Albert Speer

Albert Speer
nemecký architekt a politik odsúdený na Norimberskom procese
Narodenie	19. marec 1905 Mannheim, Nemecko
Úmrtie	1. september 1981 (76 rokov) Londýn, Anglicko
Podpis
Odkazy
Commons	Albert Speer
Biografický portál

Albert Speer, celým menom Berthold Konrad Hermann Albert Speer (* 19. marec 1905 – † 1. september 1981) bol nemecký politik, člen nacistickej strany NSDAP, ríšsky minister zbrojnej výroby, blízky spolupracovník Adolfa Hitlera, jeden z najmocnejších mužov Tretej ríše, Hitlerov ríšsky architekt.

V Norimberskom procese, ktorý sa konal po druhej svetovej vojny, a ktorý sa zaoberal nacistickými vojnovými zločinmi bol odsúdený na 20 rokov väzenia.

Život

Narodil sa v Manheime v Nemecku ako druhý z troch synov Alberta a Liny. Rovnako ako jeho otec a starý otec, aj on sa rozhodol pre štúdium architektúry. Počas štúdií vystriedal tri vysoké školy (Inštitút technológie v Karlsruhe, Mníchovskú univerzitu, Berlínsku technickú univerzitu). V Berlíne sa stal žiakom Heinricha Tessenowa (1876 – 1950). Pre talent si ho po dokončení štúdia Tessenow v roku 1927 vybral za svojho asistenta. Počas svojho pôsobenia na škole sa dostal do kontaktu s nacisticky zmýšľajúcimi študentmi, ktorí ho presvedčili, aby sa zúčastnil zhromaždenia nacistickej strany v jednej z berlínskych pivníc. Stalo sa tak v decembri 1930. Tam bol Albert Speer uchvátený osobnosťou Adolfa Hitlera. V roku 1932 vstúpil do NSDAP, kde sa mu otvorili dvere k tomu, aby sa stal najvýznamnejším predstaviteľom nacistickej architektúry.

Tvorba

Prvá významná zákazka Alberta Speera, ako člena strany, prišla ešte v tom istom roku na odporúčanie Karla Hankeho (Albert Speer predtým pracoval na jeho vile), keď pracoval na obnove krajského úradu v Berlíne pre Goebbelsa. Neskôr prišla ponuka zrenovovať Goebbelsovo ministerstvo propagandy. Goebbels bol nadchnutý jeho prácou a odporučil ho Hitlerovi. Speer sa tak postupne prepracoval medzi prominentov strany. Ako 28 ročný sa s Hitlerom osobne zoznámil a neskôr sa dokonca stal Hitlerovým blízkym priateľom. Keď v roku 1934 zomrel Paul Troost, bol Albert Speer určený ako jeho nástupca. Stal sa hlavným ríšskym architektom. Začal sa podieľať na tvorbe oficiálneho štátneho slohu, ktorý odzrkadľoval akýsi nadosobný objektívny poriadok, určitú pevnú väzbu k pravidlám. Zahŕňal v sebe spojenie architektúry a ideológie, čoho výrazom bola racionalizujúca vznešená monumentalita. Speer inklinoval k brilantnej a mrazivo monumentálnej architektúre (dórske stĺpy, kamenný obklad, chladné sochy a symetria), ktorá jednak obsahovala prvky klasicizmu, no najmä odkazovala na monumenty rímskeho cisárstva. Jeho najvýznamnejším dielom bol areál so štadiónom na Zeppelinfield v Norimbergu (1934 – 1936). Medzi ďalšie významné realizácie patrila „Nové ríšske kancelárstvo“ (1938 – 1939) a plán na prestavbu Berlína (1937) s veľkou halou – najväčšou stavbou sveta, ktorý vychádzal z pôvodných skíc Adolfa Hitlera.

Technokrat

Albert Speer bol zástancom technokratickej filozofie, podľa ktorej je za určitých okolností možné politiku prehliadať a to, aký bude ďalší vývoj civilizácie, závisí iba od technológií, ktoré má daná civilizácia k dispozícii.

Na Speerovo naliehanie boli väzni z koncentračného tábora Auschwitz nútení aj v poslednom období vojny vykonávať nútené práce v Nemecku pre jeho zbrojný priemysel. Pracovali v Dachau a podzemných jaskyniach / tuneloch koncentračného tábora Mittelbau-Dora, kde ich zamestnávala Organisation Todt za vyčerpávajúcich pracovných podmienok napríklad pri výrobe rakiet V-2.

Keď bolo jasné, že Wehrmacht bude musieť opustiť pozície a ustupovať, mal za úlohu dôkladne zničiť priemysel a infraštruktúru. Zvyčajne však nebolo dosť času na túto tzv. politiku spálenej zeme. Nemci na ňu mali niekedy príliš málo vojakov alebo miestne jednotky nevykonávali tieto drakonické rozkazy dôsledne (napríklad „Trümmerfeldbefehl“ Paríž 1944). Keď sa na jeseň 1944 fronty priblížili k ríšskym hraniciam, Speer oslovil Hitlera, že priemyselné závody by sa nemali ničiť, ale iba dočasne „paralyzovať“ z dôvodu, že by ich bolo pravdepodobne možné znovu získať. Výzbroj by sa potom mohla vyrábať až do konca vojny. 19. marca 1945, keď americké jednotky už prekročili Rýn a Červená armáda prekročila Odru, Hitler zrušil nariadenia o paralýze a nariadil úplné zničenie priemyslu, infraštruktúry a majetku: takzvaný "Nerov rozkaz" (Nero-Befehl). O jedenásť dní neskôr bol aj pod vplyvom Speera čiastočne zmenené Hitlerov názor: priemysel mal byť opäť len paralyzovaný, mosty mali byť zničené, iba ak to bolo z vojenského hľadiska nevyhnutné. Je ťažké posúdiť Speerov podiel na nezničení nemeckého priemyslu.

Jediný "dobrý nacista"

Speer bol nacistami podozrievaný, že bol súčasťou Stauffenbergovho pokusu o prevrat, ktorého cieľom bola likvidácia Adolfa Hitlera (20. júla 1944). Aktéri sprisahania plánovali prevzatie moci a začiatok rokovaní o mieri so západnými Spojencami. Speer bol na zozname týchto sprisahancov uvedený ako možný minister v novej vláde, ale s otáznikom. Aj tento fakt, napriek nedostatku akýchkoľvek dôkazov, bol dôvodom, že ešte v priebehu roku 1944 bol Speer nahradený v hláseniach Hitlerovi svojim zástupcom Karlom Saurom. Práve Saura Hitler označil za Speerovho nástupcu vo funkcii ministra vo svojom Politickom závete z 29. apríla 1945. Hitler predpokladal správne: v posthitlerovskom Nemecku očakával Speer pre seba významnú funkciu pri rekonštrukcii Nemecka. V tom čase mu ani nenapadlo, že by sa mal cítiť zodpovedný a že bude trestaný.

Koncom vojny bol Speer v Hamburgu, ale 23. apríla 1945 (po oslave Hitlerových narodenín) odletel do Berlína, aby sa rozlúčil s Hitlerom a Evou Braunovou. 24. apríla sa poslednýkrát stretol s Himmlerom, ktorý Hitlera zradil a snažil sa stať sa sprostredkovateľom rokovaní so Západom. Speer zostal s Karlom Dönitzom v Šlezvicku-Holštajnsku a po Hitlerovej samovražde bol súčasťou Dönitzovmu kabinetu, ktorého funkciu poveril Hitler v testamente. V máji 1945 bol Spojencami zatknutý (spolu s Dönitzom, Alfredom Jodlom a ďalšími) a postavený pred norimberský tribunál, ktorým bol odsúdený na dvadsať rokov väzenia. Ako jediný z najvyššieho vedenia sa tak vyhol trestu smrti alebo doživotiu. (Na trest smrti bolo odsúdených 12 ľudí, na doživotie traja, medzi ktorými bol aj Walther Funk, ktorý bol Speerov podriadený.) Speer pred tribunálom ľutoval svoje činy a tvrdil, že o rozsahu holokaustu, o nacistických zverstvách a otrockom zneužívaní väzňov nevedel. Dokonca rozprával o atentáte na Hitlera ako o svojom pláne.

Po vojne

Po prepustení z väzenia 30. septembra 1966 sa rozhodol nepokračovať vo svojej prerušenej architektonickej tvorbe, namiesto toho sa snažil očistiť svoje meno a vytvoriť dojem "dobrého nacistu". Napísal 4 knihy, z ktorých 2 sú autobiografie (Spomienka a Zápisky zo Spandau) a aj ostatné majú autobiografické črty. Už prvá kniha Spomienky (Albert Speer: Erinnerungen) vydaná v roku 1969 sa stala bestsellerom literatúry faktu v rokoch 1969 a 1970 v Nemecku.

Speer sa tajne stretával s priateľkou, ktorá žila v Londýne. Stal sa váženou mediálnou hviezdou nielen v Nemecku. Hovoril plynulo aj po anglicky, čo napríklad využil v troch rozhovoroch pre BBC. Zomrel v roku 1981 vo veku 76 rokov, po televíznom rozhovore pre BBC v hotelovej izbe v Londýne za prítomnosti tejto nemecko-anglickej priateľky na následky mozgovej príhody.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Albert Speer

Použitá literatúra

• Dudák, V. a kol.: Encyklopedie světové architektury (I), Baset, Praha 2000, s. 490 – 491
• Dudák, V. a kol.: Encyklopedie světové architektury (II), Baset, Praha 2000, s. 896
• Dulla, M.: Dejiny architektúry 20. storočia, STU, Bratislava 2002, s. 66
• Keppert, P.: Albert Speer,
• Referát o Albertovi Speerovi