Antiochos (sochár)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Aténa Parthenos (inv. č. 8622), Museo Nazionale Romano, Palazzo Altemps, Rím

Antiochos (starogr. Ἀντίοχος) bol grécky sochár v 1. stor. pred Kr.[1]

Antiochos, grécky sochár (neskorej atickej školy[2]) z Atén, bol činný pravdepodobne v 1. polovici 1. stor. pred Kr.[3] Od starovekých autorov nemáme o ňom správy. Z diel Antiocha sa zachovala jeho menom signovaná socha bohyne Atény Parthenos umiestnená v Museo Nazionale Romano (Národné rímske múzeum) v Ríme pod evid. číslom 8622.[3][4]

Socha pochádza zo slávnej zbierky starožitností umiestnenej v budove Villa Ludovisi v Ríme, ktorú v 17. storočí založil rímsky kardinál Ludovico Ludovisi, synovec pápeža Gregora XV. (bol to znalec umenia). [5][6] Po nalezení ju v 17. stor. značne poškodenú zrekonštruovali.[7][3]

Táto socha je podobná soche Atény Parthenos od Feidia (zrejme jej kópia z modelu staršej atickej školy [1][7]), je zhotovená z pentelického mramoru (pentelický mramor pochádza z gréckeho pohoria Pentelikon v Atike[8]). Vysoká je 2,35 m, chýbajú jej všetky atribúty bohyne Atény (napr. sova – symbol múdrosti, oštep, ktorý mala v ľavej ruke, eagis – malý štít, ktorý zobrazuje hlavu Medúzy).[3] Signatúra (fragmentárna) umelca je umiestnená v záhybe (drapérii) dolnej časti jej chitónu.[9]

[Ἀν]τίοχος [Ἀθη]ναῖος [ἐ]ποίει Antiochos z Atén zhotovil[10]

Hranaté zátvorky v starogréckom texte dopĺňajú medzery (lacunae) a označujú písmená, ktoré sú nečitateľné alebo úplne stratené.[11]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b Touring club italiano. Roma. Milano : Touring Editore, 1999. ISBN 978-88-3651-324-6. S. 386.
  2. ↑ Lewis Richard Farnell. The Cults of the Greek States. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-11-0801-543-1. S. 370.
  3. ↑ a b c d Claire Cullen Davison. Pheidias: The Sculptures & Ancient Sources. London : Institute of Classical Studies, School of Advanced Study, University of London, 2009. ISBN 978-19-0567-023-9. S. 178.
  4. ↑ Elaine K. Gazda, Anne E. Haeckl. Roman Art in the Private Sphere. Ann Arbor : University of Michigan Press, 1994. ISBN 978-04-7208-314-5. S. 86.
  5. ↑ Margherita Antona, Constantine Stephanidis. Universal Access in Human-Computer Interaction. Access to the Human Environment and Culture. New York : Springer, 2015. ISBN 978-33-1920-687-5. S. 7-8.
  6. ↑ Gail Feigenbaum. Display of Art in the Roman Palace, 1550–1750. Los Angeles : Getty Publications, 2014. ISBN 978-16-0606-298-2. S. 83.
  7. ↑ a b Hermann Alexander Müller. Allgemeines Künstler-Lexicon. Frankfurt a. M : Literarische Anstalt, Rütten & Loening, 1895. S. 31.
  8. ↑ Association for the Study of Marble and Other Stones used in Antiquity. International Symposium. ASMOSIA 4. Bordeaux : Presses Univ de Bordeaux, 1999. ISBN 978-28-6781-244-6. S. 165.
  9. ↑ Francesco Scoppola, Stella Diana Vordemann. Palazzo Altemps. Milano : Electa, 1997. ISBN 978-88-4356-383-8. S. 32.
  10. ↑ Carolyn Higbie. Collectors, Scholars, and Forgers in the Ancient World. Oxford : Oxford University Pres, 2017. ISBN 978-01-9875-930-0. S. 93. [1]
  11. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 268.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Antiochos_(sochár)&oldid=7445450“