Bitka pri Lalase
| Bitka pri Lalase | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Gréckej vojny za nezávislosť | |||||||
 Andreas Metaxas bojuje pred Lalasom | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
| Gréci | Albánci, Osmanská ríša (Turci) | ||||||
| Velitelia | |||||||
| Andreas Metaxas, Georgakis Plaputas†, Kanellos Delijanis | Jusuf Paša | ||||||
| Sila | |||||||
| Peloponézania a 500 iónskych ostrovanov | Laliótski Albánci a asi 1 500 Turkov | ||||||
Bitka pri Lalase, gr. Μάχη του Λάλα (Machi tu Lala), prípadne aj Obliehanie Lalasu, gr. Πολιορκία του Λάλα (Poliorkia tu Lala), bola významná bitka Gréckej vojny za nezávislosť od Turkov. Odohrávala sa od 9. do 13. júna 1821 pri dedine Lalas, v kraji Ilia na Peloponéze, neďaleko starovekej Olympie. Bojovali tu Gréci proti Albáncom a Turkom.
Predohra
V marci 1821 povstali peloponézski Gréci proti Osmanskej ríši a čoskoro sa k nim pridala aj Rumélia a Egejské ostrovy. Hlavným vodcom povstania bol Theodoros Kolokotronis. Gréci mali zo začiatku povstania veľký úspech, podarilo sa im dobyť mnoho významných peloponézskych pevností a miest, ako napr. Nafplio či Kalamata. Najvýznamnejším úspechom Grékov bolo dobytie hlavného mesta Peloponézu a sídlo tureckého správcu, Tripolitsu. Obyvatelia dediny Lalas, blízko Olympie boli moslimskí Albánci, známi ako najlepší moslimskí bojovníci Peloponézu, ktorých predkovia sem prišli v 14. storočí, ešte ako ortodoxní grécki kresťania. Po vypuknutí gréckej revolúcie obliehali Gréci opevnený hrad tureckého vojska v Elide, pevnosť Chlemutsi (Clermont). Miestni Turci boli v ťažkej situácii, no náhly príchod Laliotov (teda obyvateľov Lalasu) Grékov odohnal. Následne Lalióti často napádali okolité grécke dediny a mnohých gréckych dedinčanov prinútili k úteku na ostrov Zakynthos.
Grécka odozva
Po týchto problémoch sa grécky generál Charalambos Vilaetis z Pyrgosu rozhodol 10. mája obľahnúť dedinu Lalas. Grécke vojská sa usadili v okolitých gréckych dedinách, ale Lalióti spravili náhli útok. Síce im Gréci spôsobili vážne straty v ich jazde, v hrdinskom boji padol grécky veliteľ Charalambos Vilaetis. Následne dorazili k Lalasu nové grécke posily ktorým velili Georgakis Plaputas, Liberios Zafiropulos, Kanellos Delijanis a Tzanetos Christopulos. K obliehaniu sa pripojilo aj 500 gréckych dobrovoľníkov z Iónskych ostrovov, ktoré tvorili autonómne grécke územie pod Britským impériom. Ostrovanom velili bratia Konstantinos a Andreas Metaxas, ďalej Dionysis Sembrikos a Vengelis Panas zo Zakynthosu. Táto grécka armáda pod vedením dobre vybavených a organizovaných ostrovanov obľahla Lalas.
Boj
V tábore Grékov sa však začali vyostrovať spory o to, ako na Laliótov zaútočiť. Ostrovania požadovali okamžitý útok, zatiaľ čo Peloponézania chceli počkať na vhodnú príležitosť a zatiaľ pokračovať vo vyhľadovaní Albáncov. Keď sa však po gréckom tábore rozniesla zvesť, že sa Lailióti hodlajú vzdať ostravnom, ostrovania doručili do Lalasu list, v ktorom Albáncom nadiktovali možnosti mieru. Podľa toho by sa mali Lalióti vzdať Peloponézanom a opustiť dedinu. Albánci však odpovedali len tým, že Grékom poslali čerešne a koláče, "ako znak priateľstva" a žiadali čas na rozmyslenie. Nakoniec po dvoch dňoch však Albánci ironicky odpovedali, že z dediny odídu len vtedy, ak ju Gréci prestanú obliehať.
Po tejto odpovedi sa Gréci rozhodli zaútočiť. Arkádčania a Olympiania mali zaútočiť z pravej strany, ostatní, teda Ilióti a ostrovania by mali obsadiť okolité dediny a odtiaľ zaútočiť. Medzi Grékmi však došlo k nedorozumeniu a tak zaútočili iba Arkádčania pod vedením Plaputasa, ktorý však počas boja dostal mozgovú porážku a zomrel a mnohí jeho muži zanechali boj, do ktorého sa medzičasom už zapojili aj ostrovania. Boj sa teda skončil stále nerozhodne, hoci Grékov padlo len 14, zatiaľ čo Albánci mali ťažšie straty. Keď sa Theodoros Kolokotronis dozvedel o Plaputasovej smrti, vyslal k Lalasu nové vojsko pod vedením Plaputasovho brata Dimitrisa.
Nasledujúce dni sa odohralo viacero nerozhodných bojov. Albánci, ktorým už bolo jasné, že skôr alebo neskôr ich Gréci zlomia začali rozmýšlať o odchode. Navyše nechceli skončiť ako obľahnutí Turci v Tripolitsi, ktorých po dobytí mesta Gréci všetkých zmasakrovali. Turecká pomoc bola veľmi ďaleko, keďže novovyslaná turecká armáda Omera Vryonisa zvádzala ťažké boje s Grékmi v Rumélií a postup na Peloponéz bol teda v nedohľadne. Albánci sa následne rozhodli o pomoc od tureckej armády Jusufa Pašu z neďalekej Patry. Jusuf Paša však bol sám v zlej pozícii a tak prišiel na pomoc len s časťou armády.
Následne sa 13. júna rozpútal krutý boj medzi Grékmi proti Jusufovým Turkom a Albáncom z Lalasu. Gréci však Turkom spôsobili vážne straty a ostrovania sa dokonca zmocnili tureckých kanónov a tak Turci boj zanechali a ušli. Spolu s nimi sa z bitky podarilo ujsť aj Albáncom so svojimi rodinami a tak zanechali Lalas prázdny.
Nasledujúceho dňa vstúpili do Lalasu Gréci a celý ho vypálili. Lalióti odišli spoločne s Turkami do Patry a odtiaľ definitívne odišli do Malej Ázie.
Dôsledky
Víťazstvo Grékov pri Lalase bolo veľmi dôležité. Gréci sa zbavili obávaných Albáncov z Lalasu, ktorí neustále terorizovali dedinčanov a zároveň ovládli celý stredný Peloponéz. O mesiac nato zaznamenali Gréci pod vedením Kolokotronisa obrovské víťazstvo, keď na hlavu porazili proti nim poslané turecké vojsko Mahmuda Dramaliho Pašu, čím oslobodili skoro celý Peloponéz. Neskôr sa Grékom v Rumélii podarilo zničiť obrovskú armádu Omera Vryonisa, čím Turci neboli schopní sami potlačiť grécke povstanie na pomoc si museli zavolať Egypťanov. Za účasť na povstaní britská vláda potrestala obyvateľov Iónskych ostrovov. Mnohí boli zabití a uväznení.
Zdroj
- Ιστορία του Ελληνικού Έθνους, Εκδοτική Αθηνών, τ. ΙΒ', 1975.
- Νικόλαος Πολίτης (1914), Δημοτικά τραγούδια, Εκδόσεις Καλοκάθη, Αθήνα, 2001, σελ. 39 – 40: «Οι Λαλιώτισσαις (1821)».