Aldo Rossi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Aldo Rossi
taliansky architekt a dizajnér
Aldo Rossi
Narodenie3. máj 1931
Miláno, Taliansko
Úmrtie4. september 1997 (66 rokov)
Miláno, Taliansko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Aldo Rossi

Aldo Rossi (* 3. máj 1931, Miláno, Taliansko  – † 4. september 1997, Miláno) bol taliansky architekt a dizajnér.

Narodil sa v Miláne, kde jeho otec, prevádzkoval manufaktúru na bicykle, nesúcu ich rodinné meno, ktorú založil jeho starý otec. Študoval na škole Somaschi Fathers v Lake Como. Neskôr však na Collegio Alessandro Votas v Lecco. Po skončení vojny, v roku 1959, získal diplom z architektúry na Technickej univerzite v Miláne, kde študoval polytechniku. Taktiež pôsobil ako asistent kurzu pre prominentných architektov Ludovica Quaroniho a Carla Aymonina.

Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho najskoršie práce v 60. rokoch boli väčšinou teoretické a zobrazovali súčasný vplyv talianskeho modernizmu 20. rokov (pozri Giuseppe Terragni), klasicistické vplyvy architekta z 19. st. Adolfa Loosa odrazy maliara Giorgia De Chirica. V roku 1966 uverejnil knihu Architektúra mesta. Táto kniha bola následne preložená do množstva jazykov a zaznamenala obrovský medzinárodný úspech. Nezaoberal sa vtedy populárnymi debatami o štýle, namiesto toho kritizoval nedostatočné chápanie mesta v súčasnej staviteľskej praxi.

Kariéra Alda Rossiho ako teoretika sa začala formovať v období, keď pracoval s Ernestom Rogersom na vedúcom talianskom časopise o architektúre Casabella-Continuita (1955 – 1964). Rastúca sláva mu zabezpečila aj miesto profesora v Zurichu, Španielsku a v USA. Aldovi Rossimu, jednému z najvplyvnejších architektov v období od roku 1972 do 1988, sa podaril nezvyčajný majstrovský kúsok, lebo si získal medzinárodné uznanie v troch odlišných oblastiach: teória, kreslenie a architektúra.

V jedných zo svojich spisoch Aldo Rossi kritizoval nedostatok pochopenia mesta v súčasnej architektonickej praxi. Argumentoval tým, že mesto musí byť študované a hodnotené ako niečo skonštruované počas času, určitým záujmom sú urbanistické artefakty, ktoré odolávajú plynutiu času. Rossi sa držal toho, že mesto si pamätá svoju minulosť (našu „spoločnú minulosť“), a že využívame tú pamiatku prostredníctvom pamiatok, že pamiatky dávajú štruktúru mestu.

Aldo Rossi si získal dokonca aj uznanie za svoje kresby aj po veľkých úspechoch za architektúru. Hoci sa jeden profesor snažil Alda Rossiho odradiť od štúdia architektúry, pretože Rossi kreslil, akoby bol vidieckym staviteľom, nevzdával sa. Inšpirovaný mestskými krajinkami talianskych maliarov Maria Sironiho a Giorgia Morandiho vytvára strašidelné obrázky, v ktorých jeho a iné budovy v meste klesajú, pričom všedné predmety ako kávovary a balíčky cigariet, sa zväčšujú, aby zaplnili rám. Kresby zjednocujú historické budovy, projekty vybudované aj nevybudované Aldom Rossim, triviálne nástroje, a tienisté postavy usadené v malých kabínkach alebo stojace v žltých oknách, a rovnaké obrazy, kombinované a poprehadzované, sa pravidelne opakujú, presne ako kocka a kužeľ v jeho budovách.

Tvorba a ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Bonnefanten Museum v Maastrichte

V poslednej dobe boli Aldovi Rossimu zložené pocty ako teoretikovi, ako autorovi, ako umelcovi, učiteľovi a ako architektovi. Ako v jeho rodnom Taliansku, tak celosvetovo. Vincent Scully, v úvodnej eseji knihy o Rossim vydanej Rizzolim, porovnáva Rossiho k LeCorbusierovi ako maliara – architekta. Ada Louise Huxtable, architektonická kritička a porotkyňa Pritzkera opísala Rossiho ako „básnika, ktorý sa stáva architektom“.

Hoci skoršie túžby po účinkovaní vo filme sa postupne premenili na architektúru, stále má silný záujem o drámu. V podstate stále vraví: „Vo všetkej mojej architektúre, vždy som bol fascinovaný divadlom“. Pre Benátské Biennalle v 1979, navrhol Teatro del Mondo, plávajúce divadlo, postavené pod spojenou komisiou divadelných a architektonických komisií Biennale. Divadlo malo 250 miest okolo hlavného javiska. Bolo dotiahnuté po mori do Punta della Dogana, kde zotrvalo počas Biennale. Rossi opísal projekt na jeho umiestnení ako „miesto kde sa skončila architektúra a začal svet predstavivosti“. Najnovšie dokončil veľkú budovu pre Genoa, divadlo Carla Feliceho, ktoré je Národnou budovou Opery.

V Kanade, prvý Rossiho projekt v západnej hemisfére bol dokončený v 1987, keď Toronto Lighthouse Theatre bolo postavené na brehu rieky Ontario.

V jeho knihe „Vedecká autobiografia“ opisuje vlastnú nehodu, ktorá sa udiala v 1971 a stala sa bodom zlomu v jeho živote, ukončila jeho mladosť, a inšpirovala projekt pre cintorín Modena. Bolo to počas jeho zotavovania v nemocnici, keď začal premýšľať o mestách ako o veľkých táboroch na žitie a o cintorínoch ako o mestách pre mŕtvych. Rossiho návrh cintorína San Cataldo vyhral prvú cenu v súťaži v 1971 a buduje sa v etapách.

Zhruba v rovnakom časovom období, Rossiho prvý obytný komplex bol postavený na periférii Milána. Volal sa Gallaratese, štruktúra je v podstate zložená z 2 budov, oddelených úzkou medzerou. O Gallaratese Rossi povedal: „Verím, že to je významné predovšetkým kvôli jednoduchosti konštrukcie, ktorá dovoľuje, aby bola opakovaná“. Odvtedy vytvoril množstvo riešení bývania, od individuálnych domov po apartmánové budovy a hotely.

Budovy Pocono Pines v Pocono, Pensylvania, reprezentujú jednu z jeho prvých dokončených budov USA. V Galvestone, Texas bol dokončený monumentálny oblúk pre mesto. V Coral Gables, Florida, Miamská univerzita poverila Rossiho, aby vytvoril novú školu architektúry.

Ďalšie projekty bývania zahŕňajú apartmánovú budovu v Berlíne, časť Tiergarten, v západnej časti Nemecka, a ďalší, nazývaný Sudliche Friedrichstadt. Bolo množstvo rezidenčných návrhov v Taliansku. Jeho Il Palazzo hotelový a reštauračný komplex vo Fukuoka v Japonsku je ďalším rozšírením jeho riešení obytných štvrtí. Bol dokončný v 1989.

Patrilo by sa spomenúť aj nedávne ďalšie dva veľké súkromné komerčné projekty v Taliansku. Pre módnu spoločnosť GFT v Turíne navrhol Aldo Rossi úradnú budovu na mieste v tvare L s vchodom na rohu budovy z hladkej tehly. Zopakoval aj motív z Borgoricca. Upevnil vchod obrovskými dvojitými stĺpmi hore ozdobenými zeleným oceľovým prekladom z nosníka I a zakomponoval menšiu verziu motívu dvojitého stĺpu s prekladom z nosníka I do hľadiska. Zdôrazňuje paralelu medzi verejnou, mestskou mierkou a divadlom ako menšou verziou mesta. Dve bočné krídla stúpajú súbežne s ulicou a do nich sa včleňujú kryté stĺporadia, tradičné mestské prvky v meste Piedmontese, ale Rossi tiež mení povrch rozšírením kamenného obloženia až po prvé poschodie a olemovaním kamenných pilierov zeleným nosníkom I. Regionálne nákupné centrum na predmestí Parmy sa dvíha z plochých nížin s dvoma 15,24 m vysokými tehlovými vežami, ktoré nesú nápis centra a poskytujú miesto pre bilbordy a reklamu.

Päť dôležitých projektov bolo dokončených v 1988: Palazzo Regionale v Perugii (mestské centrum), pohrebná kaplnka v Giussano, postavená pre rodinu Molteni, mestská hala pre Borgoricco, Centro Torri nákupné centrum v Parme, a v Turíne Casa Aurora, už spomínane ústredie pre GFT, partnerskú spoločnosť pre dizajnérske značky Valentino, Emanuel Ungaro a Giorgio Armani.

Tieto úspechy striedavo dali klientom v ďalších krajinách odvahu dopytovať sa po Rossiho službách, napr. Canary Wharf Offices v Londýne, galéria umenia v Japonsku, veľké obytné štvrte v Haagu, reštaurácia a dostavba kláštora v Seville, a v jeho materskej krajine športová aréna a mnoho ďalších projektov. Taktiež v 1989, Rossi vyhral súťaž v Nemecku, za účasti ďalších 200 súťažiacich, na dizajn Nemeckého historického múzea v Západnom Berlíne.

Keď bol Rossi poverený na Harvarde, aby predniesol lekciu o Walterovi Gropiusovi, vedúci odboru architektúry, Jose Rafael Moneo povedal: „Keď historici v budúcnosti budú hľadať vysvetlenie, prečo sa deštruktívne tendencie, ktoré hrozili našim mestám zmenili, Rossiho meno bude ako jedno z tých, ktorí pomohli založiť múdrejší a ohľaduplnejší prístup“.

V eseji nazvanej „Koniec storočia stretáva básnika“ vyššie citovaný Vincent Scully nazýva Rossiho neporovnateľným talianom staviteľom, tvarovateľom najkrajšej, takmer výlučne človekom vytvorenej krajiny na svete.

Porota Pritzkerovej ceny za architektúru znova raz rozoznala kvality v architektovi, ktorý sa môže zdať, ak nie skrytý, tak určite nie široko známy.

Aldo Rossi zomrel pri automobilovej nehode v septembri 1997 v Miláne.

Citácia poroty Pritzkerovej ceny[upraviť | upraviť zdroj]

Architektúra je profesia, v ktorej talent dozrieva pomaly. Je to disciplína, ktorá potrebuje veľa rokov zmysluplného pozorovania, testovania princípov a cítenia priestoru. Zázračné dieťa v architektúre je výnimočne nezvyčajné.

Usporiadanie schopností, ktoré umožňujú architektovi pracovať istou rukou a dosiahnuť požadované výsledky, nemá skratky. Architekt, ktorý má byť najlepší musí stráviť život učňovstvom. Musí poznať ľudské správanie, pochopiť štruktúry a materiály, ako tvarovať hmotu a priestory, aby dosiahol požadované ciele a inšpiroval svojským spôsobom.

Porota Pritzkerovej ceny (Pritzkerova cena) za architektúru našla tieto a iné kvality v Aldo Rossim a vybrala ho v roku 1990 ako laureáta.

Známy po veľa rokov ako teoretik, filozof, umelec a učiteľ, Rossi strávil veľa času rozvíjaním svojho architektonického hlasu a pera. Slová, rovnako ako kresby a budovy ho odlíšili, ako jedného z veľkých architektov. Ako hlavný návrhár stúpal nahor v tradícii talianskeho umenia architektúry. Rossiho skeče a prevedenie budov často dosiahlo medzinárodné odlíšenie dlho predtým, ako boli postavené.

Jeho kniha „Architektúra mesta“ vydaná v 1966 je význačný text v štúdii urbanistickej tvorby myslenia. Z jeho teoretickej úrovne vyšli dizajny, ktoré vždy vyzerajú, ako časť mestskej tkaniny a určite nepôsobia rušivo.

Každý z Rossiho dizajnov, či už kancelársky komplex, hotel, cintorín, plávajúce divadlo, krásna kanvica na kávu, alebo dokonca hračky zachytáva výťažok zmyslu.

Rossi bol schopný nasledovať učenie klasickej architektúry bez toho, aby ju kopíroval, jeho budovy nesú ozveny minulosti v ich použití tvarov, ktoré majú univerzálnu kvalitu. Jeho práca je v jednom momente odvážna a obvyklá, originálna bez toho, aby bola nezvyčajná, osviežujúco jednoduchá na pohľad, ale extrémne komplexná v obsahu a zmysle. V období rôznych štýlov a vplyvov, sa Aldo Rossi vyhol módnemu a tvoril svoju vlastnú architektúru.

V pevných základoch teórie používa jeho talenty a schopnosť riešiť dizajové problémy pamätnými spôsobmi. Jeho vplyv je rozsiahly a rozširuje sa každým novým zadaním. S touto poctou, sa Aldo Rossi pripája k tuctom architektov, ktorí sa už odčlenili od ostatných pre ich prínosy k humanite a vybudovanému prostrediu, prostredníctvom umenia architektúry.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Aldo Rossi

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]