Behaviorálna geografia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Behaviorálna geografia (angl. behavioural geography) alebo geografia časovo-priestorového správania človeka a správania v časopriestore sa sa začala rozvíjať v 60-tych rokoch 20. storočia. Vyvinula sa v relatívne samostatnú vetvu (subdisciplínu) humánnej geografie. Bola výrazne ovplyvnená spoluprácou s psychológiou, sociológiou, teóriou marketingu a ďalšími vedami o spoločnosti a človeku. Zaoberá sa prejavmi správania sa ľudí v priestore a vnímaním priestoru jednotlivcami a skupinami ľudí.

Behaviorálni geografi sa zameriavajú na kognitívne procesy podčiarkujúc priestorové dôvody, rozhodovanie a správanie sa.

Ako príklady otázok a tém, ktorým sa venuje: "vnímanie rizík v území" (povodne, zemetrasenia, vulkanizmus,....) "mentálne mapy" (napríklad odlišné vnímanie lokalít a regiónov v území štátu, regiónu, krajiny), "obraz o tom drhuhom" (vnímanie sa obyvateľstva v prihraničí navzájom), atď.

Prvé práce s témami z behaviorálnej geografie sa na Slovensku objavili na Katedre regionálnej geografie PrírF UK v Bratislave v 70-tych rokoch 20. storočia (V. Ira, J. Paulov a O. Bašovský). V ostatných desaťročiach sa na Slovensku behaviorálnej geografii venovali najmä Vladimír Ira a Daniel Kollár (obaja v Geografickom ústave SAV) a František Križan (na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave). Z českých geografov sú to najmä Dušan Drbohlav a Jana Spilková z Univerzity Karlovej v Prahe a Tadeusz Siwek z Ostravskej Univerzity v Ostrave. Niektoré podobne orientované práce publikujú aj súčasní slovenskí psychológovia, sociológovia a environmentalisti.