T-64
| T-64 | |
|---|---|
 T-64AK | |
| Základná charakteristika | |
| Posádka | 3 (vodič, strelec, veliteľ) |
| Dĺžka | 6,54 m |
| Šírka | 3,412 m |
| Výška | 2,17 m |
| Hmotnosť | 38,5 t |
| Pancierovanie a výzbroj | |
| Pancierovanie | kompozit |
| Hlavná zbraň | 125 mm kanón 2А46-1 |
| Sekundárne zbrane | 7,62 mm guľomet PKT 12,7 mm protilietadlový guľomet NSVT |
| Pohon a pohyb | |
| Pohon | vznetový motor 700 hp |
| Odpruženie | torzné tyče |
| Max. rýchlosť | 60 km/h po ceste v teréne 40 km/h |
| Pomer výkon/hmotnosť | |
| Dojazd | 225-350 km (v teréne), 450 km s extra nádržou |
| Priechodnosť | |
T-64 alebo Objekt 434 (rus. Объект 434, ukr. обєкт 434) je sovietsky hlavný bojový tank vyvinutý v polovici 60. rokov 20. storočia a sériovo vyrábaný v rokoch 1969 - 1987 spolu s tankami T-55 a T-62. Vo svojej dobe predstavoval novú revolučnú konštrukciu (automatický nabíjač, laserový diaľkomer, kompozitný pancier, rakety odpalované cez hlaveň kanóna a pod).[1] Tank nebol nikdy vo väčšom rozsahu vyvážaný mimo ZSSR a okrem Konga, ho majú vo výzbroji iba krajiny bývalého Sovietskeho zväzu.
Vznik a vývoj
Začiatkom 60. rokov bol odpoveďou na nové západné konštrukcie tankov sovietsky typ T-62 so 115 mm kanónom s hladkým vývrtom. Táto konštrukcia, odvodená z tanku T-55 však nebola považovaná za perspektívnu. Vývojom nového tanku sa v polovici 60. rokov 20. storočia zaoberal kolektív Charkovskej konštruktčnej kancelárie závodu č. 75 pod vedením A. Morozova.[2]
Predchodcami budúceho T-64 boli prototypy Objekt 430 a 432. Súčasne bol testovaný Objekt 755, s ktorým sa uvažovalo ako s tankom používajúcim iba raketovú muníciu vystreľovanú cez klasickú hlaveň. Prototyp Objekt 434 bol testovaný v polovici 60. rokov 20. storočia. Stroj mal hmotnosť 36,5 t a bol vybavený novým 115 mm kanónom a zážihovým motorom o sile 700 hp. Hlavnú zbraň predstavoval kanón 2A21 (D-68) kalibru 115 mm a spriahnutý 7,62 mm guľomet PKT. Kanón mal efektívny dostrel do 2 km a jeho protipancierové strely priebojnosť 450 mm. Po zavedení modernizovaných verzií boli pôvodné T-64 označované ako T-64R. Vyrobených bolo celkovo asi 600 ks základnej verzie.
V roku 1969 bol T-64 po prvýkrát modernizovaný. Vznikla verzia T-64A so 125 mm kanónom a novým motorom. Jednalo sa o prvý sovietsky skutočne hlavný bojový tank.[3] Verzia T-64AK predstavovala veliteľský stroj s výkonnejšou rádiostanicou a väčšou anténou. V roku 1976 sa začala vyrábať novšia verzia T-64B s modernejším systémom riadenia paľby, zvýšenou ochranou a zadymovacím zariadením. Modernizovaná verzia T-64B je schopná z kanóna odpaľovať protitankové strely AT-8. Po roku 1979 bol použitý nový 125 mm kanón 2А46.
Tank predstavuje významnú pokrokovú konštrukciu vo výrobe tankov. Ako prvý sériovo vyrábaný tank v dejinách mal inštalovaný automatický nabíjač, ktorý celkom nahradil jedného člena posádky, takže tank mohli obsluhovať iba 3 členovia posádky (vodič, veliteľ, strelec). Automatický nabíjač zvýšil kadenciu paľby až na 10 rán za minútu. Predstavoval taktiež prvú sovietsku konštrukciu tanku s inštalovaným laserovým diaľkomerom. Ako prvý sovietsky sériovo vyrábaný tank mal kompozitný (viacvrstvový) pancier Kombinacia-K.[4]
Stroj bol vybavený viacpalivovým 5-valcovým, veľmi kompaktným motorom 5TDF. Motor bol veľmi náročný na výrobu a dlhú dobu ho nebolo možné vyrábať inde ako v Charkovskej továrni. Potreba výroby T-64 aj v horšie vybavených fabrikách viedla k vývoju novej, lacnejšej verzie v Nižnom Tagile, ktorá nakoniec viedla k typu T-72. Spolu s novým typom odpruženia, malými hliníkovými kolesami a relatívne menšími pojazdovými kolesami bol tank pomerne malý a ľahký. Konštrukcia motora však obmedzovala maximálnu rýchlosť na 60 km/h.
Do výzbroje Sovietskych ozbrojených síl bol oficiálne zaradený 20. mája 1968. Vyvíjaný bol súbežne s typom T-72, ale na rozdiel od neho sa nikdy nevyvážal. Konštrukcia typu T-64 je oproti T-72 zložitejšia. Hoci nikdy neboli spoľahlivo vyriešené problémy s novým motorom (5-valcový dvojtaktný viacpalivový motor s protiľahlými valcami), samonabíjacím systémom a zavesením podvozku, bolo ich vyrobených okolo 10 tisíc. Vyzbrojené ním boli najdôležitejšie divízie (napr. skupiny v NDR). Výroba T-64 bola ukončená v roku 1987. Stroje T-64A a B predstavovali hlavnú údernú silu sovietskych tankových síl, a na rozdiel od typu T-72, boli určené primárne pre boj s nepriateľskými obrnenými formáciami.[3]
Posledná modernizácia bola vyvinutá v 90. rokoch pre tanky T-64 B/BV a B1/B1V. Ide o použitie PTRS 9M119 Reflex a vylepšený systém paľby u modernizácie označenej T-64BM2. Druhá modernizácia, označená T-64U, používa Reflexy a systém paľby z T-80UD a T-84.
Referencie
- ↑ Zaloga, S., 1983, Soviet tanks today. Tanks Illustrated No. 4, Arms and Amour Press, London, 62 s.
- ↑ Sewell, S., Why Three Tanks?. Armor, CVII, 4, 1998, s. 21 - 29
- ↑ a b Haskew, M. E., Obrnená bojová vozidla 1945 - dodnes. Identifikační příručka obrněných vozidel. Svojtka & Co., Praha, 2011, s. 33
- ↑ Zaloga, S., 1992, T-64 and T-80. Concord, Hong Kong, 60 s.
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému T-64
Externé odkazy
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov T-64 na českej Wikipédii a T-64 na ruskej Wikipédii.