Banícka akadémia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 11:23, 2. apríl 2020, ktorú vytvoril Minorax (diskusia | príspevky) (Verzia používateľa 2A02:AB04:2C4:6600:250B:43B4:BA9:EBD8 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Kostas20142)
Bývalé sídlo rektorátu na konci 19. storočia.

Banícka akadémia alebo Banská akadémia (názvy: do roku 1770 praktická škola, 1770 – 1846 Banícka akadémia, 1846 – 1904 Banícka a lesnícka akadémia, 1904 – 1919 Vysoká škola banícka a lesnícka) bola akadémia založená v Banskej Štiavnici medzi rokmi 1762 a 1770.

História

Priamym predchodcom Baníckej akadémie bola Banská škola (Berg Schola), založená v roku 1735, ktorá spočiatku stavala na starších formách vzdelávania budúcich banských úradníkov. Jej prvým profesorom bol Samuel Mikovíni. V reakcii na žiadosť pražského banského úradníka Jana Tadeáša Antonína Peithnera rozhodli viedenské centrálne úrady na konci roku 1762 o zriadení praktickej baníckej školy pre celú habsburskú monarchiu. Táto inštitúcia, ktorá bola na začiatku realizovaná v skromnejšej forme, sa do roku 1770 postupne rozrástla na komplexnú banícku akadémiu. Vyučovacím jazykom akadémie bola do roku 1867 nemčina, potom maďarčina.

V roku 1763 bol za prvého profesora (na katedre chémie, mineralógie a metalurgie) vymenovaný Mikuláš Jozef von Jacquin, viedenský botanik a chemik pochádzajúci z Rakúskeho Nizozemska. Prednášať začal však až o rok neskôr. V 1765 viedenská dvorská komora povolala Mikuláša Podu z Neuhausu, jezuitského otca zo Štajerského Hradca na novozriadenú katedru matematiky, fyziky a mechaniky. A konečne ako posledný profesor v tejto počiatočnej fáze Baníckej akadémie získal Krištof Traugott Delius katedru banského inžinierstva a kameralistiky (účtovníctva). Po vzniku tejto tretej katedry bola ponuka odbornej prípravy podľa vtedajšieho členenia náuky o baníctve úplná. Celé štúdium získalo záväzný rámec v podobe študijného plánu a škola bola (pravdepodobne po vzore Kurfürstlich-Sächsische Bergakademie zu Freiberg vo Freibergu, ktorá bola takto pomenovaná už od svojho vzniku) premenovaná na Banícku akadémiu (Bergakademie). V rovnakom čase ako Banícka akadémia vo Freibergu v Sasku založená v rokoch 1765/66 tak vznikla prvá akademická inštitúcia odbornej prípravy v oblasti montanistiky (náuky o baníctve a hutníctve). Názov Bergakademie niesla oficiálne v rokoch 1770–1846. V roku 1846 bola premenovaná na Berg- und Forstakademie.

Najmä v oblasti chemických vied malo vzdelávanie vysokú medzinárodnú povesť. Pod vedením Jacquinových nasledovníkov Giovanniho Antonia Scopoliho a Antona Leopolda von Rupprechta mal praktický výcvik v laboratóriu aj naďalej zásadný význam. To si získalo uznanie aj u zahraničných návštevníkov.

Počet študentov akadémie v tomto čase až do polovice 19. storočia nepretržite rástol. Tento fakt sa však na vzdelávaní na Baníckej akadémii neprejavoval vždy len kladne. Nedostatok ľudských kapacít a občas aj zanedbané vybavenie mali stále väčší negatívny dopad na kvalitu vzdelávania. Tento vývoj viedol k sérii kríz, na ktoré sa na začiatku 30. a v polovici 40. rokov 19. storočia nie celkom úspešne hľadala odpoveď. Bolo podniknutých niekoľko reformných pokusov, ale až v polovici 19. storočia nadobudli systematickú formu.

Prudký nárast iných možností technického vzdelávania v prvej polovici 19. storočia, veľká kríza v revolučných rokoch 1848/1849, keď sa väčšina študentov presunula na novú Montanistickú vysokú školu v Leobene, dnešnú Montánnu univerzitu v Leobene, a maďarizácia vyučovania po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, vytlačili akadémiu do pozadia, čo sa spojilo aj s ústupom baníctva v Banskej Štiavnici. Okolo roku 1900 vzniklo niekoľko neúspešných iniciatív premiestniť túto vysokú školu z Banskej Štiavnice do Budapešti.

Vznik Československa v zime 1918/19 nakoniec viedol v nasledujúcom roku k odchodu profesorov do Šopronu v Maďarsku, kde táto škola existuje až dodnes ako Západomaďarská univerzita. V rokoch 1950 – 1957 sa Fakulta baníctva presunula do Miškovca, kde vznikla Univerzita ťažkého priemyslu, zatiaľ čo Fakulta lesníctva zostala v Šoprone. Na Slovensku sa k duchovnému dedičstvu Baníckej akadémie hlási Fakulta Baníctva, ekológie a riadenia TU Košice, čo potvrdila Deklarácia pokračovateľov duchovného dedičstva slávnej Baníckej akadémie v roku 2001. V areáli akadémie v Banskej Štiavnici bola po odsunutí Baníckej akadémie do Šopronu založená chemická, banícka a lesnícka odborná škola, ktoré tam čiastočne fungujú až dodnes. Tento súbor budov bol v roku 1961 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

Banícka akadémia v Banskej Štiavnici má v Maďarsku dodnes silnú povesť. V roku 2014 boli tradície štiavnických študentov, zachovávané na univerzitách v Šoprone a Miškovci, zaradené na zoznam maďarského duchovného kultúrneho dedičstva.

Významné osobnosti

  • Samuel Mikovíni
  • Mikuláš Jozef von Jacquin
  • Mikuláš Poda z Neuhausu
  • Krištof Traugott Delius prvý banský profesor na akadémii v Banskej Štiavnici. Zostavil učebnicu z tých predmetov, ktoré na akadémii vyučoval. Takto vznikla v roku 1773 takmer 1000-stránková učebnica Anleitung zur Bergbaukunst (Úvod do baníckeho umenia), ktorá je považovaná za priekopnícke dielo a podáva obraz vtedajšieho stavu baníctva. Bola prvou knihou o baníctve, ktorú vydali pre akademické účely.
  • Anton Leopold von Rupprecht
  • Christian Doppler - známy rakúsky fyzik, po ktorom je pomenovaný Dopplerov efekt. Pôsobil na akadémii v rokoch 1847 – 1849.
  • Viliam Scholtz - rodák zo Švedlára, zakladateľ Maďarskej banícko-hutníckej spoločnosti. Zástupca riaditeľa Baníckej a lesníckej akadémie v rokoch 1892 až 1896.

Pozri aj

Literatúra

Iné projekty

Portal Portál vied o Zemi
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Banícka_akadémia&oldid=7010461“