Banícka akadémia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bývalé sídlo rektorátu na konci 19. storočia.

Banícka akadémia (nemecky Bergakademie) alebo Banská akadémia (názvy: do roku 1770 praktická škola, 1770 – 1846 Banícka akadémia, 1846 – 1904 Banícka a lesnícka akadémia, 1904 – 1919 Vysoká škola banícka a lesnícka) bola akadémia založená v Banskej Štiavnici medzi rokmi 1762 a 1770, kedy Mária Terézia vydala štatút školy s názvom Banská akadémia. Vznikla na základe existujúcej Banskej školy, založenej v roku 1735 a zanikla po vzniku Československa v zime 1918/19 odchodom profesorov do Šopronu v Maďarsku. Je tak najstaršou technickou akadémiou v Európe spolu s Bergschule Jáchymov (St. Joachimsthal)[1]a prvou takouto školou v Nemecku, vo Freiburgu, ktorá vznikla 1777..

História[upraviť | upraviť zdroj]

Miesta vzniku najstarších ustanovizní technického vzdelávania v Európe.

Priamym predchodcom Baníckej akadémie bola Banská škola (Berg Schola), založená v roku 1735, ktorá spočiatku stavala na starších formách vzdelávania budúcich banských úradníkov. Jej prvým profesorom od roku 1735 bol Samuel Mikovíni. V reakcii na žiadosť pražského banského úradníka Jana Tadeáša Antonína Peithnera rozhodli viedenské centrálne úrady na konci roku 1762 o zriadení praktickej baníckej školy pre celú habsburskú monarchiu. Táto inštitúcia, ktorá bola na začiatku realizovaná v skromnejšej forme, sa do roku 1770 postupne rozrástla na komplexnú banícku akadémiu. Vyučovacím jazykom akadémie bola do roku 1867 nemčina, potom maďarčina.

V roku 1763 bol za prvého profesora (na katedre chémie, mineralógie a metalurgie) vymenovaný Mikuláš Jozef von Jacquin, viedenský botanik a chemik pochádzajúci z Rakúskeho Nizozemska. Prednášať začal však až o rok neskôr. V 1765 viedenská dvorská komora povolala Mikuláša Podu z Neuhausu, jezuitského otca zo Štajerského Hradca na novozriadenú druhú katedru (matematiky, mechaniky a hydrauliky). V roku 1770 vydala Mária Terézia štatút školy s názvom Banská akadémia a bola vytvorená tretia katedra (náuky o banských dielach), [2] vedená Krištof Traugott Deliusom. Dellius pôsobil na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici už od roku 1761, najprv ako banský správca, od r. 1764 ako Vrchný banský správca a člen Banského kolégia a od r. 1770 ako profesor baníctva (súčasný názov: banského inžinierstva) a banskokomorskej správy (kameralistiky, súčasný názov: účtovníctva). Po vzniku tejto tretej katedry bola ponuka odbornej prípravy podľa vtedajšieho členenia náuky o baníctve úplná. Lesníctvo sa pôvodne prednášalo v rámci náuky o banských dielach, 1808 bol zriadený samostatný Lesnícky ústav (profesor H. D. Wilckens), ktorý sa 1846 zlúčil s Banskou akadémiou do Banskej a lesníckej akadémie (Berg- und Forstakademie).

Celé štúdium získalo záväzný rámec v podobe študijného plánu a škola bola (pravdepodobne po vzore Kurfürstlich-Sächsische Bergakademie zu Freiberg vo Freibergu, ktorá bola takto pomenovaná už od svojho vzniku) premenovaná na Banícku akadémiu (Bergakademie). V rovnakom čase ako Banícka akadémia vo Freibergu v Sasku založená v rokoch 1765/66 tak vznikla prvá akademická inštitúcia odbornej prípravy v oblasti montanistiky (náuky o baníctve a hutníctve).

Počet študentov akadémie v tomto čase až do polovice 19. storočia nepretržite rástol. Tento fakt sa však na vzdelávaní na Baníckej akadémii neprejavoval vždy len kladne. Prudký nárast iných možností technického vzdelávania v prvej polovici 19. storočia a veľká kríza v revolučných rokoch 1848/1849,

Banská akadémia od svojho založenia roku slúžila na výchovu odborníkov v baníctve, v hutníctve a v lesníctve pre celú habsburskú ríšu. Študovali na nej Nemci, Maďari, Česi, Slováci a príslušníci ďalších národov monarchie. Latentné národnostné trenice na škole v revolučných rokoch 1848-1849 prerástli do otvorených konfliktov. V tom období napríklad pri Banskej akadémii v Banskej Štiavnici aktívne pracoval študentský spolok československých akademikov, Čechov a Slová kov. V dôsledku národnostných sporov roku 1849 akadémiu opustilo 133 nemeckých a českých poslucháčov, ako aj viacerí profesori a asistenti, medzi nimi napríklad aj Christian Doppler a Karel Kořístka. Takto došlo k založeniu vyšších banských učilíšť v Leobene v Rakúsku (dnešná Montánna univerzita) a v Příbrame v Čechách, ktoré boli v roku 1865 povýšené na banské akadémie.[3]

Rakúske úrady vyšetrovali účasť študentov a profesorov akadémie v revolučných udalostiach (najmä Uhorská revolúcia) a rakúske(uhorské) banské vrchnosti sa usilovali zachovať tradičný celoríšsky charakter školy aj s nemčinou ako vyučovacím jazykom, ale vzápätí po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, zaviedli v akadémii ako vyučovací jazyk maďarčinu.[3] Maďarizácia vyučovania po roku 1867 potlačil význam akadémiu do pozadia, čo sa spojilo aj s ústupom baníctva v Banskej Štiavnici.

Presídlenie[upraviť | upraviť zdroj]

Akadémia stratila svoj nadregionálny charakter a po zavedení maďarčiny začala upadať. Už od roku 1900 existovalo niekoľko neúspešných iniciatív premiestniť túto vysokú školu z Banskej Štiavnice. do Budapešti. V roku 1904 bola premenovaná na Vysokú školu banskú a lesnícku.[2] Béla Barlai, ktorý sa narodil v Mosonszolnoku,  bol členom vysokoškolskej rady od roku 1904. V roku 1904 si tiež zmenil priezvisko z Neuherz na Barlai. Aktívne sa zapájal do riešenia právnych, ekonomických, mzdových a organizačných otázok školy. Niekoľko ráz bol predsedom Oddelenia pre železiarskych inžinierov (dekanom). 23. júla 1912 bol zvolený do funkcie rektora. V období jeho rektorovania bola nastolená otázka preloženia sídla vysokej školy do Košíc, lebo podľa názoru vysokoškolskej rady Banská Štiavnica neposkytovala dostatok podmienok na jej všestranný rozvoj. 2. marca 1918 vyslala vysokoškolská rada do Košíc komisiu pozostávajúcu z rektora a troch profesorov, aby dôkladne preskúmala tamojšie pomery z hľadiska zabezpečenia vysokoškolskej odbornej výučby baníctva, hutníctva a lesníctva. Na základe priaznivých referencií komisie, prijala vysokoškolská rada na zasadnutí 28. marca 1918 rozhodnutie predostrieť vláde návrh na preloženie sídla vysokej školy do Košíc. Na tom istom zasadnutí oboznámil predsedajúci rektor prítomných s prípisom starostu mesta Miškovec, v ktorom žiadal vysokoškolskú radu a preloženie sídla školy do Miškovca. Problém presídlenia vysokej školy napokon rozriešil záver prvej svetovej vojny. [3]

Vznik Československa v zime 1918/19 nakoniec viedol v nasledujúcom roku k odchodu profesorov do Šopronu v Maďarsku, kde táto škola existuje až dodnes ako Západomaďarská univerzita. V rokoch 1950 – 1957 sa Fakulta baníctva presunula do Miškovca, kde vznikla Univerzita ťažkého priemyslu, zatiaľ čo Fakulta lesníctva zostala v Šoprone.

Vedecký a pedagogický význam[upraviť | upraviť zdroj]

Najmä v oblasti chemických vied mala Akadémia vysokú medzinárodnú povesť. Pod vedením Jacquinových nasledovníkov Giovanniho Antonia Scopoliho a Antona Leopolda von Rupprechta mal praktický výcvik v laboratóriu aj naďalej zásadný význam. To si získalo uznanie aj u zahraničných návštevníkov.

Akadémia mala centrálne postavenie vo vedeckom živote na Slovensku, a do značnej miery významné aj v rámci celého Uhorska. Bola nielen vysokou školou, ale so systémom katedier, kolektívom profesorov a asistentov, s laboratóriami, s veľkou knižnicou a od konca 19. storočia, aj keď iba s jedným relatívne samostatným výskumným ústavom, bola aj významnou vedeckou inštitúciou, ktorá významne ovplyvňovala vedecko-technický rozvoj práve na Slovensku. Na vnútorné kvalitatívne zmeny v štruktúre a v náplni Banskej akadémie v Banskej Štiavnici podstatne vplývali jednak politické udalosti, jednak doslova tlak priemyselnej revolúcie, ktorá sa v tomto období aj prostredníctvom školstva a vedy presadzovala v celom Uhorsku a prirodzene aj na Slovensku.[3]

Banská a lesnícka akadémia významne prispela k rozvoju vedných odborov tvoriacich náplň štúdia, v ktorom sa úzko prepájalo teoretické a praktické vzdelávanie s vedeckovýskumnou činnosťou. [2]

Prednášky z teoretických predmetov sa priamo spájali s praktickými cvičeniami vo výrobných závodoch (organizoval A. Kerpely). V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 19. storočia sa vyvíjal tlak najmä na opustenie tradičného polytechnického a encyklopedického zamerania výučby a za presadzovanie špecializácie, najmä za dôsledné oddelenie štúdia baníctva a hutníctva. Zavadzali sa mimoriadne doplnkové predmety, väčší dôraz sa kládol na strojníctvo, z matematiky sa a dôsledne vyčlenili fyzikálne časti a prednášali sa v rámci fyziky a chémie, do rozšírili sa prednášky z geológie a paleontológie, deskriptívna geometria sa stala povinným predmetom atď. Aby poslucháčov odbremenili, na vyučovaní sa začali používať názorné nástenné tabule, modely skutočnej veľkosti atď. Roku 1862 vystavovala štiavnická Banská akadémia na svetovej priemyselnej výstave v Londýne 17 takýchto tabúľ, geologickú mapu Banskej Štiavnice a práce poslucháčov. Od začiatku šesťdesiatych rokov vydávala akadémia vedecký a odborný časopis Berg- und Hüttenmännisches Jahrbuch (Banícku a hutnícku ročenku), od roku 1868 časopis Bányaszati és kohászati lapok (Banícke a hutnícke listy).[3]

Po vzniku podobne zameraných odborných vysokých škôl v rakúskych a českých krajinách (1848) stratila svoj nadregionálny charakter a po zavedení maďarčiny ako vyučovacieho jazyka začala upadať, 1904 premenovaná na Vysokú školu banskú a lesnícku, 1919 sa presťahovala do Šopronu.[2] Pod vplyvom priemyselnej revolúcie sa v akadémii uskutočnili niekoľko závažných reforiem, ktorých hlavným výsledkom bol vzájomné osamostatnenie baníctva, hutníctva a lesníctva a špecializácii baníckych, hutníckych a lesníckych disciplín.[3]

Dedičstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku sa k duchovnému dedičstvu Baníckej akadémie hlási Fakulta Baníctva, ekológie a riadenia TU Košice, čo potvrdila Deklarácia pokračovateľov duchovného dedičstva slávnej Baníckej akadémie v roku 2001. V areáli akadémie v Banskej Štiavnici bola po odsunutí Baníckej akadémie do Šopronu založená chemická, banícka a lesnícka odborná škola, ktoré tam čiastočne fungujú až dodnes. Tento súbor budov bol v roku 1961 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

Banícka akadémia v Banskej Štiavnici má v Maďarsku dodnes silnú povesť. V roku 2014 boli tradície štiavnických študentov, zachovávané na univerzitách v Šoprone a Miškovci, zaradené na zoznam maďarského duchovného kultúrneho dedičstva.

Významné osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Samuel Mikovíni
  • Mikuláš Jozef von Jacquin
  • Mikuláš Poda z Neuhausu
  • Krištof Traugott Delius prvý banský profesor na akadémii v Banskej Štiavnici. Zostavil učebnicu z tých predmetov, ktoré na akadémii vyučoval. Takto vznikla v roku 1773 takmer 1000-stránková učebnica Anleitung zur Bergbaukunst (Úvod do baníckeho umenia), ktorá je považovaná za priekopnícke dielo a podáva obraz vtedajšieho stavu baníctva. Bola prvou knihou o baníctve, ktorú vydali pre akademické účely.
  • Anton Leopold von Rupprecht
  • Christian Doppler - známy rakúsky fyzik, po ktorom je pomenovaný Dopplerov efekt. Pôsobil na akadémii v rokoch 1847 – 1849.
  • Viliam Scholtz - rodák zo Švedlára, zakladateľ Maďarskej banícko-hutníckej spoločnosti. Zástupca riaditeľa Baníckej a lesníckej akadémie v rokoch 1892 až 1896.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Bergbaulandschaft Jáchymov - Montanregion Erzgebirge/Krušnohoří [online]. www.montanregion-erzgebirge.de, [cit. 2022-10-11]. Dostupné online.
  2. a b c d Banská a lesnícka akadémia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [online]. SAV, [cit. 2022-09-19]. Dostupné online.
  3. a b c d e f Tibenský Ján a kol., Priekopníci vedy a techniky na Slovensku 2 diel, Obzor, Bratislava, 1986, 2. diel: 1003 strán