2. symfónia (Brahms)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Symfónia č. 2 D-dur Op. 73 je dielo Johannesa Brahmsa.

Symfónia č. 2 D-dur, Op. 73
Druh skladby
symfónia
Vznik
1877
Časti
  1. Allegro non troppo
  2. Adagio non troppo
  3. Allegretto grazioso (Quasi Andantino)
  4. Allegro con spirito
Inštrumentácia
2 Fl., 2 Ob., 2 Cl., 2 Fag. - 4 Cor., 2 Tr., 3 Tromb. - Timp. - Archi.
Približná dĺžka
40 min.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Po úspechu prvej symfónie nabral Brahms odvahu a už o rok prišiel so Symfóniou č. 2 D-dur. Skladateľ na symfónii pracoval počas pobytu v Pörtschach v rakúskych Alpách, kde neskor vznikol aj jeho Husľový koncert D-dur. O tom, že alpská príroda mala na Brahmsa blahodárny vplyv, svedčia práve spomínané diela, ktoré patria k najoptimistickejším v jeho tvorbe. V porovnaní so skladateľovým symfonickým debutom je jeho druhá symfónia lyrickejšia, nežnejšia a až idylická. Kvoli svojmu charakteru a porovnaniu s Beethovenom ju mnohí nazývali prívlastkom "Pastorálna". Brahmsove symfónie však treba hodnotiť predovšetkým podľa ich vlastnýćh zásluh. V náväznosti na prvú symfóniu, ktorá priniesla doležitý impulz v dobe, kedy mnohí skladatelia považovali žáner symfónie za vyčerpaný, sa aj druhá symfónia vyznačuje mimoriadnou stavebnou jednotou, premylsenou tematickou prácou a transformáciou. Dielo malo premiéru v roku 1877 vo Viedni pod vedením Hansa Richtera. Vtedajšie publikum symfóniu prijalo skor pozitívne, aj keď s určitými rozpakmi. Zvlášť tajomne znela druhá veta, a v dobách kedy neexistovali digitálne nahrávky, sa o tejto vete po jednom počutí zdráhalo hovoriť takmer každé periodikum, prinášajúce recenziu z premiéry symfónie.

Analýza[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá veta začína trojtónovou figúrou kontrabasov, ktorá napriek svojej jednoduchosti poslužila skladateľovi ako základ pre motivickú prácu. Ozveny tohto drobného motívu sa ozývajú mnohokrát v priebehu celej symfónie. Na kontrabasy a violončelá naväzujú Brahmsove obľúbené lesné rohy a drevené dychové nástroje, ktoré striedavo prinašajú pokojnú melódiu, ktorá sa rozrastie do hlavnej témy. Bezprostredne na ňu naväzuje nežná vedľajšia téma v podaní huslí, ktorá postupne vygraduje aby sa vzápäti stiahla do voľnej dohry. Tretia téma v podaní viol a violončiel je takisto veľmi spevná a pripomína pomalý vznešený valčík. Idylickú expozíciu strieda stvárnenie, ktoré sa čoskoro rozrastá do rozsiahlých rozmerov, v ktorých možno ešte počuť dozvuky nálad prvej skladateľovej symfónie.

Druhá veta je tradičné Adagio, s ústrednou témou s ťažko uchopiteľnou melodickou linkou, o to však povabnejšou.

Tretia veta je tancom s hlavnou témou zverenou dreveným dychovým nástrojom. Zvláštne rytmické pizzicato sláčikov v pozadí dodáva vete archaicky charakter. Po doznení pokojnej témy však prichádza šum a oživenie sláčikov.

Záverečné Allegro con spirito patrí medzi najspontánnejšie a najradostnejšie prejavy v Brahmsovej orchestrálnej tvorbe. Prináša hlavnú tému odvodenú od úvodného kontrabasového motívu z úplneho začiatku celej skladby. Téma najskor zaznieva tlmene, no po krátkej dramatickej pauze ju orchester zopakuje a ďalej rozvíja v plnej sile. Vedľajšia téma prináša v porovnaní s hlavnou akési vážnejšie zamyslenie. Po hrdinskom prevedení s využitím rytmických transormácií a repríze je celá symfónia zakončená extatickou kódou, ktorá patrí medzi najvzrušujúcejšie v dejinách hudby. Po rýchlych behoch sláčikov pozauny prinášajú so zostupným radom tónov akési zatemnenie, po ktorom sa však orchester naposledy vzprieči a s trúbkami v popredí zakončuje symfóniu vo víťaznom a slávnostnom duchu.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby. Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
  • Erhardt, Ludwik. Brahms. Bratislava: Opus, 1986.
  • Gammond, Peter: Velcí skladatelé. Praha: Svojtka & Co., 2002. ISBN 80-7237-590-3
  • Očadlík, Mirko: Svět orchestru I. Praha: NHV Orbis Praha, 1951.
  • Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 807341905X