji
| vydavateľ = Kroměříž
| miesto = Kroměříž
| rok = 2005a
| počet strán = 47
⚫
| isbn = 80-239-4706-0
| kapitola = Mládí
| strany = 4
⚫
| poznámka = [dále jen Klusáková-Svobodová 2005a]}}</ref>


===Prvá svetová vojna===
===Prvá svetová vojna===
Riadok 60: Riadok 71:
od 1. 5. 1919. Kurz poddôstojníckej školy ukončil 26. 12. 1917. Kurz dôstojníckej školy absolvoval na jar 1919. Do vlasti sa vrátil s jedným
od 1. 5. 1919. Kurz poddôstojníckej školy ukončil 26. 12. 1917. Kurz dôstojníckej školy absolvoval na jar 1919. Do vlasti sa vrátil s jedným
z posledných lodných transportov cez Japonsko, Tichý oceán, Panamský prieplav a USA. V septembri 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil s 3. plukom
z posledných lodných transportov cez Japonsko, Tichý oceán, Panamský prieplav a USA. V septembri 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil s 3. plukom
Jána Žižku z Trocnova do jeho posádky v Kroměříži.<ref>(Svoboda, 1996, str.113-122, 357-372)</ref><ref name=">{{Citace monografie
Jána Žižku z Trocnova do jeho posádky v Kroměříži.<ref>(Svoboda, 1996, str.113-122, 357-372)</ref><ref name=">{{Citácia knihy
| příjmení = Svoboda
| priezvisko = Svoboda
| jméno = Ludvík
| meno = Ludvík
| odkaz na autora =
| titul = Cestami života II
| titul = Cestami života II
| vydavatel = Prospektrum
| vydavateľ = Prospektrum
| místo = Praha
| rok = 1992
| miesto = Praha
| počet stran = 339
| rok = 1992
| počet strán = 339
⚫
| isbn = 80-85431-57-2
| strany = 133-142, 247-262
| isbn = 80-85431-57-2
| strany = 133-142, 247-262
⚫
| poznámka = [dále jen (Svoboda, 1992)]
}}</ref><ref>Služební výkaz z 6. září 1920, Vojenský historický archiv.</ref>
| poznámka = [dále jen (Svoboda, 1992)]}}</ref><ref>Služební výkaz z 6. září 1920, Vojenský historický archiv.</ref>


===Medzivojnové obdobie===
===Medzivojnové obdobie===
Po návrate z vojny okamžite demobilizoval a ujal sa rodného hospodárstva, pretože starší brat Jozef, hospodár, bol v rakúskej armáde odsúdený za neposlušnosť na trest „ Spangle“ (krutý trest, ktorý v rakúskej armáde prežíval z feudálnych čias. Zavesili ho na pálčivom slnku na niekoľko hodín za ruky spútané za chrbtom.) Brat to utrpenie nevydržal. Na následky prekrvenia mozgu a na úpal zomrel <ref>(Svoboda, 1996, str.117)</ref>). Bol pochovaný u srbského mesta Čačak v bratskej mohyle. V súvislosti s pokusom ex cisára Karla zmocniť sa v Maďarsku trónu bol znovu, ako mnohí legionári, mobilizovaný. Vtedy bol získaný, aby zostal slúžiť v novo sa zakladajúcej armáde. Hospodárstvo odovzdal mladšiemu bratovi Františkovi Nejedlému a nastúpil u svojho materského 3. pluku Jána Žižku z Trocnova v Kroměříži. Tu sa tiež v roku 1923 oženil s Irenou Stratilovou z mlynárskej rodiny z neďalekých Cvrčovíc.<ref>(Svoboda, 1996)</ref><ref name="Kosatik">{{Citace monografie
Po návrate z vojny okamžite demobilizoval a ujal sa rodného hospodárstva, pretože starší brat Jozef, hospodár, bol v rakúskej armáde odsúdený za neposlušnosť na trest „ Spangle“ (krutý trest, ktorý v rakúskej armáde prežíval z feudálnych čias. Zavesili ho na pálčivom slnku na niekoľko hodín za ruky spútané za chrbtom.) Brat to utrpenie nevydržal. Na následky prekrvenia mozgu a na úpal zomrel <ref>(Svoboda, 1996, str.117)</ref>). Bol pochovaný u srbského mesta Čačak v bratskej mohyle. V súvislosti s pokusom ex cisára Karla zmocniť sa v Maďarsku trónu bol znovu, ako mnohí legionári, mobilizovaný. Vtedy bol získaný, aby zostal slúžiť v novo sa zakladajúcej armáde. Hospodárstvo odovzdal mladšiemu bratovi Františkovi Nejedlému a nastúpil u svojho materského 3. pluku Jána Žižku z Trocnova v Kroměříži. Tu sa tiež v roku 1923 oženil s Irenou Stratilovou z mlynárskej rodiny z neďalekých Cvrčovíc.<ref>(Svoboda, 1996)</ref><ref name="Kosatik">{{Citácia knihy
| příjmení = Kosatík
| priezvisko = Kosatík
| jméno = Pavel
| meno = Pavel
| odkaz na autora = Pavel Kosatík
| odkaz na autora = Pavel Kosatík
| titul = Devět žen z hradu
| titul = Devět žen z hradu
| vydavatel = Mladá Fronta
| vydavateľ = Mladá Fronta
| místo = Praha
| miesto = Praha
| rok = 1999
| rok = 1999
| počet stran = 413
| počet stran = 413
Riadok 101: Riadok 112:
=== Druhá svetová vojna ===
=== Druhá svetová vojna ===
Po rozbití Československa nacistickým Nemeckom a okupácii Čiech
Po rozbití Československa nacistickým Nemeckom a okupácii Čiech
a Moravy sa zapojil do organizovania vojenskej odbojovej organizácie Obrana národa na Kroměřížsku. Začiatkom júna 1939 prešiel ilegálne do Poľska. Dôstojníkov jeho veku a hodnosti, ktorí by zanechali doma rodinu v neistote a nebezpečenstvu, nebolo veľa. V Poľsku, ako najstarší a najvyšší dôstojník, velil vojenskej skupine vo vojenskom tábore v Krakowe - Malých Bronowiciach. Cez tento tábor prechádzali stovky emigrujúcich mladších dôstojníkov. Počas troch mesiacov bolo vypravených do Francúzska 1200 letcov. Tí vojaci, ktorí v Poľsku zostali, mali vytvoriť čs. vojenskú jednotku na území Poľska.<ref name="Emmert">{{Citace monografie
a Moravy sa zapojil do organizovania vojenskej odbojovej organizácie Obrana národa na Kroměřížsku. Začiatkom júna 1939 prešiel ilegálne do Poľska. Dôstojníkov jeho veku a hodnosti, ktorí by zanechali doma rodinu v neistote a nebezpečenstvu, nebolo veľa. V Poľsku, ako najstarší a najvyšší dôstojník, velil vojenskej skupine vo vojenskom tábore v Krakowe - Malých Bronowiciach. Cez tento tábor prechádzali stovky emigrujúcich mladších dôstojníkov. Počas troch mesiacov bolo vypravených do Francúzska 1200 letcov. Tí vojaci, ktorí v Poľsku zostali, mali vytvoriť čs. vojenskú jednotku na území Poľska.<ref name="Emmert">{{Citácia knihy
| příjmení = Emmert
| priezvisko = Emmert
| jméno = František
| meno = František
| odkaz na autora = František Emmert
| odkaz na autora = František Emmert
| titul = Československý zahraniční odboj za 2.světové války
| titul = Československý zahraniční odboj za 2.světové války
| vydavatel = Computer Media
| vydavateľ = Computer Media
| místo = Praha
| miesto = Praha
| rok = 2012
| rok = 2012
| počet stran = 112
| počet stran = 112
Riadok 115: Riadok 126:
Poľský prezident povolil čs. vojenskú jednotku pod názvom "Legion český
Poľský prezident povolil čs. vojenskú jednotku pod názvom "Legion český
a slovenský" až tretí deň (3.9.1939) po napadnutí Poľska Nemeckom. Ten mohol len málo zasiahnuť do bojov. Po porážke Poľska v septembri 1939 previedol Ludvík Svoboda skupinu viac ako 700 dôstojníkov a vojakov do azylu do ZSSR. Únik skupiny do Rumunska bol vylúčený, hrozilo, že by ju Rumuni odovzdali Nemcom. V ZSSR sa skupina ihneď premenovala na "Východnú skupinu čs. armády". Skupina prešla bez zbraní a v civilu ako vojenský útvar
a slovenský" až tretí deň (3.9.1939) po napadnutí Poľska Nemeckom. Ten mohol len málo zasiahnuť do bojov. Po porážke Poľska v septembri 1939 previedol Ludvík Svoboda skupinu viac ako 700 dôstojníkov a vojakov do azylu do ZSSR. Únik skupiny do Rumunska bol vylúčený, hrozilo, že by ju Rumuni odovzdali Nemcom. V ZSSR sa skupina ihneď premenovala na "Východnú skupinu čs. armády". Skupina prešla bez zbraní a v civilu ako vojenský útvar
so súhlasom čs. vyslanca v Poľsku Juraja Slávika a po dohode so sovietskymi diplomatickými orgánmi na území Poľska. Aby sa ako civilní emigranti nerozptýlili po Sovietskom zväze, ktorý mal v tom čase s Nemeckom dohodu, boli vojaci od verejnosti izolovaní v internačných táboroch, v ktorých viedli život podľa predpisov čs. armády. Tieto internačné tábory neboli ani zajatecké, ani pracovné a ani gulagy. <ref name="Emmert" /><ref name="LS2008">{{Citace monografie
so súhlasom čs. vyslanca v Poľsku Juraja Slávika a po dohode so sovietskymi diplomatickými orgánmi na území Poľska. Aby sa ako civilní emigranti nerozptýlili po Sovietskom zväze, ktorý mal v tom čase s Nemeckom dohodu, boli vojaci od verejnosti izolovaní v internačných táboroch, v ktorých viedli život podľa predpisov čs. armády. Tieto internačné tábory neboli ani zajatecké, ani pracovné a ani gulagy. <ref name="Emmert" /><ref name="LS2008">{{Citácia knihy
| příjmení = Svoboda
| priezvisko = Svoboda
| jméno = Ludvík
| meno = Ludvík
| titul = Deník z doby válečné
| titul = Deník z doby válečné
| vydavatel = Mladá Fronta
| vydavateľ = Mladá Fronta
| místo = Praha
| miesto = Praha
| rok = 2008
| rok = 2008
| počet stran = 301
| počet stran = 301
Riadok 132: Riadok 143:
Mesiac po napadnutí ZSSR Nemeckom bola našimi politickými predstaviteľmi 18. júla 1941 podpísaná dohoda so Sovietskym zväzom o obnove diplomatických stykov a vzájomnej spolupráci vo vojne proti Nemecku. Dohoda umožňovala organizovať v Sovietskom zväze samostatnú československú vojenskú jednotku. Pplk. Ludvík Svoboda sa významne podieľal na príprave tejto vojenskej dohody a tiež na vyjednaní podmienok pre spoluprácu sovietskych a československých spravodajských služieb (plk. Heliodor Píka). Kvôli tomu niekoľkokrát opustil ZSSR a odišiel do Istanbulu.<ref>(Svoboda, 1992)</ref> V Moskve bola už na jar 1941 ustanovená tajná čs. vojenská misia, ktorej veliteľom bol plk. Heliodor Píka a jeho zástupcom pplk. Ludvík Svoboda.
Mesiac po napadnutí ZSSR Nemeckom bola našimi politickými predstaviteľmi 18. júla 1941 podpísaná dohoda so Sovietskym zväzom o obnove diplomatických stykov a vzájomnej spolupráci vo vojne proti Nemecku. Dohoda umožňovala organizovať v Sovietskom zväze samostatnú československú vojenskú jednotku. Pplk. Ludvík Svoboda sa významne podieľal na príprave tejto vojenskej dohody a tiež na vyjednaní podmienok pre spoluprácu sovietskych a československých spravodajských služieb (plk. Heliodor Píka). Kvôli tomu niekoľkokrát opustil ZSSR a odišiel do Istanbulu.<ref>(Svoboda, 1992)</ref> V Moskve bola už na jar 1941 ustanovená tajná čs. vojenská misia, ktorej veliteľom bol plk. Heliodor Píka a jeho zástupcom pplk. Ludvík Svoboda.
Na prelome mája a júna 1941 Ludvík Svoboda spolu so spravodajským dôstojníkom Hieke-Stojom kontaktovali L. Krna, zástupca vyslanca Slovenského štátu v Moskve. Hieke-Stoj prehovoril diplomata k spolupráci.
Na prelome mája a júna 1941 Ludvík Svoboda spolu so spravodajským dôstojníkom Hieke-Stojom kontaktovali L. Krna, zástupca vyslanca Slovenského štátu v Moskve. Hieke-Stoj prehovoril diplomata k spolupráci.
V súvislosti s týmto podujatím bol Svoboda zadržaný sovietskou kontrarozviedkou a obvinený zo spolčenia s nepriateľom Sovietskeho zväzu a zo špionáže. Nedorozumenie sa vysvetlilo a Svoboda bol obvinenia zbavený.<ref>(Svoboda, 1992, str.158)</ref> Podľa špekulatívnych úvah niektorých historikov sa vtedy L. Svoboda zaviazal k spolupráci so sovietskou tajnou službou, v ktorej potom zotrval až do konca svojho života. Pre toto tvrdenie však nenašli dôkazy.<ref>{{Citace monografie
V súvislosti s týmto podujatím bol Svoboda zadržaný sovietskou kontrarozviedkou a obvinený zo spolčenia s nepriateľom Sovietskeho zväzu a zo špionáže. Nedorozumenie sa vysvetlilo a Svoboda bol obvinenia zbavený.<ref>(Svoboda, 1992, str.158)</ref> Podľa špekulatívnych úvah niektorých historikov sa vtedy L. Svoboda zaviazal k spolupráci so sovietskou tajnou službou, v ktorej potom zotrval až do konca svojho života. Pre toto tvrdenie však nenašli dôkazy.<ref>{{Citácia knihy
| příjmení = Pernes
| priezvisko = Pernes
| jméno = Jiří
| meno = Jiří
| odkaz na autora = Jiří Pernes
| odkaz na autora = Jiří Pernes
| titul = Takoví nám vládli, Komunističtí prezidenti Československa a doba, v níž žili
| titul = Takoví nám vládli, Komunističtí prezidenti Československa a doba, v níž žili
| vydavatel = Brána
| vydavateľ = Brána
| místo = Praha
| miesto = Praha
| rok = 2003
| rok = 2003
| počet stran = 328
| počet strán = 328
| strany = 88-89
| strany = 88-89
}}</ref><ref>KAPLAN, Karel, v pořadu ''Se Svobodou za svobodu.'' Připravili: J. GOLD, V. PREČAN, B. MUSIL. 51 minut, ČT, 1993. 12:00-12:30.</ref> V Svobodovom denníku sa k tejto záležitosti vzťahuje zápis, ktorý objasňuje dôvod jeho zadržania a obvinenia zo špionáže. Vedúci misie plk. Píka pozabudol oznámiť kontakty jeho a ďalších členov misie s diplomatom
}}</ref><ref>KAPLAN, Karel, v pořadu ''Se Svobodou za svobodu.'' Připravili: J. GOLD, V. PREČAN, B. MUSIL. 51 minut, ČT, 1993. 12:00-12:30.</ref> V Svobodovom denníku sa k tejto záležitosti vzťahuje zápis, ktorý objasňuje dôvod jeho zadržania a obvinenia zo špionáže. Vedúci misie plk. Píka pozabudol oznámiť kontakty jeho a ďalších členov misie s diplomatom
Riadok 149: Riadok 160:
s organizáciou čs. vojska v ZSSR. Pplk. Svoboda spolu so skupinou
s organizáciou čs. vojska v ZSSR. Pplk. Svoboda spolu so skupinou
93 dôstojníkov a poddôstojníkov, ktoré počas internácie pripravoval (Oranská skupina), zorganizoval z dobrovoľníkov - československých občanov, ktorí
93 dôstojníkov a poddôstojníkov, ktoré počas internácie pripravoval (Oranská skupina), zorganizoval z dobrovoľníkov - československých občanov, ktorí
sa prihlásili zo všetkých koncov ZSSR, samostatný poľný prápor, ktorý však organizačne mohol byť zaradený do štruktúry sovietskeho vojska. Do jednotky vstúpili Česi, Slováci aj Rusíni z Podkarpatskej Rusi, Židia, krajania žijúci na území ZSSR, ale aj nemeckí a maďarskí antifašisti - čs. občania.<ref name="Broz2006">{{Citace monografie
sa prihlásili zo všetkých koncov ZSSR, samostatný poľný prápor, ktorý však organizačne mohol byť zaradený do štruktúry sovietskeho vojska. Do jednotky vstúpili Česi, Slováci aj Rusíni z Podkarpatskej Rusi, Židia, krajania žijúci na území ZSSR, ale aj nemeckí a maďarskí antifašisti - čs. občania.<ref name="Broz2006">{{Citácia knihy
| příjmení = Brož
| priezvisko = Brož
| jméno = Miroslav
| meno = Miroslav
| titul = Hrdinové od Sokolova
| titul = Hrdinové od Sokolova
| vydání = 2
| vydání = 2
| vydavatel = AVIS
| vydavateľ = AVIS
| místo = Praha
| miesto = Praha
| rok = 2006
| rok = 2006
| počet stran = 529
| počet strán = 529
| isbn = 80-7278-365-3
| isbn = 80-7278-365-3
| poznámka = [dále jen (Brož, 2006)]
| poznámka = [dále jen (Brož, 2006)]
}}</ref> Ludvík Svoboda prijal do armády ženy, aj keď to bolo proti poriadku čs. armády.<ref>www.zeny-bojujici.cz</ref><ref name="Broz2005">{{Citace monografie
}}</ref> Ludvík Svoboda prijal do armády ženy, aj keď to bolo proti poriadku čs. armády.<ref>www.zeny-bojujici.cz</ref><ref name="Broz2005">{{Citácia knihy
| příjmení = Brož
| priezvisko = Brož
| jméno = Miroslav
| meno = Miroslav
| titul = Válečné dokumenty vypovídají
| titul = Válečné dokumenty vypovídají
| vydání = 2
| vydání = 2
| vydavatel = AVIS
| vydavateľ = AVIS
| místo = Praha
| miesto = Praha
| rok = 2005
| rok = 2005
| počet stran = 319
| počet strán = 319
| isbn = 978-80-7278-419-6
| isbn = 978-80-7278-419-6
}}</ref>
}}</ref>
Riadok 179: Riadok 190:
Jan Kratochvíl. Pod jeho velením bol zbor nasadený v karpatsko-duklianskej operácii. Dňa 10.9.1944 velenie nad 1.čs. armádnym zborom prevzal
Jan Kratochvíl. Pod jeho velením bol zbor nasadený v karpatsko-duklianskej operácii. Dňa 10.9.1944 velenie nad 1.čs. armádnym zborom prevzal
od brigádneho generála Jana Kratochvíla brigádny generál Ludvík Svoboda
od brigádneho generála Jana Kratochvíla brigádny generál Ludvík Svoboda
(na základe rozkazu veliteľa 1.ukrajinskeho frontu maršala Koneva). Zmena veliteľa súvisela s neúspešným začatím operácií dňa 9.10.1944.<ref name="Bys2011">{{Citace monografie
(na základe rozkazu veliteľa 1.ukrajinskeho frontu maršala Koneva). Zmena veliteľa súvisela s neúspešným začatím operácií dňa 9.10.1944.<ref name="Bys2011">{{Citácia knihy
| příjmení = Bystrický
| priezvisko = Bystrický
| jméno = Josef a kol
| meno = Josef a kol
| titul = Od Priesmyku predeal po kurovské sedlo
| titul = Od Priesmyku predeal po kurovské sedlo
| vydavatel = VHU BratislavaVoj. historický ústav
| vydavateľ = VHU BratislavaVoj. historický ústav
| místo = Bratislava
| miesto = Bratislava
| rok = 2011
| rok = 2011
| počet stran = 389
| počet stran = 389
Riadok 192: Riadok 203:
| jazyk = slovensky, polsky
| jazyk = slovensky, polsky
| poznámka = [dále jen (Bystrický, 2011)]
| poznámka = [dále jen (Bystrický, 2011)]
}}</ref> J. Bílek hodnotí odvolanie Kratochvíla ako "neoprávnené" <ref name="Láník2005">{{Citace monografie
}}</ref> J. Bílek hodnotí odvolanie Kratochvíla ako "neoprávnené" <ref name="Láník2005">{{Citácia knihy
| příjmení = Bílek
| priezvisko = Bílek
| jméno = Jiří
| meno = Jiří
| rok = 2005
| rok = 2005
| titul = IN: LÁNÍK Jaroslav: Vojenské osobnosti československého odboje 1939-1945
| titul = IN: LÁNÍK Jaroslav: Vojenské osobnosti československého odboje 1939-1945
| vydavatel = Ministerstvo obrany ČR-AVIS
| vydavateľ = Ministerstvo obrany ČR-AVIS
| místo = Praha
| miesto = Praha
| strany = 150
| strany = 150
| isbn = 80-7278-233-9
| isbn = 80-7278-233-9
Riadok 204: Riadok 215:


Zbor bol organizovaný na základe príchodu ďalších dobrovoľníkov, najmä Volyňských Čechov. Zbor sa vyznamenal v karpatsko-duklianskej operácii - najväčšej horskej operácii 2. svetovej vojny. Bola to aj najväčšia operácia
Zbor bol organizovaný na základe príchodu ďalších dobrovoľníkov, najmä Volyňských Čechov. Zbor sa vyznamenal v karpatsko-duklianskej operácii - najväčšej horskej operácii 2. svetovej vojny. Bola to aj najväčšia operácia
čs. armády v jej histórii. Delostrelci armádneho zboru sa zúčastnili mohutnej delostreleckej prípravy v jaslianskej operácii, smerujúcej k oslobodeniu Krakowa a východného Poľska.<ref>{{Citace monografie
čs. armády v jej histórii. Delostrelci armádneho zboru sa zúčastnili mohutnej delostreleckej prípravy v jaslianskej operácii, smerujúcej k oslobodeniu Krakowa a východného Poľska.<ref>{{Citácia knihy
| příjmení = Ressel
| priezvisko = Ressel
| jméno = Alfréd
| meno = Alfréd
| titul = Šestnástimi krajinami za slobodou
| titul = Šestnástimi krajinami za slobodou
| vydavatel = Pravda
| vydavateľ = Pravda
| místo = Bratislava
| miesto = Bratislava
| rok = 1978
| rok = 1978
| strany = 215-229
| strany = 215-229
Riadok 219: Riadok 230:
V januári 1945 po vstupe zboru na slovenské územie na priamu žiadosť
V januári 1945 po vstupe zboru na slovenské územie na priamu žiadosť
gen. L.Z. Mechlisa, člena vojenskej rady 4. ukrajinského frontu, ktorý koordinoval činnosť spravodajskej služby frontu, L. Svoboda zriadil
gen. L.Z. Mechlisa, člena vojenskej rady 4. ukrajinského frontu, ktorý koordinoval činnosť spravodajskej služby frontu, L. Svoboda zriadil
pri armádnom zbore vojenské obranné spravodajstvo (OBZ). Generál Svoboda chcel pôvodne vedením OBZ poveriť mjr. Františka Sedláčka. Gen. Mechlis však presadil npor. B. Reicina.<ref>{{Citace monografie
pri armádnom zbore vojenské obranné spravodajstvo (OBZ). Generál Svoboda chcel pôvodne vedením OBZ poveriť mjr. Františka Sedláčka. Gen. Mechlis však presadil npor. B. Reicina.<ref>{{Citácia knihy
| příjmení = Hanzlík
| priezvisko = Hanzlík
| jméno = František
| meno = František
| titul = Bez milosti a slitování
| titul = Bez milosti a slitování
| vydavatel = Ostrov
| vydavateľ = Ostrov
| místo = Praha
| miesto = Praha
| rok = 2011
| rok = 2011
| strany = 89-90
| strany = 89-90

Verzia z 20:25, 12. september 2013

 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
formát referencií
Ludvík Svoboda
Ludvík Svoboda
Ludvík Svoboda, podpis
8. prezident Česko-Slovenska
V úrade
30. marec 1968 – 28. máj 1975
Predchodca Antonín Novotný Gustáv Husák Nástupca
Biografické údaje
Narodenie25. november 1895
Hroznatín, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie20. september 1979 (83 rokov)
Praha, Česko-Slovensko
Politická stranaKSČ
Odkazy
Spolupracuj na CommonsLudvík Svoboda
(multimediálne súbory)
Súbor:Legie - slavnostní nástup.jpg
Ludvík Svoboda počas príhovoru pred československou jednotkou v ZSSR.
Ludvík Svoboda s inou významnou postavou Pražskej jari, Josefom Smrkovským.

Ludvík Svoboda (25. novembra 1895 Hroznatín - † 20. septembra 1979 Praha) bol československý generál a politik. Počas druhej svetovej vojny velil 1. československému armádnemu zboru na východnom fronte. Povojnový minister národnej obrany v rokoch 1945 až 1950. V rokoch 1968 až 1975 bol prezidentom Československej socialistickej republiky.

Život

Mladosť

Narodil sa v Hroznatíne, okres Velké Meziříčí, na Českomoravskej vysočine v starej sedliackej rodine. Otec Jan Svoboda zomrel, keď mu bol jeden rok. Matka sa po druhýkrát vydala za Františka Nejedlého. Vyrastal so starším bratom a sestrou z prvého manželstva a troma súrodencami z druhého manželstva matky. Po absolvovaní meštianskej školy navštevoval Zemskú poľnohospodársku školu vo Veľkom Meziříčí, kde získal agronomické vzdelanie, ktoré si doplnil praxou vo vinárstve v Rakúsku. V roku 1914 mu zomrel aj otčim. V roku 1915 boli obaja bratia Josef aj Ludvík odvedení do rakúsko-uhorskej armády. Ludvík ako domobranec k pešiemu pluku č. 81. Staršia sestra Mária bola už vydatá. Matka s tromi mladšími súrodencami zostala na statku hospodáriť sama.[1] [2]

Prvá svetová vojna

V roku 1915 bol starší brat Jozef poslaný na srbský front, mladší Ludvík na ruskú frontu. Ešte toho istého roku 18. 9. prešiel u Tarnopola do zajatia. V Rusku najskôr vstúpil do hasičského zboru mesta Kyjeva, kde absolvoval odborný výcvik. 5. augusta 1916 sa prihlásil do československých légií. Bojoval pri Zborove, Bachmači a zúčastnil sa bojov o sibírsku magistrálu. V légiách bol menovaný poručíkom 6. 2. 1919, kapitánom 16. 8. 1919 s platnosťou od 1. 5. 1919. Kurz poddôstojníckej školy ukončil 26. 12. 1917. Kurz dôstojníckej školy absolvoval na jar 1919. Do vlasti sa vrátil s jedným z posledných lodných transportov cez Japonsko, Tichý oceán, Panamský prieplav a USA. V septembri 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil s 3. plukom Jána Žižku z Trocnova do jeho posádky v Kroměříži.[3][4][5]

Medzivojnové obdobie

Po návrate z vojny okamžite demobilizoval a ujal sa rodného hospodárstva, pretože starší brat Jozef, hospodár, bol v rakúskej armáde odsúdený za neposlušnosť na trest „ Spangle“ (krutý trest, ktorý v rakúskej armáde prežíval z feudálnych čias. Zavesili ho na pálčivom slnku na niekoľko hodín za ruky spútané za chrbtom.) Brat to utrpenie nevydržal. Na následky prekrvenia mozgu a na úpal zomrel [6]). Bol pochovaný u srbského mesta Čačak v bratskej mohyle. V súvislosti s pokusom ex cisára Karla zmocniť sa v Maďarsku trónu bol znovu, ako mnohí legionári, mobilizovaný. Vtedy bol získaný, aby zostal slúžiť v novo sa zakladajúcej armáde. Hospodárstvo odovzdal mladšiemu bratovi Františkovi Nejedlému a nastúpil u svojho materského 3. pluku Jána Žižku z Trocnova v Kroměříži. Tu sa tiež v roku 1923 oženil s Irenou Stratilovou z mlynárskej rodiny z neďalekých Cvrčovíc.[7][8]

V roku 1923 v hodnosti štábneho kapitána nastúpil službu na Podkarpatskej Rusi u 36. pluku. Tam zotrval do roku 1931. Absolvoval množstvo kurzov na zvýšenie kvalifikácie: strelecký kurz v Miloviciach (1927), stáž u delostreleckého pluku č.12 v Užhorode (1928), stáž u leteckého pluku v Piešťanoch (1931). Naučil sa maďarsky a zložil skúšku z maďarského jazyka a literatúry na bratislavskej univerzite J.A. Komenského. Vzhľadom na nedostatok pedagógov - dôstojníkov znalých maďarčiny, bol poverený jej výučbou na Vojenskej akadémii v Hraniciach v rokoch 1931-1934. V roku 1934 bol povýšený na podplukovníka a prevelený k svojmu 3. pluku Jána Žižku v Kroměříži. Prešiel celým radom veliteľských funkcií, bol veliteľom náhradného práporu inštrukčných kurzov záložných dôstojníkov. Ako veliteľ náhradného práporu bol v roku 1937 poverený prípravou mobilizácie. V roku 1938 odišiel s mobilizovaným práporom do pohraničia - Kounice u Brna. 15. marca 1939 musel odovzdať kasárne v Kroměříži rakúskemu plukovníkovi z nacistickej nemeckej armády, ktorá okupovala Kroměříž.[9] V Kroměříži si Svobodovi v roku 1933 postavili dom, ktorý im umožnil po obsadení pohraničia poskytnúť azyl dvom vyhnaným rodinám.

Druhá svetová vojna

Po rozbití Československa nacistickým Nemeckom a okupácii Čiech a Moravy sa zapojil do organizovania vojenskej odbojovej organizácie Obrana národa na Kroměřížsku. Začiatkom júna 1939 prešiel ilegálne do Poľska. Dôstojníkov jeho veku a hodnosti, ktorí by zanechali doma rodinu v neistote a nebezpečenstvu, nebolo veľa. V Poľsku, ako najstarší a najvyšší dôstojník, velil vojenskej skupine vo vojenskom tábore v Krakowe - Malých Bronowiciach. Cez tento tábor prechádzali stovky emigrujúcich mladších dôstojníkov. Počas troch mesiacov bolo vypravených do Francúzska 1200 letcov. Tí vojaci, ktorí v Poľsku zostali, mali vytvoriť čs. vojenskú jednotku na území Poľska.[10]

Poľský prezident povolil čs. vojenskú jednotku pod názvom "Legion český a slovenský" až tretí deň (3.9.1939) po napadnutí Poľska Nemeckom. Ten mohol len málo zasiahnuť do bojov. Po porážke Poľska v septembri 1939 previedol Ludvík Svoboda skupinu viac ako 700 dôstojníkov a vojakov do azylu do ZSSR. Únik skupiny do Rumunska bol vylúčený, hrozilo, že by ju Rumuni odovzdali Nemcom. V ZSSR sa skupina ihneď premenovala na "Východnú skupinu čs. armády". Skupina prešla bez zbraní a v civilu ako vojenský útvar so súhlasom čs. vyslanca v Poľsku Juraja Slávika a po dohode so sovietskymi diplomatickými orgánmi na území Poľska. Aby sa ako civilní emigranti nerozptýlili po Sovietskom zväze, ktorý mal v tom čase s Nemeckom dohodu, boli vojaci od verejnosti izolovaní v internačných táboroch, v ktorých viedli život podľa predpisov čs. armády. Tieto internačné tábory neboli ani zajatecké, ani pracovné a ani gulagy. [10][11]

V dobe internácie bola "Čs. vojenská skupina východná" postupne v nasledujúcich miestach: Kamenec Podolský, Olchovce, Jarmolince, Oranky, Suzdal). Na území ZSSR nebolo čs. diplomatické zastúpenie a pplk. Ludvík Svoboda viedol po dva roky diplomatické rokovania so sovietskymi orgánmi, aby mohla byť táto vojenská skupina udržaná vcelku, aby bola materiálne podporovaná a aby väčšia časť dôstojníkov a poddôstojníkov tejto skupiny bola prepravená do krajín, kde sa bojovalo proti Nemecku (do Francúzska, po jeho páde do Anglicka a neskôr na Stredný východ). Celkom bolo vypravených za pomoci ZSSR 12 transportov, t.j. 662 mužov, 12 žien a 6 detí.[11] V tej dobe čs. politické vedenie v emigrácii na čele s prezidentom Benešom nebolo našimi predmníchovskými spojencami - Anglickom a Francúzskom – uznávané. Ešte nevyhlásili mníchovskú dohodu a protektorátne hranice za neplatné. Naši letci museli vo Francúzsku až do jeho napadnutia Nemeckom slúžiť vo francúzskej cudzineckej légii, ich hodnosti im boli znížené alebo neuznané.[12][13] Mesiac po napadnutí ZSSR Nemeckom bola našimi politickými predstaviteľmi 18. júla 1941 podpísaná dohoda so Sovietskym zväzom o obnove diplomatických stykov a vzájomnej spolupráci vo vojne proti Nemecku. Dohoda umožňovala organizovať v Sovietskom zväze samostatnú československú vojenskú jednotku. Pplk. Ludvík Svoboda sa významne podieľal na príprave tejto vojenskej dohody a tiež na vyjednaní podmienok pre spoluprácu sovietskych a československých spravodajských služieb (plk. Heliodor Píka). Kvôli tomu niekoľkokrát opustil ZSSR a odišiel do Istanbulu.[14] V Moskve bola už na jar 1941 ustanovená tajná čs. vojenská misia, ktorej veliteľom bol plk. Heliodor Píka a jeho zástupcom pplk. Ludvík Svoboda. Na prelome mája a júna 1941 Ludvík Svoboda spolu so spravodajským dôstojníkom Hieke-Stojom kontaktovali L. Krna, zástupca vyslanca Slovenského štátu v Moskve. Hieke-Stoj prehovoril diplomata k spolupráci. V súvislosti s týmto podujatím bol Svoboda zadržaný sovietskou kontrarozviedkou a obvinený zo spolčenia s nepriateľom Sovietskeho zväzu a zo špionáže. Nedorozumenie sa vysvetlilo a Svoboda bol obvinenia zbavený.[15] Podľa špekulatívnych úvah niektorých historikov sa vtedy L. Svoboda zaviazal k spolupráci so sovietskou tajnou službou, v ktorej potom zotrval až do konca svojho života. Pre toto tvrdenie však nenašli dôkazy.[16][17] V Svobodovom denníku sa k tejto záležitosti vzťahuje zápis, ktorý objasňuje dôvod jeho zadržania a obvinenia zo špionáže. Vedúci misie plk. Píka pozabudol oznámiť kontakty jeho a ďalších členov misie s diplomatom dr. Krnom zo Slovenska. Týmto pozabudnutím „priviedol misiu, najmä seba a mňa, do veľmi nepríjemnej situácie a tým sa jeho aj moje postavenie v ZSSR značne zhoršilo a dôvera bola otrasená. Mám za to, že toto bolo dôvodom, že bol od nás požadovaný šifrovací kľúč a bola sprísnená kontrola nad rádio prevádzkou."[18] Činnosť Ludvíka Svobodu bola po celé ďalšie obdobie vojny spojená s organizáciou čs. vojska v ZSSR. Pplk. Svoboda spolu so skupinou 93 dôstojníkov a poddôstojníkov, ktoré počas internácie pripravoval (Oranská skupina), zorganizoval z dobrovoľníkov - československých občanov, ktorí sa prihlásili zo všetkých koncov ZSSR, samostatný poľný prápor, ktorý však organizačne mohol byť zaradený do štruktúry sovietskeho vojska. Do jednotky vstúpili Česi, Slováci aj Rusíni z Podkarpatskej Rusi, Židia, krajania žijúci na území ZSSR, ale aj nemeckí a maďarskí antifašisti - čs. občania.[19] Ludvík Svoboda prijal do armády ženy, aj keď to bolo proti poriadku čs. armády.[20][21] Príchodom ďalších dobrovoľníkov, najmä Rusínov, ktorí prišli z gulagov, a Slovákov, ktorí prešli do zajatia, sa prápor postupne rozrástol na samostatnú zmiešanú brigádu a neskôr na armádny zbor - najväčšiu československú vojenskú jednotku v zahraničí. Československé vojsko v ZSSR pôsobilo na frontoch druhej svetovej vojny najdlhšie zo všetkých jednotiek nášho zahraničného vojska. [21] Pred odchodom na front - 30. januára 1943 - bol Ludvík Svoboda povýšený na plukovníka. Plk. Svoboda velil práporu, ktorý sa vyznamenal pri Sokolove (pri boji proti odvetnej operácii nemeckej armády za Stalingrad a Charkov). [19] Velel brigádě, ktorá zohrala významnú úlohu pri oslobodení hlavného mesta Ukrajiny Kyjeva a pri bojoch o západnú Ukrajinu. V decembri 1943 po oslobodení Kyjeva bol menovaný brigádnym generálom. Brigáda pod jeho velením oslobodzovala mesta Rudu, Bielu Cerekev a rad ďalších. U Žaškova sa brigáda zúčastnila korsuň - ševčenkovskej operácie. Dňa 18.5.1944 bol menovaný veliteľom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR brigádny generál Jan Kratochvíl. Pod jeho velením bol zbor nasadený v karpatsko-duklianskej operácii. Dňa 10.9.1944 velenie nad 1.čs. armádnym zborom prevzal od brigádneho generála Jana Kratochvíla brigádny generál Ludvík Svoboda (na základe rozkazu veliteľa 1.ukrajinskeho frontu maršala Koneva). Zmena veliteľa súvisela s neúspešným začatím operácií dňa 9.10.1944.[22] J. Bílek hodnotí odvolanie Kratochvíla ako "neoprávnené" [23]. J. Bystrický cituje hodnotenie čs. ministerstva národnej obrany v Londýne, ktoré uznalo dôvody Konevova rozhodnutia. [24]

Zbor bol organizovaný na základe príchodu ďalších dobrovoľníkov, najmä Volyňských Čechov. Zbor sa vyznamenal v karpatsko-duklianskej operácii - najväčšej horskej operácii 2. svetovej vojny. Bola to aj najväčšia operácia čs. armády v jej histórii. Delostrelci armádneho zboru sa zúčastnili mohutnej delostreleckej prípravy v jaslianskej operácii, smerujúcej k oslobodeniu Krakowa a východného Poľska.[25]

Armádny zbor oslobodzoval Slovensko a východnú Moravu.[26] Po mobilizácii Slovákov a zapojení miestnych partizánov vzrástol počet vojakov zhruba na 50 000. 3. apríla 1945 velenie nad zborom prevzal generál Karel Klapálek. Ostravsko-opavskej operácie sa zúčastnila čs. tanková brigáda spolu so zmiešanou leteckou divíziou. [27] V januári 1945 po vstupe zboru na slovenské územie na priamu žiadosť gen. L.Z. Mechlisa, člena vojenskej rady 4. ukrajinského frontu, ktorý koordinoval činnosť spravodajskej služby frontu, L. Svoboda zriadil pri armádnom zbore vojenské obranné spravodajstvo (OBZ). Generál Svoboda chcel pôvodne vedením OBZ poveriť mjr. Františka Sedláčka. Gen. Mechlis však presadil npor. B. Reicina.[28][29] Dňa 4. apríla 1945 vymenoval prezident Beneš tzv. košickú vládu. Ludvík Svoboda bol menovaný ako nestraník ministrom národnej obrany a velením armádneho zboru poveril generála Klapálka. Generál Klapálek spolu s ďalšími niekoľkými generálmi a radom mladších dôstojníkov prišli na vyžiadanie z Anglicka. Títo dôstojníci posilnili veliteľský zbor jednotky. Niektorí prišli k brigáde už pred Kyjevom, niektorí až k zboru a zúčastnili sa oslobodenia Slovenska a východnej Moravy. [30][31][32] Na divízneho generála bol Ludvík Svoboda povýšený 10. mája 1945. Armádnym generálom sa stal 1. augusta 1945. [33]

Povojnové obdobie

Jeho lojalita ku KSČ, ktorej si demokratické strany neboli vedomé, bola jedným z kľúčových prvkov vo februárovom prevrate. Svoboda vtedy údajne oznámil prezidentovi Benešovi, že „armádu nepovediem proti ľudu. Armáda ide s ľudom“ [chýba zdroj]. Zato ho niektorí pokladajú za komunistického trójskeho koňa vo vláde a ozbrojených silách. Oficiálne vstúpil do KSČ 11. októbra 1948.

Začiatkom 50. rokov bol odstránený z politiky a krátky čas - počas procesu s Rudolfom Slánským v roku 1952 - väznený. Po prepustení pracoval ako pomocný robotník a účtovník na JZD v rodnej obci.

Po roku 1954 sa postupne vracia do politického života. V r. 1954-1964 je členom predsedníctva Národného zhromaždenia, dlhé roky bol predsedom Zväzu protifašistických bojovníkov, v r. 1955-1958 náčelníkom Vojenské akademie K. Gottwalda v Hranicích, potom náčelníkom Vojenského historického ústavu v Prahe.

V rámci Pražskej jari bol na podnet Alexandra Dubčeka 30. marca 1968 zvolený za prezidenta po abdikácii Antonína Novotného. Svoju odhodlanosť o nadviazania kontinuity s predchádzajúcimi prezidentmi symbolicky vyjadril položením kvetín na hroby nielen Klementa Gottwalda a Antonína Zápotockého, ale i T.G. Masaryka a Edvarda Beneša.

Počas augustovej okupácie na jednej strane odmietol vymenovať robotnícko-roľnícku vládu Vasila Biľaka, Aloisa Indru, Drahomíra Kolderu a Jozefa Lenárta, na druhej strane sa v nasledujúcich rokoch podieľal na tzv. normalizácii. 29. mája 1975, keď sa napriek dlhodobým zdravotným problémom odmietal vzdať prezidentskej funkcie, Federálne zhromaždenie prijalo zvláštny zákon, na základe ktorého bol zbavený prezidentskej funkcie.

Svoje zážitky z bojov druhej svetovej vojny zobrazil v knihách Z Buzuluku do Prahy (1960) a Cestami života (1971).

Vyznamenania

Ludvík Svoboda je nositeľ titulu hrdina Sovietskeho zväzu (1965), hrdina ČSSR (1965, 1970 a 1975), tiež Radu SNP I. triedy (1945), Česko-slovenského vojnového kríža 1939 (1943, 1945 a 1946), Česko-slovenského radu bieleho leva (1955), Radu Víťazného februára (1973) a niekoľkých ďalších vyznamenaní.

Referencie

  1. ↑ SVOBODA, Ludvík. Cestami života I. Praha : Orego, 1996. 401 s. [dále jen (Svoboda, 1996)]. ISBN 80-902107-5-9. Kapitola Vzpomínka na první válku, Vzpomínky na mládí, s. 113-122,209-216.
  2. ↑ KLUSÁKOVÁ-SVOBODOVÁ, Zoe. Ludvík Svoboda – Životopis. Kroměříž : Kroměříž, 2005a. 47 s. [dále jen Klusáková-Svobodová 2005a]. Dostupné online. ISBN 80-239-4706-0. Kapitola Mládí, s. 4.
  3. ↑ (Svoboda, 1996, str.113-122, 357-372)
  4. ↑ SVOBODA, Ludvík. Cestami života II. Praha : Prospektrum, 1992. 339 s. [dále jen (Svoboda, 1992)]. ISBN 80-85431-57-2. S. 133-142, 247-262.
  5. ↑ Služební výkaz z 6. září 1920, Vojenský historický archiv.
  6. ↑ (Svoboda, 1996, str.117)
  7. ↑ (Svoboda, 1996)
  8. ↑ KOSATÍK, Pavel. Devět žen z hradu. Praha : Mladá Fronta, 1999. ISBN 80-204-0776-6. Kapitola 7, s. 256-290.
  9. ↑ (Svoboda, 1996, str.189)
  10. ↑ a b EMMERT, František. Československý zahraniční odboj za 2.světové války. Praha : Computer Media, 2012. ISBN 978-80-251-2756-8.
  11. ↑ a b SVOBODA, Ludvík. Deník z doby válečné. Praha : Mladá Fronta, 2008. [dále jen (Svoboda, 2008)]. ISBN 978-80-204-1939-2.
  12. ↑ Šmoldas, Zdeněk, Českoslovenští letci v boji proti fašismu, Naše Vojsko, Praha, 1987.
  13. ↑ Loucký, František, Mnozí nedoletěli, Naše Vojsko, Praha, 1989.
  14. ↑ (Svoboda, 1992)
  15. ↑ (Svoboda, 1992, str.158)
  16. ↑ PERNES, Jiří. Takoví nám vládli, Komunističtí prezidenti Československa a doba, v níž žili. Praha : Brána, 2003. 328 s. S. 88-89.
  17. ↑ KAPLAN, Karel, v pořadu Se Svobodou za svobodu. Připravili: J. GOLD, V. PREČAN, B. MUSIL. 51 minut, ČT, 1993. 12:00-12:30.
  18. ↑ (Svoboda, 2008, str.213, 219-220)
  19. ↑ a b BROŽ, Miroslav. Hrdinové od Sokolova. Praha : AVIS, 2006. 529 s. [dále jen (Brož, 2006)]. ISBN 80-7278-365-3.
  20. ↑ www.zeny-bojujici.cz
  21. ↑ a b BROŽ, Miroslav. Válečné dokumenty vypovídají. Praha : AVIS, 2005. 319 s. ISBN 978-80-7278-419-6.
  22. ↑ BYSTRICKÝ, Josef a kol. Od Priesmyku predeal po kurovské sedlo. Bratislava : VHU BratislavaVoj. historický ústav, 2011. [dále jen (Bystrický, 2011)]. ISBN 978-80-89523-07-8. Kapitola Vojnový denník 1.Čs. Armádného zboru v ZSSR, s. 202-203. (slovensky, polsky)
  23. ↑ BÍLEK, Jiří. IN: LÁNÍK Jaroslav: Vojenské osobnosti československého odboje 1939-1945. Praha : Ministerstvo obrany ČR-AVIS, 2005. [dále jen (Bílek, 2005)]. ISBN 80-7278-233-9. S. 150.
  24. ↑ (Bystrický, 2011, str.202)
  25. ↑ RESSEL, Alfréd. Šestnástimi krajinami za slobodou. Bratislava : Pravda, 1978. [dále jen (Ressel, 1978)]. S. 215-229.
  26. ↑ (Bystrický, 2011)
  27. ↑ Novák,V.-Sedlář, J., Po stopách 1. československého armádního sboru v SSS, SPN, Praha, 1975
  28. ↑ HANZLÍK, František. Bez milosti a slitování. Praha : Ostrov, 2011. [dále jen (Hanzlík, 2011)]. ISBN 978-80-86289-72-4. S. 89-90.
  29. ↑ http://www.ustrcr.cz/data/pdf/pamet-dejiny/0801-76-89.pdf
  30. ↑ Klapálek Karel, Ozvěny bojů, Naše vojsko, Praha 1966
  31. ↑ Kyjev Dukla Praha, sborník, Naše vojsko, 1975
  32. ↑ (Ressel, 1978)
  33. ↑ (Bílek, 2005, s.278-279)

Iné projekty

Externé odkazy

Šablóna:Link FA

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ludvík_Svoboda_(prezident)&oldid=5602885“