Biela krvinka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Biele krvinky)
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Biele krvinky alebo leukocytykrvné telieska, ktoré tvoria najdôležitejšiu časť imunocytov, buniek tvoriacich bunkovú zložku imunitného systému. Obsahujú jadro, nemajú vša stály tvar. Všetky majú schopnosť amébovito sa pohybovať a na rozdiel od červených krviniek sú bezfarebné a ich množstvo v krvi je podstatne nižšie. Vyskytujú sa predovšetkým v krvi, kostnej dreni, v lymfatických orgánoch, na povrchu slizníc, ale aj v iných tkanivách. V jednom litri krvi človeka je ich priemerný počet medzi 4 až 9 miliardami.

Všetky druhy leukocytov pochádzajú z pluripotentných kmeňových buniek, ktorých malé množstvo je po celý život udržované v kostnej dreni. Pod vplyvom rôznych faktorov sa kmeňová bunka diferencuje na rôzne druhy leukocytov, ktoré je možné na základe vývojovej rady rozdeliť na bunky myeloidnej línie (vznikajúce z myeloidného prekurzoru) a bunky lymfoidnej línie (tzv. lymfocyt, vznikajúce z lymfoidného progenitoru). Zatiaľ čo všetky bunky myeloidnej línie tvoria základ nešpecifickej časti imunitného systému, lymfocyty tvoria (okrem NK buniek) časť špecifickú. Väčšina buniek myeloidnej línie je schopná fagocytózy a niektoré z nich fungujú ako tzv. antigén prezentujúce bunky (APC, z angl. antigen presenting cells). Z myeloidnej línie pochádzajú aj erytrocyty (červené krvinky) a trombocyty (krvné doštičky), ktoré však nepatria medzi leukocyty. Lymfocyty sú zodpovedné za špecifickú imunitnú odpoveď, namierenú proti konkrétnemu antigénu [1].

Na základe funkcie a morfológie sa leukocyty rozdeľujú do viacerých skupín: granulocyty, monocyty a lymfocyty. Medzi granulocyty patria neutrofily, eozinofily, bazofily a mastocyty. Ostatné bunky patria medzi tzv. agranulocyty. Monocyty sa ďalej diferencujú na makrofágy a dendritické bunky [1].

Granulocyty[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Granulocyt

Spoločným znakom tejto skupiny buniek je polymorfonuklearita, čiže rôznorodosť v tvare jadra, ktoré je typicky rozdelené na tri laloky. Ich imunitná reakcia je sprostredkovaná procesom tzv. degranulácie, pri ktorej je obsah granúl vyliaty do priestoru medzi granulocytom a cieľovou bunkou [1].

Neutrofily[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Neutrofilné granulocyty

Neutrofily tvoria 60-70 % zo všetkých bielych krviniek v krvi zdravého dospelého človeka. Väčšina z nich sa fyziologicky nachádza v krvi a do tkanív putujú až po prijatí signálu o prebiehajúcej infekcii. Reagujú predovšetkým na extracelulárne baktérie. Ich doba života je pomerne krátka (6-8 hodín) [1].

Eozinofily[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Eozinofilné granulocyty

Eozinofily tvoria približne 1-3% leukocytov v krvi človeka a podobne ako neutrofily putujú do tkanív po obdržaní špecifických signálov. Významne sa podieľajú na obrane pred extracelulárnymi a niektorými intracelulárnymi parazitmi [1].

Bazofily[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bazofilné granulocyty

Bazofily, narozdiel od ostatných granulocytov, nemajú schopnosť fagocytovať ostatné bunky. Dlho boli považované za v krvi cirkulujúcu formu mastocytov, ukázalo sa však, že ide o terminálne diferencované bunky. Svojou receptorovou výbavou, obsahom granulí, spôsobmi stimulácie a funkciami sú si však s nimi podobné. Hrajú dôležitú rolu pri vzniku anafylaktického šoku [1].

Mastocyty[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mastocyty

Hlavnou úlohou mastocytov je produkcia a sekrécia fyziologicky účinných látok. Po diferenciácii putujú z kostnej drene krvou do tkanív a podľa miesta výskytu sa rozdeľujú na spojivové a sližničné. Sú to jedny z prvých buniek aktivovaných pri zápale a rolu hrajú v obrane proti infekciám spôsobeným parazitmi. Spoločne s bazofilmi môžu byť zodpovedné za vznik anafylaktického šoku a ich funkcia úzko súvisí so vznikom alergií [1].

Monocyty[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Monocyt

Tieto bunky tvoria 5-10 % všetkých leukocytov v krvi a ide o hlavné fagocytujúce bunky imunitného systému. Ich úloha spočíva v dopĺňaní počtu makrofágov a dendritických buniek. Sú to najväčšie leukocyty a sú schopné rýchleho transportu na miesto zápalu a rýchlej diferenciácie na makrofágy alebo dendritické bunky [1].

Makrofágy[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Makrofág

Makrofágy sú tkanivovou formou monocytov. Na rozdiel od neutrofilov, exprimujú na svojom povrchu MHC glykoproteíny druhej triedy (MHC gp II) a môžu tak plniť úlohu antigén prezentujúcich buniek. Makrofágy fagocytujú predovšetkým pozostatky buniek po apoptóze a iné odpadné častice. Pri zápale navyše fagocytujú aj extracelulárne a intracelulárne baktérie [1].

Dendritické bunky[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dendritické bunky

Dendritické bunky sú najschopnejšie antigén prezentujúce bunky. Nezrelé sa nachádzajú na miestach styku organizmu s okolným prostredím, hlavne na koži a slizniciach dýchacieho a gastrointestinálneho traktu, v menšom množstve sa však nachádzajú vo všetkých orgánoch. Dendritické bunky pohlcujú vlastné poškodené bunky a putujú do lymfatických uzlín. Na svojich MHC gp II vystavujú naštiepené peptidické fragmenty z pohltených buniek a prezentujú ich T-lymfocytom, čím tvoria základné prepojenie medzi nešpecifickou a špecifickou imunitou [1].

Lymfocyty[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Lymfocyt

Lymfocyty sú s výnimkou NK buniek súčasťou špecifickej imunity. Ide o morfologicky podobné bunky s rôznymi funkciami [1].

T-lymfocyty[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Lymfocyt T

T-lymfocyty tvoria dôležité spojenie medzi nešpecifickou a špecifickou imunitou. Tvoria sa v kostnej dreni, ich prísna selekcia následne prebieha v týme. V sekundárnych lymfatických orgánoch môžu byť následne aktivované po naviazaní ich T-bunkového receptoru na MHC gp II antigén prezentujúcich buniek. Týmto spôsobom aktivované T-lymfocyty môžu byť diferencované na pomocné T-lymfocyty (Th-lymfocyty), ktoré pomáhajú aktivovať B-lymfocyty alebo na cytotoxické T-lymfocyty (Tc lymfocyty), ktoré priamo zabíjajú cieľové bunky. Ďalšou možnosťou je vznik tzv. supresorových T-lymfocytov, ktoré tlmia účinky imunitného systému [1].

B-lymfocyty[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Lymfocyt B

B-lymfocyty potrebujú pre svoju aktiváciu vo väčšine prípadov pomocné T-lymfocyty. Ich rola spočíva v produkcii protilátok [1].

NK bunky[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: NK bunka

NK bunky zabíjajú predovšetkým vírusom infikované a nádorové bunky, ktoré sa dokážu skrývať pred Tc-lymfocytmi znížením expresie povrchových MHC gp I. [1].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j k l m n HOŘEJŠÍ, Václav a kol. Základy imunologie. 5. vyd. Praha : TRITON, 2013. ISBN 978-80-7387-713-2. Kapitola 11, s. 154-156. (po česky)