Augustín Morávek

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Augustín Morávek
Narodenie15. júl 1901
Trnava, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtieneznámy
neznámy

Augustín Morávek (* 15. júl 1901, Trnava – † neznáme) bol slovenský politik a vedúci Ústredného hospodárskeho úradu, ktorý presadzoval protižidovské opatrenia a v rokoch 1940 – 1942 riadil proces arizácie a likvidácie židovských podnikov na Slovensku. Vo vojne odsúdený avšak väzeniu sa vyhol útekom pravdepodobne do zahraničia.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Augustín Morávek bol nedoštudovaný právnik, bývalý člen čechoslovakisticky orientovanej Živnostenskej strany. V roku 1939 bol tajomníkom bratislavských živnostenských spoločenstiev a grémií. Tie ho v septembri 1939 poverili vykonaním dvojmesačnej cesty po Nemecku a Maďarsku s cieľom preskúmať riešenie židovskej otázky. Výsledkom cesty bola 150-stranová porovnávacia štúdia, ktorá obsahovala aj návrhy ďalšieho postupu pri riešení tejto otázky na Slovensku. Štúdiu následne rozposlal všetkým vedúcim funkcionárom strany a štátu. Zostala však bez všeobecnej odozvy. Jediný, kto zareagoval, bol predseda vlády Vojtech Tuka, ktorý si Morávka pozval na osobný pohovor a dal si vysvetliť jeho plány. V januári 1940 absolvoval ďalší pohovor s Dr. Izidorom Kosom. Morávek sa následne zúčastnil na pripomienkovaní prvého arizačného zákona. Pôvodný návrh zákona pripravený Ministerstvom vnútra nezodpovedal Morávkovým radikálnym predstavám. Tuka ho opätovne prijal a požiadal ho o spracovanie pripomienok, ktoré sa stali základom pre nový návrh, pričom bol poverený prípravou zákona v legislatívnom zbore a výboroch parlamentu. V rámci schvaľovacieho procesu bola presadená požiadavka nútenej arizácie, neprešla však ešte jeho snaha o súpis židovského majetku.

Tuka využil Morávkovu iniciatívu a už 31. januára 1940 a v snahe prevziať právomoci súvisiace s arizačným procesom z váhajúceho Ministerstva hospodárstva a Ministerstva vnútra vytvoril osobitný orgán – Hospodársku úradovňu predsedníctva vlády. Na čelo úradu bol dosadený Morávek. Z tejto pozície kritizoval nečinnosť iných orgánov, agresívne zasahoval do ich kompetencií a navrhoval rôzne „zlepšenia“ protižidovských opatrení.

K posilneniu Morávkových kompetencií došlo po salzburských rokovaniach (júl 1940) a následnej radikalizácii slovenskej politickej scény. Začiatkom septembra 1940 vykonal v sprievode nacistického poradcu Dietra Wislicenyho ďalšiu študijnú cestu o riešení židovskej otázky do Viedne a Prahy. Morávkov nový návrh riešenia predpokladal odobratie základných občianskych, ľudských a čiastočne aj náboženských práv, ako aj označenie Židov a ich izoláciu v getách. Predložil a realizoval požiadavku na vznik centralizovaného orgánu pre riešenie židovskej otázky – Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ).[p 1] Po dosadení na čelo tohto úradu získal prakticky neobmedzené kompetencie v riadení arizačného procesu.

Ako vedúci úradu vytvoril podmienky pre nekontrolovateľnú manipuláciu s arizačnými prevodmi, klientelizmus a korupciu. S rastúcou mocou rástla aj jeho arogancia, a to nielen voči Židom, ale aj voči predstaviteľom HSĽS. Nespokojnosť a kritiku vzbudzovala aj jeho servilnosť voči nemeckým požiadavkám. Vydal napr. dôverný obežník, aby boli všetky spisy, kde vystupoval arizátor nemeckej národnosti, označené zvlášť pečiatkou „Nemec“ a títo uchádzači boli uprednostňovaní. Popritom bol označovaný za maďaróna.[p 2]

Prvá otvorená verejná kritika Morávkovho úradu bola vyslovená už v marci 1941 na stránkach slávnostného čísla Slováka pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky. Kritika sa postupne stupňovala. 27. októbra 1941 dôvernícky zbor HSĽS požiadal prezidenta a predsedu strany Jozefa Tisa o prešetrenie činnosti úradu a zvlášť Morávka. Žiadosť obsahovala aj zoznam 41 prípadov, v ktorých umožnil získať majetok sebe, príbuzným alebo dôverným spolupracovníkom, a 6 prípadov, keď arizoval on osobne. Morávek si bol vedomý, že sa voči nemu zhromažďuje kompromitujúci materiál. V tomto období však bola jeho pozícia krytá Tukom ešte pevná.

Po vylúčení Židov z hospodárskeho života upozorňoval Tuku na nemožnosť umiestnenia desaťtisícov obyvateľov zbavených príjmov do pracovných táborov na území Slovenska. Pri diskusii s nacistickými poradcami o zriadení pracovných táborov podľa nemeckého vzoru navrhol, či by aspoň časť Židov nemohla byť umiestnená v Generálnom gouvernemente alebo v Nemecku. V júli 1941 sa ako zástupca slovenských úradov zúčastnil cesty slovensko-nemeckej študijnej skupiny na územie okupovaného Poľska, ktorá navštívila miestne pracovné tábory. Samotné vykonanie koncentrácie Židov a ich deportácie však už ležalo mimo jeho záujmu a prenechal to Ministerstvu vnútra.

V lete 1942 bola oslabená Tukova pozícia,[p 3] čo malo dosah aj na Morávka a jeho úrad. Činnosť ÚHÚ, ako aj samotného Morávka sa stali predmetom vyšetrovania. 1. júna 1942 musel vypovedať pred vyšetrovacou komisiou, čo viedlo 30. júna 1942 k jeho rezignácii. V januári 1943 navrhla kancelária prezidenta republiky pokračovanie disciplinárneho konania. Proti tomuto sa však opätovne postavil Tuka. 10. januára 1943 sa obrátil listom priamo na prezidenta a v rozpore so známymi faktmi prezentoval Morávkovu prácu ako bezúhonnú a vynikajúcu. Morávek sám priebežne prezentoval svoju činnosť ako službu národu a štátu. Po odstúpení z vedúcej funkcie ÚHÚ odišiel do Maďarska, kde sa po roku 1943 jeho stopy strácajú.

Po vojne bol zaradený na listinu hľadaných vojnových zločincov. 16. januára 1948 ho Ľudový (retribučný) súd v Bratislave v neprítomnosti odsúdil a uznal za vinného zo zločinu domácej zrady a kolaborantstva. Podľa názoru historika Stanislava Mičeva bol Morávek produktom svojej doby, pričom nebol presvedčeným antisemitom a na politike mu nezáležalo. Nebol ani členom HSĽS.

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. Pôvodne mala túto úlohu vykonávať Hospodárska úradovňa predsedníctva vlády, čo sa nepodarilo presadiť.
  2. Jeho manželka bola Maďarka a na svoje promaďarské cítenie sa odvolával aj pri uchádzaní sa o miesto generálneho riaditeľa Tunsgramu v Bratislave pri korešpondencii s centrálou v Budapešti.
  3. Viď Sznackého aféra

Bibliografia[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]