Preskočiť na obsah

Aiči D3A

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
D3A

Aiči D3A1 z lietadlovej lode Akagi
Typpalubný strmhlavý bombardér
VýrobcaAiči Kókúki
KonštruktérTokuhiširo Goake
Prvý letjanuár 1938
Zavedený1940
Vyradený1945
Charaktervyradený
Hlavný používateľJaponské cisárske námorné letectvo
Výrobajanuár 19381944
Vyrobených1 495[1]

Aiči D3A bol najznámejší japonský palubný strmhlavý bombardér z druhej svetovej vojny. V japonskom námorníctve bol známy ako palubný bombardér typ 99 (九九式艦上爆撃機, Kjúkjúšiki kandžó bakugekiki) a bol to prvý celokovový dolnoplošník v Japonsku. Spojenecké kódové označenie typu bolo Val. Svoju najväčšiu slávu zažil v prvom roku vojny, kedy tieto lietadlá útočili na Pearl Harbor, na britské i americké vojenské loďstvo, zúčastnili sa bojov v Korálovom mori, v bitke o Midway, či v bojoch o Šalamúnove ostrovy.

Vznik a vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1936 vydal japonský generálny štáb námorného letectva špecifikácie 11-Ši, v ktorých boli stanovené požiadavky na nový palubný bombardovací jednoplošník. Malo ísť o náhradu za stroje D1A2 (Spojencami označované ako Susie), vyvinutého na začiatku 30. rokov z nemeckého lietadla Heinkel He 50. V roku 1941 lietalo ešte niekoľko desiatok týchto strojov z celkového počtu 590 kusov, ale moderným typom tej doby sa už nemohli rovnať. Do súžaze sa zapojili celkovo tri firmy – Aiči, Micubiši a Nakadžima. Firma Micubuši sa súťaže vzdala (v tej dobe sa už plne venovala vývoju známeho palubného stíhacieho lietadla A6M Reisen) a ostatné dve firmy pripravili každá svoj prototyp palubného bombardéra. V prípade firmy Nakadžima to bol D3N1 a v prípade firmy Aiči projekt lietadla pod továrenským označením AM-17. Oba projekty boli podrobené porovnávacím skúškam v roku 1939 v Kasumigare. Pri porovnávacích skúškach zvíťazil prototyp firmy Aiči a Japonské cisárske námorné letectvo podpísalo s firmou kontrakt na výrobu sériových strojov s označením námorný palubný bombardér typ 99 model 11.

Prvý prototyp stroja D3A pod továrenským označením AM-17 vzlietol na začiatku roku 1938 vybavený motorom Nakajima Hikari 13 s výkonom 530 kW (720 k) a brzdiacimi štítmi prevzatými z lietadla Ju 87. Stroj bol založený na jednoduchosti pevnej konštrukcie s nízkou hmotnosťou, s pevným podvozkom a elipsoidným pôdorysom krídla, ktoré sa podobalo krídlu dopravného lietadla Heinkel He 70 študovaného japonskými konštruktérmi. Ukázalo sa, že výkon motora nie je postačujúci, ďalej piloti mali problém udržať smerovú stabilitu, v prudkých zákrutách mal stroj tendenciu padať do vývrtky a pri strmhlavom lete spôsobovali brzdiace štíty nepríjemné vibrácie. Preto bol druhý prototyp výrazne upravený. Bol tu inštalovaný štrnásťvalec Micubiši Kinsei s výkonom 604 kW (821 k), vodorovná a zvislá chvostová plocha boli zväčšené, závesy brzdiacich štítov boli zosilnené a zväčšilo sa rozpätie krídla o 0,4 m. Tento prototyp vzlietol v roku 1939. Medzitým boli ďalšie skúšobné prototypy (celkovo 6 kusov) vybavené ešte silnejšími motormi Micubiši Kinsei 43 s výkonom 746 kW (1 014 k), pričom došlo k úprave trupu, boli inštalované účinnejšie brzdiace štíty a zväčšilo sa rozpätia krídel. Toto lietadlo bolo označené ako D3A1 model 11. V roku 1940 sa rozbiehala sériová výroba a súčasne prebehli úspešne zakončené skúšky vzletov a pristátí na palubách lietadlových lodí. Následne boli stroje prevzaté do výzbroje.

V roku 1942 prebehla ďalšia modernizácia, pri ktorej lietadlo, označené ako D3A2 model 22, dostalo silnejší motor s výkonom 969 kW. K bojovým jednotkám sa táto verzia dostávala od jesene 1942. V priebehu vojny prebiehali ďalšie pokusy o ich modernizáciu, ale od roku 1942 už boli rovnako zastarané. V roku 1943 a 1944 vznikli nové projekty, ale tie zostali iba v prototypoch.

Celkovo bolo vyrobených 1495 strojov všetkých verzií.

Kópia originálu Aiči D3A1 počas ukážky bojov z druhej svetovej vojny

D3A1 model 11

[upraviť | upraviť zdroj]

Oproti prototypu bola sériová verzia veľmi dobre ovládateľná. Stroj mohol niesť 250 kg bombu, zavesenú na výklopnom ramene pod trupom, ďalej dve až štyri bomby s hmotnosťou po 30 kg zavesených na závesníkoch pod krídlami. V trupe pred kabínou boli umiestnené dva guľomety typ 97 kalibru 7,7 mm a v zadnej kabíne pohyblivý guľomet typ 92 tiež kalibru 7,7 mm.

Výroba prebiehala v továrni firmy Aiči Fukanata do augusta 1942 a celkovo bolo vyrobených 470 strojov D3A1. Stroje v zo záverečných výrobných sérii už boli vybavené motormi Micubiši Kinsei 44 s výkonom 798 kW 1 085 k.

D3A2 model 12

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1942 stroje D3A1 nestačili svojimi výkonmi a vlastnosťami tempu vojny. Nástupca týchto strojov D4Y bol ale zatiaľ v nedohľadne a tak sa rozhodlo modernizovať typ D3A1 model 11. Vznikol prototyp D3A2 model 12 so zabudovaným motorom MK8N Kinsei 54 s výkonom 969 kW (1 318 k). K sériovej výrobe ale nakoniec neprišlo.

D3A2 model 22

[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku prototypu model 12 sa pristúpilo k ďalším úpravám. Konštruktéri zväčšili kapacitu interných, stále nechránených, nádrží o 79 litrov celkovo na 1 079 litrov. Kryt motoru dostal lepšie aerodynamické tvary, zadná časť trupu bola predĺžená a na náboji vrtule sa objavil aerodynamický kužeľ. Týmito úpravami sa zvýšila rýchlosť, stúpavosť a dostup stroja, dolet naopak mierne poklesol. Stroje tejto verzie boli vybavené motormi Kinsei 51, resp. Kinsei 54.

Výroba prebiehala od decembra 1942 v továrni Funakata a tiež v spoločnosti Šówa Hikóki Kógjó Kabušiki v Tokiu.

D3A2-K model 12

[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré verzie D3A2 boli upravené na cvično-bombardovaciu verziu typ 99 model 12.

Ďalšie verzie

[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom roku 1943 bolo prijaté rozhodnutie vyrábať cvično-bombardovací stroj, vychádzajúci z konštrukcie D3A2-K prevažne z dreva (projekt Y-50). Eliptické krídlo a chvostové plochy boli pre výrobu príliš náročné a preto konštruktéti zjednodušili ich tvary. V lete 1944 boli dokončené dva prototypy vybavené motormi Kinsei 54 a označené podľa firmy zaisťujúcej vývoj ako Jokosuka D3Y1-K model 12 Mjódžó (Venuša).

Ďalší vývoj, tentokrát od spoločnosti Macušita Kókú Kógjó K.K., viedol k subverzii D3Y1-K model 22. Išlo o odľahčenú verziu, ktorej boli postavené tri sériové stroje.

Rozostavaný projekt jednomiestnej špeciálnej útočnej verzie D3Y2-K Mjódžó-KAI (D5Y1) nebol do konca vojny dokončený.

Bojové nasadenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Lietadlá Aiči D3A slúžili na palubách lietadlových lodí a aj na pozemných základniach. Na začiatku vojny v Tichomorí tvorili hlavnú líniu výzbroje všetkých strmhlavých bombardovacích jednotiek japonského vojenského námorníctva. Slúžili na lietadlových lodiach Akagi, Hirjú, Sorjú, Kaga, Šókaku, Zuikaku a ďalších. V dobe útoku na Pearl Harbor niesli lietadlové lode Akagi, Hirjú a Sorjú po osemnásť[1] týchto strojov a lode Kaga, Šókaku a Zuikaku po dvadsaťsedem[1] kusov. Úspech týchto bombardérov vedených proti Pearl Harbor bol výsledkom spojenia veľmi dobrej ovládateľnosti strojov s dokonale vycvičenými pilotmi, ktorí vedeli zasiahnuť cieľ so sedemdesiat percentnou úspešnosťou aj v náročných bojových podmienkach.

Strmhlavé bombardéry Aiči D3A ďalej bojovali v bojoch na Filipínskom mori v júni 1944, ale tiež v Leytskom zálive v zime 1944 a nezaobišli sa bez nich ani boje o Tajwan, Iwodžimu a Okinawu, kde boli desiatky týchto strojov použitých pilotmi kamikadze.

Po zavedení lietadiel typu Jokosuka Suisei slúžili lietadlá D3A ešte v pozemných jednotkách a na menších lietadlových lodiach. V roku 1945 boli ale beznádejne zastarané a spojenecké stíhacie lietadlá ich doslova deklasovali.

Špecifikácie (D3A1)

[upraviť | upraviť zdroj]
Aiči D3A1 počas letu
Aiči D3A1 štartuje z lietadlovej lode Akagi k útoku na Pearl Harbor, 7. december 1941

Technické údaje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Posádka: Dvaja (pilot a zadný strelec)
  • Dĺžka: 10,20 m
  • Rozpätie: 14,37 m
  • Výška: 3,85 m
  • Plocha krídel: 34,90 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 2 408 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 3 650 kg
  • Pohonná jednotka: 1 × hviezdicový piestový motor Micubiši Kinsei 44 s výkonom 798 kW
  • Maximálna rýchlosť: 389 km/h
  • Dostup: 9 300 m
  • Dolet: 1 472 km
  • 2 × pevný, dopredu strieľajúci guľomet Typ 97 kalibru 7,7 mm
  • 1 × pohyblivý, dozadu strieľajúci guľomet Typ 92 kalibru 7,7 mm
  • 1 × 250 kg bomba alebo 2 × 60 kg bomba

Špecifikácie (D3A2)

[upraviť | upraviť zdroj]
Aiči D3A2
Aiči D3A2 s teleskopickým zameriavačom pred štartom

Technické údaje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Posádka: Dvaja (pilot a zadný strelec)
  • Dĺžka: 10,20 m
  • Rozpätie: 14,37 m
  • Výška: 3,85 m
  • Plocha krídel: 34,90 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 2 570 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 4 122 kg
  • Pohonná jednotka: 1× hviezdicový piestový motor Micubiši Kinsei 54 s výkonom 969 kW
  • Maximálna rýchlosť: 430 km/h
  • Dostup: 10 500 m
  • Dolet: 1 352 km
  • 2 × pevný, dopredu strieľajúci guľomet Typ 97 kalibru 7,7 mm
  • 1 × pohyblivý, dozadu strieľajúci guľomet Typ 92 kalibru 7,7 mm
  • 1 × 250 kg bomba alebo 2 × 60 kg bomba
Aichi D3A

Porovnateľné lietadlá

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c SCHMID, Jaroslav. Stíhací a bombardovací letadla Japonska - 1. díl. Plzeň : Fraus, 1998. ISBN 80-7238-041-9. Kapitola Aiči D3A VAL, s. 15-16. (čes.)
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Aiči D3A na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
  • SCHMID, Jaroslav. Stíhací a bombardovací letadla Japonska - 1. díl. 2. vyd. Plzeň: Fraus, 1998. ISBN 80-7238-041-9
  • Kolektív autorov. Encyklopédia lietadiel. Slovak Edition. Bratislava: Gemini, 1993. 432 s. ISBN 80-7161-056-9
  • COLLIER, Basil. Japanese Aircraft of World War II. London: Sidgwick&Jackson, 1979. 144 s. ISBN 0-283-98399-X

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Aiči D3A